Stratená

Kráčam mestom nepochopených, mestom zakliatych, odsúdených, akoby mestom mizantropov. Všade ticho, nepočuť ani moju malú strácajúcu sa dušu... Odchádza preč, ďaleko odo mňa, od mojich myšlienok. Nič ju tu nedrží, mená pre koho tu žiť. Odchádza do sveta kníh a fantázie. Už nikdy nestretne sa s telom, ktoré ju väznilo. Utrhla sa z neviditeľného vodítka, ktoré ju nepúštalo daľej. Cíti úľavu a voľnosť, neuvidí už toho tvora zaliateho v alkohole s tvárou zahalenou dymom lacnej cigary, už nikdy sa jej nedotkne svojimi špinavými rukami, nikdy nezačuje jeho hlas, predierajúci sa z protestujúceho hrdla. Skončí pre ňu všetko, všetko utíchne, len škuľavé oko spoza záclony na ňu posledný raz pozrie... Pozná jej osud. Vyroní slzu šťastia za mladé dievča. Nevie vlastne za čo, či za jej smrť a či vykúpenie?