sen

Po tom, ako som zaniesol sviecu na cintorín, upadol som do hlbokého spánku, všetky sviece, ktoré blikotali pod mramorovým krížom sa mi miesili v hlave s vôňou chrizantém. Z hrobu vystupovala teta Marta, zhrbená na invalidnom vozíku a za ruku ju držal dedo Albín, odviedol ju na záhradu jeho domu a zapálil si cigaretu, pivom zapíjal sóda bikarbónu, lebo mal silnú záhu, začal brúsiť mramorový náhrobok a sekať do neho písmo zomrelej Alžbety, jeho ženy, popritom v lise lisoval hrozno. Zašiel do pivnice a skontroloval všetky sudy s vínom, či sú v poriadku. Alžbeta sa usmievala a rukou prehrabávala jeho husté čierne vlasy. -Stále na mňa žiarliš-, opýtala sa ho a kázala sa mi postaviť na stoličku a dať dolu z kuchynskej linky krstný list jej mladšieho syna Albína. Keď ho mala v rukách rozplakala sa a vravela mi, že ona nie je vinuvatá, za to, že sú pohádaní, tak totiž hovorila, keď chcela hovoriť o vine, ale za všetko môže jej nevesta Betka. Na dvore bola jedna fotelka a stará váľanda a pod stolom pobehovali šteňatá, teta Božka do jedného kopla s celej sily, že ono odletelo pár metrov, strašne mi ho bolo ľúto. Božka kričala na otca Albína, aby prestal piť. Na streche domu bol vinič a boli tam lehátka na opaľovanie, na jednom ležala moja matka a kojila môjho brata Imriška, ja som chodil po dvore a zanechával som po sebe kôpky, lebo som nemal na sebe plienky, babka chodila za mnou s lopatkou a metlou kričala na mňa, že som obyčajné zasrané decko, ktoré sa nevie pýtať na nočník. Pred bránkou bola zaparkovaná Imriška staršiehio Jawa 250, vyliezol som na jej nablískanú nádrž a nechal som sa vyfotografovať. Oco mal husté hrdzavé fúzy a obzeral si ich s nožničkami v ruke pred zrkadlom, potom miešal epoxid a laminátovú látku nanášal na drevené rebrá vodného motorového člna, ktorý sa podujal sám zostrojiť. V držiakoch boli pripravené motory značky Chrescent, Merkur a Výchor. Obul som si vodné lyže a predstavoval si, že jazdím po vode, ťahaný otcovým člnom. Oco si našiel inú ženu, podľa mňa so strašne škaredým menom Idka, ale to asi len preto, že som bol na ňu zaujatý, že nám ho prebrala, teda mame. Mama plakala, ale potom sa nahnevala a napľula otcovi medzi oči, on jej dal facku a mi sme sa všetci presťahovali z ich rodinného domu do neďalekej tehlovej bytovky.

Nastúpil som do výťahu a nechal som sa vyviesť na najvyššie poschodie. Odložil som svoje šaty a pripevnil si na chrbát čierne krídla. Obzor blikotal

svetielkami v hĺbke podo mnou . Ukryté ruky v luxusných apartmánoch pod hodvábnymi rukavičkami otvárali šampanské a rozlievali Martel. Spod čiernych paplónov vystrašene, nemo a chladne vyzerali snehobiele prsty zmrznutých mŕtvol s dlhými nechtami. Vyskočil som si z vnútornosti a moje telo som nechal pohodené na kôpke na streche mrakodrapu, aby ho niekto našiel a milosrdne pochoval. Znovu narodený som skočil do prázdna pod sebou, lietal som priestorom, podletával som rôzne konštrukcie, na ktorých bol prichytený čierny hodváb vyšívaný striebornou niťou. Niekto mi letiac okolo ponúkal cigaretovú krabičku, s výrazným zlatým názvom THE HELL. Jednu som si vzal a horiacim prstom som si pripálil. Vyfukoval som dym plný čipiek a výšiviek starých mám, popretkávaných čínskym vzorom pávov a východov slnka. Hlas nado mnou oznamoval z úst vysokej blondíni s fialovými krídlami, ktorá mala pri ústach veľký papierový amplión a suveréne hlásila, ako razantná sprievodkyňa v centre mesta v troch svetových jazykoch, že v pekle sa bude hovoriť po francúzsky .......“mon petite cher, vous navez pas des animos je speare...mais je ai trois chat et doue chiens“..opakovala, ako pokazený gramofón. Čierno-biele gobelíny bohate zdobené striebrom lietali priestorom, medzi stareckými hlavami plných šedín a mužskej plešatosti. Nakrájané sklíčka podlepené dielami svetových majstrov sa zhlukovli do obrazov a viseli v priestore, kade bezducho som padal a opäť namáhavo vzlietal na mojich čiernych krídlach. Obloha bola posiata trblietavými hviezdami a nespočítateľnými zástupmi regálov, aké sa dajú vidieť v železiarskych skladoch . V regáloch sú veľké diery, ktorými preletúvam, iné sú napchaté snehovo- bielymi krepovými papierikmi, z ktorých sa vyrábajú salónky. Lietajú tu rôzne postavičky, ktoré tlačia fúrik a majú dlhé chvosty, ktoré im vo zvedavosti dvíhajú iné postavičky a s vedeckým záujmom im hľadia do análu. Kone, ktoré ťahajú vozy majú ošúpanú tvár od piesčitého vetra. Celý tento snový Londýn

( myslím si, že to bol Londýn, lebo som videl Big Ben) patrí mne, vznášam sa na rôznych strojoch, ktoré ma raz ponárajú do priepasti a potom zase vynášajú na oblohu. Všetko je pretkané krajkami starých materí v čiernej a striebornej farbe, vôbec sa nebojím sedieť na nebezpečne fungujúcich obrovitánskych strojoch, ktoré ma ako páternoster ponárajú dolu a s bublotaním žltého, vriaceho oleja, ktorý poháňa tieto stroje, vyzdvihuje do výšok. Raz fáram dolu do banských hlbín a v okamihu sekundy som opäť hore a lietam v takom zvláštnom priestore, o ktorom sa dá povedať, že ten, kto ho nezažil, ešte skutočne nebol mŕtvy, jeho srdce stále blčí pozemskosťou...ešte nevie, čo je to plávať predpeklým na perutiach orla...ale toto predpeklie je krajšie ako samotný pozemský život...je to iba ilúzia, v ktorej sa nedá dlho vydržať, lebo je to ako sen, s ktorého ťa deň čo deň zobúdza krutosť tohoto pozemského života. V epicentre pekla sú dlhé prázdne ulice, ktoré nepatria nikomu iba jednej duši človeka. To epicentrum je tak ďaleko a zároveň tak blízko.