Pár slov na rozlúčku

Sedím pri stole. Je krátko po polnoci a neúnavný tikot hodín sa prekrikuje so škrípotom pera.

Riadok kráča za riadkom, slovo za slovom. A ja stále bez štipky únavy píšem na zožltnutý papier.

Krv v pere sa mi míňa. Ponáram hrot hlbšie do svojho srdca. Nezostáva tam už dostatok "atramentu".

Tak píšem posledné slová, na rozlúčku so svetom.

V citlivom uchu začujem kvapkanie vosku z vyčerpanej sviečky.

Klipkajú jej oči, na rozdiel odo mňa sa uberá na spánok.

Zúrivý vietor kolíše konármi holých stromov, akoby si na nich chcel vybiť svoju zlosť.

Dážď naráža do okien.

Havran tíško zakrákal na komíne.

Bodka na i urobila do papiera dieru.

Výkrik preťal noc a moja hlava padla na stôl.

Slova písané krvou už schnú...