Pred nebeskou branou

Klopal som na dvere holou rukou, a krical dnu otvorte, stojim tu uz kus zivota a z vnutra len vydrzte.

No vsak tuto vetu z vnutra pocul som dnes uz sty raz, keby bolo co i len desat stupnou ale do mna udiera len tvrdy mraz.

Znova som im zabusil na dvere do buducna, a z vnutra znova len ozyva sa ta znama stara novina.

Naco som len odisiel ja s toho sveta mojho stastneho, vyzera to veru uz tak, nikdo neuvidi ma uz ziveho.

Ale ja nechcem otocit a zistit ze uz to mam zratane, preto znovu zaklopem im na tie dvere nedobytne.

Teraz stojim tu na jednom mieste, moje ciny nie su tu povoly, na zem ma uz nepustia volnost mi nikdo nenastoly.

Myslel som si ze tu naokolo bude vladnut sloboda, no teraz mam uz len jednu moznost otocit sa ist bezhlavo ako armada.

Zistil som ze klopanie uz je zbytocne do vnutra ma uz nikdy nevpustia, toto vsetko je vsak moja vina pustil som sa aj ked som vedel ze ma nedrzia.

Mozem uz len busit, hresit ale uz je neskoro, keby som mohol teraz znova odtialto skocit a vratit sa spat coskoro.

Zostava mi len jedine otocit sa a ist naskrz tou cestou neznamou, strach je velkym nepriatelom no zvladli to uz miliony predo mnou.

Skoda ze vtedy ked mal ma strach nepremohol, teraz som len sebe negativnym hrdinom vela smutku som priniesol.

Nestihol som tolko veci, nespoznal som kvantum ludi, nezanechal ziadny odkaz, odisiel som priskoro, teraz by som svoj zivot najviac miloval. Zil by som tak ako chcel som, chcem sa vratit, vsetko zmenilo sa na horor.

Neviem ci som v nebi a ci v pekle, citim prijemny vetrik, ale aj plamene diabolsky vrele.

Dost mam toho uz otacam sa, a v tom niekto vtiahne ma do dveri, on zije nie je mrtvy hlas len vravi.

Oci otvorim si na nebesia pozriem a vtom pomyslim si zazitok bol to krasny ale ja svoj zivot nodosmrti milujem.