Poviedka ako si ja predstavujem Boha

Všetko je biele. Stojí na niečom, čo pripomína oblak. Bojí sa. Nevie kde je a nevie, čo to má znamenať. Kráča nesmelo. Sprevádza ho priateľ strach. Nič nevidí. Otočí sa doprava i doľava, ale nikde, ani živej duše. Naraz sa z ničoho nič otvárajú dvere. Dvere, ktoré tam doteraz neboli, sú celé biele.

„hm.............“ Vyhŕkne z neho. Na nič iné sa nezmôže. Vypúli oči, akoby z tých dverí malo niečo na neho skočiť. Prudko sa mu rozbúcha srdce. Strach a stres sa dá krájať.

Oslepí ho svetlo. Také žiarivé, až si musí zakrývať oči rukami. Z očí mu vypadne pár sĺz. Po chvíli si na to svetlo zvykne. Oči ho nepália a už neplače. Nie je to duch, ani nič podobné. Svetlo vychádza z tých dverí. Vstupuje dnu.

Obrovská miestnosť bez nábytku. Svetlobéžová. Bez dverí, okien, lámp. Akoby steny okolo žiarili svetlom. Nikto tam nie je. Je sám. Otáča sa do štyroch svetových strán, akoby čakal, že ho tam niekto pozoruje.

Zo zeme zrazu niečo vystupuje. Nechápavo sa na to díva. Už to niečo stojí uprostred miestnosti a nehýbe sa. Vyzerá to ako podstavec. Je drevený na ňom je niečo položené. Priblíži sa k tomu. Nakloní sa nad podstavec a vidí kniha s názvom:

KNIHA ŽIVOTA – JÁNA DROBU

Zatmie sa mu pred očami. To je jeho meno a priezvisko.

„Čo tam robí moje meno a priezvisko?“ mrmle si v duchu. Bojí sa, akoby dopredu vedel, čo tam nájde.

Trasie sa mu ruka. Nemá odvahu tú vec otvoriť. Nemá. Vie, čo tam nájde. Život ktorý žil nestál za nič. Nájde tam všetko. Od nešťastného detstva s otcom alkoholikom, matkou ktorá na neho nikdy nemala čas, s dospievaním ktoré bolo poznačené krádežami, drogami, či tým že pár mesiacov pred svojimi 18-tymi rokmi skončil v nápravno-výchovnom ústave. No nájde tam aj šťastné obdobie keď sa zamiloval do svojej ženy, prežili spolu nádherných 7 rokov. I najväčšiu bolesť, keď jeho ženu zrazil opitý vodič a ona na mieste zomrela.

„To sa mi len sníva. To je len sen,“ zamrmle si. Poštípe sa na tvári v nádeji, že sa preberie že je to len sen, nočná mora. No nič nepomáha stále tam stojí. Vie, čo bude nasledovať, vie že sa stretne s NÍM.

Z hlboka si vydýchne. A dotkne sa jej. Je hrubá, veľká a tvrdá. Názov je vrytý akoby zlatom, vyzerá že je stará. Pristúpi k nej ešte bližšie. Dotýka sa jej. Zrazu mu z očí tečú slzy. Nemá odvahu ju otvoriť. Ako ju tak rukami šúcha zrazu k nemu niečo pomaly pristupuje. Už sa knihy nedotýka len na tú vec tupo hľadí. Žiara ide k nemu. Už ju aj on vidí. Ale ustupuje dozadu, až sa potkne o svoje vlastné nohy. Leží na zemi a čaká, čo bude ďalej.

Nepozerá sa, len tupo hľadí do zeme. Zrazu sa ozve hlas:

„Ján Droba!“ mohutný hlas mu duní v ušiach. Pri vyslovení svojho mena sa začne triasť ako osika.

„Čo odo mňa chceš? Daj mi pokoj!“ v zlosti kričí hľadiac do zeme.

„Nemôžem ti dať pokoj. Lebo si môj syn. A vidím ako trpíš, ako žiješ a vidím ako zomrieš, ale máš šancu to napraviť, zmeniť sa. Uvidel si knihu života. Každý kto sa narodí dostane svoju knihu života. V nej je zapísaný celý ľudský život. Od narodenia až po smrť. Je v nej zapísané všetko dobré i zlé. Každý kto na zemi zomrie jeho duša sa postaví predo mňa. Vieš kto som. Som ten, čo stvoril tento svet. Som ten, kto ním vládne. Som ten, kto vie viac ako si niekto môže predstaviť. Som ten, ktorý poslal svojho syna, aby ľudia mali večný život, aby neskončili v pekle, aby neboli zatratení. Ale ľudia po stáročiach na moje prikázania kašlú a preto všetci zahynú. Lebo smrť nie je koniec. Po smrti prichádza niečo nové. Vytvoril som vlastné kráľovstvo. Ale len ľudia čestní a veriaci, ľudia ktorí sa snažia dostanú hojnosť. Ľudia, ktorí budú stále druhým ubližovať, alebo ničiť samých seba zle dopadnú. Aj ten kto kradne, či vraždí môže dostať druhú šancu. Musí úprimne oľutovať svoje hriechy a dostane nový život. Musí počúvať mňa a môjho syna. Bez nás sú ľudia stratení. Taký je zákon. Ten kto hanobí moje meno a meno môjho syna, ten u mňa pomoc nenájde. Moje kráľovstvo je pre tých čo sa neboja, čo sú statoční, čo vládzu a chcú ísť ďalej a hlavne takí, čo sú malí, chudobní a hladní, tí sa budú mať v mojom kráľovstve dobre. Lebo tu je pre všetkých miesta dosť a všetkého hojnosť.“

„Prečo som tu ja?“ priamo pozerá na Boha. Je vysoký s dlhými bielymi vlasmi a fúzmi. Oblečený v dlhom bielom plášti, na nohách má sandále. Neprechádza sa po zemi, on sa vznáša. Okolo neho je žiarivé svetlo.

„Prečo si tu ty? Pretože som to tak zariadil. Pretože vidím, že sa dokážeš zmeniť, lebo sa chceš zmeniť. Ale musíš zanechať svoj starý spôsob života a nechať viesť môjho syna a mňa a mi ti pomôžeme. Inak sa nikdy nezmeníš a budeš stále robiť tie isté chyby. Navždy na večné veky budeš zatratený.“ A ďalej pokračuje v rozprávaní:

„Pochybujem, že chceš skončiť v pekle. Možno si myslíš, že to nie je také zlé. Ale každý kto je tam čo i len 5 minút plače a škrípe zubami od bolesti a chce sa vrátiť späť, chce sa zmeniť. Urobili by čokoľvek, aby dostali druhú šancu. No žiaľ v ich prípade to nie je možné. Tí čo sú v pekle tam na večné veky zostanú. Možnosť návratu pre nich neexistuje.“

Prehltne. „Čo odo mňa chceš PANE?“

„Chcem, aby si sa zamyslel. Chcem, aby si zmenil doterajší spôsob života. Aby si sa obrátil a veril mne a môjmu synovi. Inak zahynieš a na veky budeš trpieť.“

Potom kývol rukou a uvidel dieru. Tmavú dieru. Hlbokú. Niekoľko metrov, či kilometrov. Divil sa. Nehovoril nič, len sa pozeral na peklo. Peklo, kde sú všetci hriešnici. Videl tam duše ľudí točiace sa vo víre, čo pripomínalo oko hurikánu, v ktorom bol oheň a obrovský páľava. Hriešnikov tam bolo strašne veľa, ich duše mali tvar tmavého srdca. Ozýval sa krik a plač. Počul ako jednotlivé duše rozprávajú, sťažujú sa ako trpia a plačú, dokonca na chvíľu zazrel samotného satana. Diabla, ktorý bol celý čierny, svietila mu len pleť, oči mal červené, ohnivé. Škeril sa. Bol šťastný, že duše v pekle trpia.

Hriešnik sa strhol, keď ho videl. Keď videl, ako to tam je. Zatmelo sa mu pred očami. Toľko úbohých duší a ten neopísateľný krik, ktorý dráždil všetky zmysly. Nechápavo sa pozeral na Boha. Keď Boh videl, ako sa bojí, a že mu je ten pohľad na peklo nepríjemný, šmahol rukou a peklo zmizlo.

„Prečo dovolíš, aby tak veľmi trpeli? Prečo ich nezachrániš?“

„Dal som Vám slobodnú vôľu. Vôľu rozhodnúť sa pre mňa, pre moje kráľovstvo, ktoré je večné a ktoré nikdy neskončí. Ale tí, ktorí namiesto mňa sa zaujímali viac o peniaze, o sex či o niečo iné, kvôli ktorému podriadili celý svoj život. Lenže ja som Vás stvoril, ja som Váš otec ja vás milujem a vy máte milovať mňa. Ale pokým to ľudia nepochopia budú trpieť nielen na zemi ale aj zomrú. Iba tí ktorí zachovávajú moje prikázania a svoj život zveria do mojich rúk, tí dostanú všetko, čo budú potrebovať a vo všetkom sa im bude dariť. Inak budú večne nešťastní tu na zemi a na veky prekliaty v pekle. Životom hýbe láska a duchové veci, ktoré nik na zemi nikdy nikomu nezoberie“.

Na to sa zobudil. Bol celý spotený. To nebola skutočnosť, ale len sen ale taký reálny sen, akoby tam bol a stretol sa so samým Bohom. Vyskočí z postele. Odhrnie žalúzie z okien a pozerá von. Je pekný slnečný deň. Obzrie sa na svoju posteľ. Všetko je v poriadku, všetko je tak ako predtým. Len na nočnom stolíku pri posteli leží ruženec. Vykročí k stolíku.

„To nie je možné. Ten ruženec som predsa, keď mi zomrela manželka pred 3 rokmi od hnevu zahodil do rieky, ktorá tiekla okolo nášho spoločného bytu.“ Zamyslí sa: „Možno je to Božie znamenie. Nový začiatok. Netreba sa stále trápiť, ale vziať si svoj kríž na plecia a ísť ďalej.“ Boh vie všetko. Pred ním nikto nikdy nič neukryje, pretože Boh je všade. Aj keď ho nevidíme je stále s nami. Je to náš otec, ktorý nás nekonečne miluje.