Rez a rubaj do krve

Rozhorúčený Ježiš sa nenápadne zamiešal pomedzi športovo pôsobiacich pánov a rozchichúňané dámy, jednak cudne zahalené v elegantných kúpacích plášťoch ale tiež vo výstredných plavkách, až príliš odvážne odhaľujúc okrúhle lýtka a dohneda opálené ramená.

Nie, súdruhnastráž otec arcibiskup, Ježiš neprišiel napomínať tých všivavých kolaborantov z Pacem in terris.

Ježišovu prítomnosť tu - u nás zapríčinila obyčajná ľudská zvedavosť. Zrazu chcel na vlastné oči vidieť ako sa zachovajú jeho milované dietky, keď nikým nepoznaný sa stane jedným z nás.

"Čo to robíš?!" ktosi za jeho chrbtom varovne skríkol, keď si na okraji bazéna čupol, aby skúsil, či voda nie je studená.

"Idem sa ovlažiť," Ježiš odvetil fešákovi v čiernej uniforme.

"Ovlažiť, a ty?" začudoval sa fešák.

"Najprv sa ovlažím," povedal Ježiš, "potom si zaplávam a len čo.."

"Ty chceš plávať??"

"Kraul je moja obľúbená disciplína," pochválil sa Ježiš a energicky zacvičil niekoľko prostných cvikov. "Prsia a ani znak ma nikdy nelákali. A motýlik sa mi zdá až príliš dynamický. Vďaka kraulu príjemne pookrejem...

"Po-o-kre-ješ??" ohromene vytreštil oči fešák v čiernej uniforme. "A čo, ty židko nevieš, že smradľaví podľudia nesmú chodiť na verejné kúpaliská?"

"Viem, že bolo povedané oko za oko a zub za zub," Ježiš sa chápavo usmial nad rozpakmi mladého gardistu. "Ale ja vám zas hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé a kto sa chce súdiť s tebou a vziať ti spodné rúcho, daj mu aj plášť a ak ťa niekto núti na míľu, choď s ním dve.."

"Takéto kecy som už niekde počul," rozrehotal sa fešák

"Doklady!" otrávene zavelil druhý fešák.

Syn Boží mu bez slova podal vodičský preukaz.

"A čo ty nevieš, že židia nesmú mať vodičské preukazy?!" zavrčal druhý fešák a aby svojim slovám dodal patričnú váhu, Ježišovi vrazil pažbu pušky rovno do zubov.

Na druhý deň presne tak ako Ježiš dopadla aj milovaná patrónka Slovenska.

Darmo sa usmievala, darmo rozhaštereným trhovkyniam na Miletičke rozprávala o láske, ..keď aj slepec videl, že tá cudzokrajná tuláčka je echtovná židovka.

A po tej, čo počala dieťa z Ducha Svätého udatní príslušníci Hlinkovej gardy zatkli a odpratali do Sereďského sústreďovacieho tábora dvanástich apoštolov.

Dvanásti apoštoli sa dopustili niekoľkých závažných previnení:

1./ Zabudli si pripnúť Dávidove hviezdy.

2./ Matúš dostal po hube, lebo ako príslušník menejcennej rasy, protizákonne vlastnil fotoaparát.

3./ Šimon zas pelendrekom po krížoch, lebo mal na krku zavesený divadelný ďalekohľad.

4./ A Lukáš.., skoro prišiel o život, keď mu pri osobnej prehliadke objavili nielen povolenú gramofónovú platňu s populárnym evergreenom Františka Krištofa Veselého, ale aj židom zakázanú nahrávku s ľudovými spevmi z hornej Oravy.

A po dvanástich apoštoloch, (..z tých zahnutých raťafákov, dlhých kaftanov a smiešnych jarmuliek.. priam vyžarovalo potuchnuté židovstvo) prišiel na rad Pavel, čo bol Šavel.

Len si to predstavte súdruhnastráž otec arcibiskup! Akoby ten prešibaný cadik veľmi dobre nevedel, že od 15.júla 1941 na celom území Slovenska, žiaden smradľavý žid nesmie vkročiť do akéhokoľvek verejného parku.

Ten chrapúň bezočivo koncipoval Listy Korintským, rovno v Medickej záhrade!

Každý ďalší a ďalší slovenský minister financií stroho skonštatoval, že vzhľadom na vyrovnaný štátny rozpočet... ten židovský čunder nebol lukratívny kšeft.

Nenažratým Nemcom sme v tých krásnych časoch vytúženej samostatnosti, za každého odsunutého žida platili 500 krvavých mariek.

Čiže, suma sumárum. Za tých pätnástich požieračov macesu, slovenská vláda vycálovala nemeckému štátu rovných 7500 ríšskych mariek.

A to sme ešte dopravu čaptavých Icíkov do exkluzívneho rekreačného zariadenia v Majdanku zabezpečovali v našej réžii!

Ako ináč, súdruhnastráž otec arcibiskup. Do plne plynofikovaného koncentráku so supermodernými kremačnými pecami sme tých odporných obrezancov dopravili v ekologický nezávadných a prírodne ventilovaných dobytčákoch.

O 64 rokov neskôr, usmievavá ozdoba našej katolíckej cirkvi, arcibiskup a metropolita bratislavsko-trnavskej diecézy Mons. Ján Sokol vyhlásil: Prezidenta slovenského štátu, katolíckeho kňaza Jozefa Tisa si vážim. ..A v tom čase bol na Slovensku blahobyt.

Počuli ste, Cigáni.. bla-ho-byt.

Tak nepapulujte, údenáči! A zavrite klapačky!

Židia, ruku na srdce! Boli ste vtedy, vôbec Slováci?

Nie, neboli!!

V tom čase úžasného slovenského blahobytu, v čase jedinej štátostrany, v tom čase bohumilých pogromov, v tom čase prekvitajúcej arizácie. V tom čase dobrodušného prezidenta-farárika, ktorý síce o ničom nevedel, ale bez mihnutia oka poslal našich spoluobčanov do plynu, len preto lebo neboli kresťania.

Židia!!

Keďže v tom čase dostatku a úžasnej vojnovej hojnosti ste neboli ľudia, ale iba cudzopasné parazity nižšej kategórie,tak láskavo držte huby.

A potom. Prečo sa vlastne rozčuľujete?

Veď čo iné ako láska, porozumenie a súcit., ale hlavne pokora sa dá očakávať od služobníka božieho, ktorý s takým oduševneným zanietením a bezhraničným pátosom dokáže tak precítene drístať a drístať a drístať o slušnosti, morálke a Božej milosti.

Ktovie.

Možno práve preto, až s takým upišťaným pátosom.

Lebo ten šampión veľkých gest, prázdnych slov a kamenného srdca bol podľa archívnych dokumentov Ústavu pamäti národa aktivnym spolupracovníkom ŠTB, s príznačnými krycími menami Svätopluk a Špirituál.