Hrob

Stála pri hrobe ticho bez pohybu ako prikovaná. V hlave jej vírili myšlienky na ktoré nestíhala reagovať, nechala ich voľne plynúť. Snažila si spomenúť na pekné chvíle, ktoré spolu zažili, ale nešlo to. Akoby všetko pekné z ničoho nič zmizlo a ostalo len trápenie a smútok. Po tvári sa začali z ničoho nič rýchlosťou blesku kotúľať slzy veľké ako hrachy. Prišla o človeka, ktorý ju porodil a vychoval a nekonečne miloval. Len matka dokáže milovať svoje deti bezvýhradne, bez rozdielu či sú dobré, zlé či majú nedostatky. Ona nerobí rozdiely. Rada by sa s ňou ešte raz stretla úprimne porozprávala, objala ju no žiaľ už to nie je možné. Aspoň nie na tomto pozemskom krutom svete. Uplakanými červenými očami ako morské raky pozrela na čierny náhrobný kameň na ktorom je zlatým písmom vyryté meno a dátum narodenia a smrti. Už sú to 3 roky čo nie je medzi nami. Tak rýchlo ten čas uteká. A čo je najhoršie nevie si spomenúť na to pekné, čo spolu prežili. Spomína si len na bolesť, strach a trápenie, ktoré denno-denne mala pred očami a nedokázala tomu zabrániť, ani jej žiadnym spôsobom pomôcť. Videla ako sa zo šťastnej kedysi bacuľatej a vždy ukecanej ženy stáva doslova a do písmena prízrak. Po strate vlasov, ktoré mala neobyčajne husté a pevné jej ostalo na hlave pár vlasov. Najradšej preto nosila na hlave šatku, aby zakryla svoju chorobu, ktorá ju čoraz viac a viac ničila a nielen to bývala jej zima a takto si nemodernou starou šatkou, ktorú jej dala babka hriala hlavu. No vlasy neboli hlavný problém. Jej problémom bola chemoterapia a ožarovanie, ktoré z nej vyciciavali postupne a pomaličky život. Lekári vraveli, že má šancu na uzdravenie keď bude používať tie liečebné prostriedky no vďaka nim sa dostala oveľa skôr hrobárovi na lopatu.

Jej dcéra bola pevne presvedčená a ostatní boli tiež toho názoru, že sa jej matka z toho vylieči, veď nádej zomiera posledná a nikto si nič iné ani vo sne nepripúšťal. No človek mieni a Pán Boh mení! Matkine utrpenie jej pripadalo ako zlý sen, nočná mora, z ktorej sa nevie zobudiť, ktorý nekončí, no šťastného konca sa už nedočkala. Najhoršie na tom, je tá bezmocnosť, že jej nemohla pomôcť nechala ju bojovať samú opustenú. Už s ňou nikdy neprehovorí tvárou v tvár, nepohladí ju po vlasoch, nepobozká na líce, neporadí v otázkach a problémoch života či každodenných maličkostiach. Pre lekárov bola odpísaným prípadom, ďalšia s neliečiteľnou diagnózou nad ktorou visela škeriaca sa smrtka. Lekári sa vzdali zázraku na uzdravenie a navyše ona tomu aj sama začala veriť, že sa to už nedá zmeniť že jediným východiskom ostáva smrť. Rodina a iní ľudia verili a dúfali, že sa nakoniec všetko na dobré obráti no tak sa nestalo. V jej duši prevláda smútok a prázdnota z ktorej strieka na všetky strany bolesť a smútok. Ničí ju to, lebo sa za to obviňuje, že niektoré veci mohla urobiť inak. Možno sa mala viac modliť, viac prosiť Boha o pomoc, viac dodať mame odvahu a nádej pomocou ktorej by vládala ďalej s chorobou bojovať. A teraz ju to zaživa zožiera. Nechala ju napospas osudu ako úbohé prašivé psíča. S týmto trápením bude žiť až do smrti.

Trápenie jej mamy akoby nemalo konca kraja. Z jej večne usmiatej tváre zmizol úsmev v jej očiach prevládal strach zo smrti a smútok nad tým čo bude potom. Čo bude s jej deťmi a mužom. Možno už nemala dosť síl bojovať, možno nenašla odvahu a vieru a bolesť nad ňou vyhrávala. Nádej odišla kamsi do neznáma, niekam ku hviezdam. Posledné zbohom s ňou strávila asi týždeň dopredu, keď navždy po dlhých trápeniach a bolestiach prežitých v nemocnici si ju konečne Boh povolal k sebe. Aj vtedy keď za ňou prišla bola nadopovaná liekmi, matne svoju dcéru rozpoznala. Tá bezmocnosť z toho, že vidí ako milovaný človek trpí je neopísateľná, vidí ako to s ňou ide dole vodou a záchrany v podobe kolesa niet.

Nedokázala sa viac pozerať ako jej milovaná mama trpí už na to nemala silu ani odvahu bola slaboch. Slaboch, ktorý sa len hrá na silného. Je silný možno navonok no vo vnútri je slabý ako papier. Rakovina sa stále rozširovala ako mor vnútorne jej mamu rozožierala ako žieravina, pomaly sa z nej vytrácala chuť do života. Život ktorý je darom od Boha, Boha, ktorý si ju tak skoro v 42 rokoch povolal k sebe. Po ťažkej chorobe a utrpení nastal akoby deň radosti a pokoja, no nie pre tých čo ostali žiť na zemi. Pre nich sa to všetko len začalo. Strata človeka veľmi bolí a tá prázdnota po ňom to sa nedá opísať no najhoršie je na tom krehká ľudská duša tá zo všetkého trpí najviac. Bolesť sa dá zakryť no je to len klam, ktorý postupne vychádza na povrch. Ostali jej po nej len spomienky, spomienky plné bolesti a trápenia, ktoré s ňou každý deň prežívala. Trápenie sa prenieslo ako nákaza na ostatných členov rodiny a príbuzných. Lenže príbuzní a priatelia boli od nej ďaleko a nevideli ako musí každý deň bojovať a namáhať sa. Bojovať s jedlom, oblečením, sprchovaním, každodenné maličkosti boli pre ňu nočná mora. Závidela zdravie zdravím ľuďom, ktorí si to vôbec neuvedomovali, ktorí môžu zjesť a ísť kam chcú. Ona takú možnosť už nemala rakovinu ju trýznila, nevládala sa ani pohybovať toľko akoby ona sama chcela či potrebovala. Posledné dni sa už nevládala ani postaviť, len v nemocnici ležala a čakala na milovanú aj nenávidenú smrť, aby už nemusela trpieť aby sa kvôli nej ostatní už nemuseli trápiť, aby nemuseli trpieť spolu s ňou a čakať na zázrak, ktorý sa nestane, lebo jej osud bol spečatený.

Vyčíta si veci nad ktorými sa doteraz nepozastavila nad ktorými mávla lenivou rukou a teraz ju to veľmi, veľmi trápi. No čas sa už nevráti. Treba sa naučiť s tým žiť. Pamätá si na to, ako sa jej mama trápila s piškótami, ktoré jediné mohla zjesť. Sem-tam mohla zjesť zemiakové pyré či ryžu poliatu len kompótovou šťavou či zeleninou. Vyprážané mäso, hranolky, pizzu či sladkosti to bolo tabu. Kvôli operovanému žalúdku musela dodržiavať prísnu diétu a nedostatok živín a vitamínov ju ešte viac oslabil až natoľko, že svoj život prehrávala, nemala silu ďalej bojovať nad niečím nad čím vedela, že nevyhrá. Jednoducho to bol boj, ktorý sa nedal vyhrať, koniec bol príliš jasný a príliš krutý. Nielen pre ňu ale hlavne pre jej deti. Deti, ktoré to všetko videli, ktoré trpeli s ňou či si to uvedomovali alebo nie. Videli a nedokázali tomu všetkému zabrániť ani jej v tom utrpení nejakým spôsobom pomôcť. Snažila sa s ňou aspoň porozprávať, byť pri nej, vypočuť si ju, ale tá bezradnosť jej trhala srdce a teraz keď si na to všetko spomína cíti sa sama, cíti v duši prázdnotu. Po jej smrti naplňovala svoje prázdne a trpiace srdce hnevom a nenávisťou. Áno to tiché dievča s priemernými známkami, plaché a zakomplexované trpí. Cíti sa vinná za to, že predsa mohla niečo urobiť, obviňuje samu seba, Boha, prírodu či všetkých ľudí, akoby za to všetko mohli oni. V jej zaslepených očiach sú všetci vinní a všetci sú si rovní. Trápi sa a plače nad svojím životom nad tým, že sa jej nechce žiť, že nič nemá zmysel, stratila chuť žiť, snívať, smiať sa. Stáva sa z nej troska, ktorá od každého bočí, bočí od priateľov, ktorých považuje za hlupákov, ktorí ničomu nerozumejú, len ju ľutujú a nevedia to pochopiť, lebo to neprežili na vlastnej koži tak ako ona. Bočí od rodiny i od ostatných ľudí, ktorých pozná. Uzatvára sa do svojho sveta, do sveta v ktorom žije sama. Takýmto spôsobom sa trestá a pritom na to nemá dôvod, lebo osud ktorý je od Boha predurčený sa nedá ovplyvniť. Treba sa s tým iba zmieriť, ale na to je najlepší čas.

Po chvíli začne nad svojím životom rozmýšľať. Rozmýšľa a uvažuje ako to zmeniť ako tú prázdnotu zalepiť ako docieliť šťastie a lásku, ktorá jej chýba, ako docieliť vyrovnanosť a pokoj. Potrebuje otvoriť oči. Život nie je čierno-biely, ale farebný. Nemôže sa donekonečna obviňovať, nemôže za to viniť iných či dokonca aj svoju matku. Možno za to môžu cigarety či zlá strava, málo pohybu či nedostatok tekutín, no pravdy sa už nedozvie a týmto spôsobom, ktorým hľadá chybu v iných i v sebe samej padne na dno.

Jej matka svoje posledné dni obetovala aspoň Bohu, veď nič iné jej v týchto posledných chvíľach neostávalo. Modlila sa za skorú a rýchlu a hlavne bezbolestnú smrť a možno sa modlila aj za ňu, jej mladšieho brata i svojho muža, už sa to ale nedozvie. Bála sa smrti a toho čo bude potom, keď tu už nebude, čo bude s nimi a ocom. V jej 42 rokoch bola smrť krutá a rýchla a pre rodinu nečakaná. Modlila sa s plačom, hnevom, i s nepochopením a otázkami prečo sa to muselo jej mame stať, prečo musela tak veľmi trpieť a prečo tak skoro musela odísť z tohto sveta? Želala si mať radšej rakovinu ona, že si s ňou lepšie poradí, že nad ňou vyhrá. Veď je mladá, plná sily a odvahy bojovať. No jej prosby boli nedostatočné a Boh ju nevypočul. S jej mamou mal totiž iný plán a príliš skoro si ju povolal k sebe a príliš krutým spôsobom. Vraví sa, že človek by si mal vytrpieť všetky svoje hriechy na zemi, lebo keď zomrie bude trpieť večne v pekle za svoje hriechy. A takto sa bude tešiť v nebi so všetkými svätými a inými dušami, ktoré sa tam dostali svojím príkladným životom.

Roky sa vedci snažia nájsť proti rakovine liek, kŕmia nás vitamínmi a zdravou stravou no nič nepomáha akoby boli všetci hlúpi. Po jej smrti ostala sama bez mamy, sama so svojimi problémami a trápeniami. Povzdychla si a vyfúkala si nos do papierovej vreckovky. Utrela si slzy z tváre vyškerila nepodarený úsmev, zdvihla hlavu k nebu hľadiac vysoko ako je to len možné na Boha, ktorý tam v diaľke je a ďakovala mu aspoň za to, že nie je celkom sama ako si to doteraz myslela. Možno je prázdna vo vnútri a tá neopísateľná rana tam navždy zostane. Je mladá má život pred sebou a má otca a brata, ktorí ju ľúbia a ona ich tiež v živote potrebuje, aj keď si to nevie či nechce priznať. Má priateľky, ktoré vždy stáli a vždy budú stáť za ňou, má prácu, ktorá ju nenapĺňa ale aspoň nejakú má. Práve odchod za prácou až do Bratislavy jej otvoril oči. Tam sa naučila veľa o živote, osamostatnila sa a pochopila čo robila zle, ako mnohým bezdôvodne zo strachu a nedôvery krivdila, ako zbytočne robila komára somára vo všetkom. Pritom problémy sú na to, aby sa riešili nie aby sme nad nimi mávli rukou, lebo nás neskôr prevalcujú. Z problémov sa máme poučiť, vždy existuje riešenie. My sami si svoj život utvárame, sami si ho ničíme zlými negatívnymi predsudkami, myšlienkami i slovami. Všetko zlé je na niečo dobré. Naučí nás bojovať, hľadať zmysel života, pochopiť druhých i samých seba, lebo cesta je šťastie. Keď človek stratí toho koho veľmi ľúbi až vtedy zistí, že život je naozaj krátky, že si treba vážiť a radovať sa aj z nudných a obyčajných vecí. Váži si, že nie je navonok sama, len vo vnútri je prázdna. Áno rodinu a priateľov je pekné mať, ale srdce naďalej krváca a bolesť nikdy nezmizne ani čas to nevylieči. Recept na to neexistuje. Netreba sa ľutovať a hnevať, musí sa naučiť dôverovať sebe, ostatným a prácou si naplní život a prázdne srdce. V prvom rade si musí odpustiť. Len tak do svojho srdca vpustí lásku, ktorá jej chýba, srdce a dušu naplní pokojom a vyrovnanosťou. Na mamu nikdy nezabudne a vždy jej bude chýbať, no nemôže sa nad tým donekonečna ako v začarovanom kruhu trápiť musí ísť ďalej.

Uvedomuje si, že mama by nechcela aby sa trápila, aby si nebodaj zobrala život, tak ako o tom veľa krát rozmýšľala, iba by ju tým sklamala. A to sa predsa nerobí. Svoj život nenaplní hnevom a zatrpknutosťou voči všetkým, tak ako to robila doteraz. Tým by nič nedocielila, len by trpela ďalej a bolesť by prenášala na iných a oni si to nezaslúžia, nie sú za to vôbec zodpovední. Radšej svoj život naplní láskou, ktorá jej tak veľmi chýba. Láskou k Bohu, k ostatným ľudom, k priateľom a rodine, len tak nájde zmysel život a prázdne miesto v srdci naplní pokojom a láskou, láskou k práci a svojim koníčkom. Pred sebou má budúcnosť a kopu plánov, len sa nesmie vzdať, treba zabojovať. S pokojným a radostným srdcom bez pocitu viny a pokoja odchádza z cintorína, vyrovnaná bez strachu a smútku, odhodlaná zvíťaziť vo všetkom do čoho sa zanietene pustí a hlavne splniť si svoje detské sny, pretože zvíťazia iba tí, ktorí veria, že môžu zvíťaziť! A tak kráča s hrdosťou a vrodenou tvrdohlavosťou za svojimi cieľmi, nie je to žiadne chúďa. Už má otvorené oči a je vyrovnaná, naplnená blahom a radosťou zo i do života. Ona je silný človek nie navonok ale práve vo vnútri je silnejšia ako kedykoľvek predtým. Už sa nemusí na nič a nikoho hrať, už je sama sebou šťastná, trvalo to síce dlho, ale predsa je konečne spokojná, našla čo hľadala. Pokoj v duší a radosť zo života ju budú sprevádzať na každom kroku.