Vo výťahu

Bol som v práci neskoro do noci. Celá budova sme boli jedna firma. Unavený som konečne dokončil papierovanie o majetko-právnych sporoch a zhasol stolnú lampu. V tom som si všimol, že je všade tma. Nejako mi z toho preplo a dostal som chuť niekoho zabiť. Šiel som ešte na wc a potom ku výťahu.

„Cink“ a otvorili sa dvere. Nastúpil som, chvíľu som sa pozeral do zrkadla, čo tam viselo a pohľad na samého seba ma strašne iritoval, nejako som to prekusol a stlačil nulu. Výťah sa pohol.

Cestou sa rozsvietilo tlačidlo 21 čo znamenalo, že nepôjdem sám. V zrkadle som sa pristihol, že sa slastne usmievam a celkom som sa tešil, že niekto nastúpi.

Výťah zastal, dvere sa otvorili a vošiel si ku mne asi päťdesiatročný, sofistikovane pôsobiaci pán v šedom obleku s kufríkom v ruke. Napravil si kravatu, dvere sa opäť zavreli a pohli sme sa.

Chvíľu som sa na neho len pozeral, ale potom som povedal:

-„Prepáčte“

-„Áno?“

-„Nemohol by som vám rozkopať hlavu na sračky a vaším mozgom potrieť celý výťah?“

Jeho odpoveď ma mierne sklamala : „Waaaw, áno!!! To je skvelý nápad“ dúfal som, že sa bude aspoň trochu vzpierať.

-„Hmm no a ako to urobíme? Je tu málo miesta“

-„To je v poriadku, pozrite ja si takto ľahnem na zem, hlavu dám sem do rohu a vy ma ukopete na smrť“

V tom ma napadlo, že mam nové kožené topánky.

„Hmm, no ja neviem, som už unavený nenecháme to na inokedy?“

„Čo?! Tak to nie, teraz z toho už nemôžete vycúvať na niečom sme sa dohodli!“

-„Ale prosím vás, my sme sa dohodli?“

-„Veď to bol váš nápad!“

-„No a?“

-„Tak prečo už nechcete? Nie som vám dosť dobrý? Máte niečo proti starým ľudom?“

-„Nie neberte si to osobne, nejako sa mi už nechce“

Bolo na ňom vidieť strašné sklamanie. Potom otvoril kufrík, vyhádzal z neho všetko čo tam mal, vyzliekol si sako, mával s nim nad hlavou a začal vrieskať“

-„Ja chcem!!! Ja chcem!!! Ja chcem!!!“

Na toto som už nemal nervy. Stlačil som trojku a výťah takmer okamžite zastal na požadovanom poschodí. Chlap mlátil hlavou do rozbitého zrkadla výťahu a na podlahu stekala jeho krv. Dvere sa otvorili. Ja som slušne pozdravil:

-„Dovidenia, dobrú noc“

on už len nezrozumiteľne opakoval trieskajúc si hlavu teraz o podlahu:

-„Rozbiť hlavu, rozbiť hlavu...“

Vystúpil som, dvere sa zavreli. Cestou dole po schodoch cez posledné tri poschodia som si povedal, že u nás vo firme už v noci nikdy nepôjdem výťahom, lebo vtedy ním jazdia pomätení workoholici.