Nešťastie

Bežala ulicou, míňala ľudí, autá sa okolo nej mihali. Ostatní do nej vrážali. Ale jej to vôbec neprekážalo. Veď sa im to konečne podarilo. Ruch ulice vôbec nevnímala, akoby sa jej vôbec netýkal. Nad hlavou jej preletel rinčiaci vlak, na ceste električka skoro nabúrala cyklistu, okolím sa rinulo trúbenie, ale ona stále letela ako blázon. Eufória ju poháňala. Bežala za ním do kancelárie. Pokúšali sa o to dva roky a až teraz sa to dozvedela. Je tehotná. Miestami sa ľuďmi pretĺkala ráznym krokom, miestami bežala, ako jej sily dovoľovali.

Už je takmer uňho. Dychčala, nevládala, ale tak veľmi sa tešila; nič jej nemohlo prekaziť blažený úsmev na tvári. Obaja tak veľmi túžili po dieťati. Taký šťastný pár! Už len prebehne cez cestu a v okamihu bude v jeho kancelárii.

Vtom v diaľke zbadala, ako práve vychádza z práce. Chystal sa na obed.

„Brad, Brad!“ kričala. Ľudia okolo ju nezaujímali. Nikto sa však za ňou neotáčal. Vo veľko- mestách je to tak vždy. Nikto sa do nikoho nemieša...

„Brad!“ vykríkla z plného hrdla akoby to malo byť to posledné, čo povie.

Pohľadný muž na druhej strane ulice sa zháčil. Obzrel sa a uvidel, ako naňho Jenny máva a beží mu v ústrety. Tvár mu oslnil žiarivý úsmev. Bežala mu naproti. Vyrútila sa rovno na rušnú cestu. Celkom zabudla na premávku. Brad zaregistroval čierne auto, ktorému obmedzená rýchlosť zaiste nič nehovorila. Priam videl ako letí ulicou, akoby bol na ceste sám. Uvedomil si neodvratný koniec.

Stihol ešte zarevať: „Jenny!“

Ale neskoro. V tom momente usmiatu a kývajúcu Jenny nabralo čierne porsche. Vodič sa ani nesnažil vozidlo zbrzdiť. Jenny narazila hlavou na predné sklo a vzápätí jej telo odletelo niekoľko metrov. S hrôzou v tvári sa okamžite rozbehol k nej. Zakiaľ sa skláňal nad jej telom a jej hlavu držal vo svojej náručí snažiac sa zabrániť krvácaniu, slzy a obrovský nárek mu nedovolili vysloviť ani: „Zavolajte lekára.“

Okolo sa tvoril veľký dav a na tvárach ľudí sa vynoril úžas, hnev, súcit, plač, strach. Niektorí cítili ochromujúcu bezmocnosť. V diaľke však už bolo počuť sirény...

„Ľutujeme, ale vaša manželka to neprežila. Okrem vážnych fraktúr mala silné krvácanie do mozgu... Vedeli ste, že bola tehotná?“ súcitne oznámil lekár zronenému mužovi sediacemu v čakárni so Samathou, Jennyinou sestrou.

Bradovi zovrelo hrdlo. Nemohol sa nadýchnuť. Jeho sklený pohľad prechádzal doktorovými očami. Oči sa mu zaleskli. Zvalil svoju hlavu Samanthe do lona a prudko sa rozplakal. Sam stekali slzy po tvári a uchytávali sa na Bradových vlasoch. Okrem nich v čakárni nebol nik. Lekár, so slzami v očiach ich nechal so svojím žiaľom. Ich nárek sa niesol dlhou chladnou nemocničnou chodbou. Obaja tomu nemohli uveriť. Bradovi sa zrútil celý svet. Plakal tak mocne a žalostne, až Sam mala pocit, že sa sama zrúti.

„Prečo?“ cez plač sa mu snažilo predrať toto slovo niekoľkokrát. „Prečo? Prečo? Prečo?“ Netušil však, že Jenny v skutočnosti stojí pri ňom a oboch hladí po tvári. „Neplačte, mne je dobre. Tu som.“

Jenny zdrcoval pohľad na jej najbližších v takom zúfalstve. „Malo to tak byť. Malo to zmysel.“ snažila sa im to povedať. Zarmucovalo ju, že ju nepočujú.

„Tešte sa,“ opakovala, „všetko má svoj dôvod, všetko má zmysel. Mne je dobre. Len som postúpila o ďalší stupienok vyššie. Och, vy ma nevidíte.“ hladila ich a neustále utešovala. Zraňovalo ju, keď videla, ako sa jej milovaní trápia. Trápilo ju, že to nechápu, že nevidia skutočnosť.

Hladila ich a utešovala. „Všetko je v poriadku. Tak je to dobré. Čo sa stalo, bolo správne a spravodlivé; pre nás všetkých. Pre každého z nás teraz začína nová púť. Všetko je v poriadku. Neplačte. Nesmúťte.“ opakovala.

Vedľa Jenny zažiarila ďalšia duchovná postava. „Nemaj strach. Oni to pochopia, už teraz to chápu. Len si to neuvedomujú. Vycítia to. Poznáš ich.“

„Och, trápi ma, že sú takí zúfalí,“ riekla svojmu sprievodcovi, „chcela by som niečo urobiť.“

„Ale nemôžeš,“ riekol jej duchovný sprievodca, „tak je to pre nich lepšie. Vieš to.“

„Áno, viem.“ odpovedala a ľútostivo sa na oboch plačúcich zahľadela.

„Ešte chvíľu s nimi ostanem.“ vyslala myšlienku svojmu strážcovi a druhá svetelná postava sa rozplynula.

Bradov nárek neustával a Samatha svojimi slzami naďalej kropila vlasy svojho švagra. Také nešťastie. Jediný okamih, zmenil ich život v nočnú moru. Jenny sa však pri nich stále vznášala, hladila ich, aj keď nič necítili, vravela im, aj keď nič nepočuli, usmievala sa nich, aj keď ju nevideli...

Na konci dlhej chodby bolo však ustavične počuť len bolestivý nárek...