Rómeo a Júlia

Chorus: „Náš príbeh do Verony pozve vás, kde dvaja zaľúbenci chcú si lásku dať.

               No my o iných vám povieme, bo dnes chceme čosi nové hrať.

               Tam Romeo žil s koňom zrazený a Júlia čo má úsmev zmrazený.

               Tam dojka jedy predáva a na tých mladých zarába.

               A o otcovi reči netreba, bo s našou dojkou mladých vydiera.

               Nuž poďmeže rýchlo hrať, kým začnete odchádzať.  

(Júlia s prvým pytačom sedia na lavičke. Ona sa usmieva, on má smrť v očiach, obzerá sa okolo seba, chce ujsť.)

Júlia: „Ach, ako je nám dobre!" (vyloží si nohu na pytača, on ju vystrašene dá dole) „Čoho sa bojíš? Veď vieš, že pochádzam zo slušnej rodiny. Moja matka,  babka aj prababka žili v prísnom celibáte."

Pytač: „Vieš, už dávno ti chcem povedať..."

Júlia: „Čo?" (priblíži sa k nemu)

Pytač: „Ja by som chcel..."

Júlia: ,,Hovor!" (priblíži sa ešte viac, on sa odsunie) 

Pytač: ,,Rád by som... ja by som chcel ísť domov!" (Ona urazene vstane, odchádza)

Pytač: „Júlia, veď nechoď, počkaj!" (Ona zastane, s nádejou sa usmeje)

Pytač: „Júlia!" (ona sa otočí k nemu, on rozhodí rukami a padne na kolená) „Júlia, chcel by som ťa požiadať, (chytí ju za ruku, ona sa chichoce) nemáš dvacku? Na taxík." (urazene mu ju hodí, vzdiali sa od neho, on odíde)

Júlia: „Dojka! (príde dojka) „Dojka, oni už ku mne nechcú chodiť!"

Dojka: „Budú musieť." ( poťažká v ruke varechu)

Júlia: „Ale zožeň niekoho odvážnejšieho. Ten posledný odišiel, keď uvidel moju bradavicu."

Dojka: (poťažká varechu) „Ďaleko nedošiel."

Júlia: „A tomu pred ním sa nepáčili moje fúzy a pritom boli väčšie a krajšie ako tie jeho!" (dojka uznanlivo prikyvuje) „Ach, dojka, pozri, ide môj otec! Apo!" (roztiahne ruky, otec sa rýchlo skrčí a zakryje si tvár rukami)

Otec: „Ach, dcéra moja, choď sa ty len pekne pohrať s... (obzerá sa) s... s lavičkou! Musím sa tu porozprávať s tvojou ľúbeznou... (dojka poťažká varechu) s tvojou dojkou. Tak čo, kšefty idú?

Dojka: „Mám jednu dobrú a jednu zlú správu."

Otec: „Začni zlou."

Dojka: (poťažká varechu) „Zase ušiel!"

Otec: „A tá dobrá?"

Dojka: „Nestihla som mu zaplatiť!" (vytiahne bankovku, otec ju „nenápadne" zakryje")

Otec: „Dobre, dobre, to bude na ďalšieho. A počuj, nevráti sa ten po to?" (dojka sa zaškerí)

Dojka: „Nebude riskovať!"

Otec: „Dojka, budeme musieť dačo vymyslieť, odchádzajú príliš rýchlo, tentoraz jej zožeň ženícha."

Dojka: „Ženícha?! (spočíta peniaze) Toto nebude stačiť." (otec jej pridá)

Otec: „A teraz?"

Dojka: „Pridaj pol kráľovstva."

Otec: „Niesom kráľ."

Dojka: „Zožeň!" (otec spľasne rukami) „Počuj, toto nebude sranda. Kde ja nájdem takú nešťastnú dušu, čo si toto zoberie?" (ukáže ne Júliu)

Otec: Takto to ďalej nejde, včera som sa s ňou prechádzal, stretneme známych a tí hneď na mňa: Jéj, vy máte psíka! A chudáčik, má len dve nožičky!"  

Dojka: „Dobre, tak ešte niečo vymyslím, ale daj ešte na cestovné."

Otec: „Výborne, správne! (dá jej riadny balík) Čím ďalej odtiaľto!"

(otec odíde za stenu aj s Júliou, dojka si sadne na lavičku, pribehne Romeo, pokúša sa skryť koňa- čo najmenšiu hračku, strčí ho pod lavičku a zakryje nohami)

Romeov brat: „Romeo! Romeo, ty si už tu? A kde je môj koník vraný Pegasos GT 500?"

Romeo: „Koník? (brat prikývne) Vraný? (prikývne) Tvoj? "

Brat: „Romeo, počúvaj, ty ma tu netoto! Požičal som ti koňa! Najnovší model!"

 Romeo: „Aha! Ten! Tie kone sú čím ďalej tým horšie, čo novší model, to menšie airbagy, žiadne brzdy to nemá, cúvať to nevie, ty buď normálne rád, že som ti ho nevrátil! (odvedie brata čo najďalej od lavičky) Bol si už v tom novom supermarkete, čo tu..."

Brat: „Ty nezahováraj, lebo sa ti stane to isté, čo Krátkemu Jimimu!" (vytiahne meč)

Romeo: „Áno? (preglgne) A čo sa mu stalo?"

Brat: „Poviem ti len toľko, že pred tým ho volali Dlhý Jimi! Tak kde mám koňa?" (začne hľadať)

Romeo: „Teplo, teplejšie,... (brat sa blíži k lavičke) horúco!" (brat hľadá okolo lavičky, pozrie sa dojke pod sukňu, potom nájde koňa pod lavičkou, zhrozene na neho pozerá)

Brat: „Čo si s ním urobil?!"

Romeo: „Ja... ja... ja..."

Brat: „Ty... ty... ty..."

Romeo: „Ja som nič neurobil!"

Brat: „A čo mám teraz s tým tvojím nič robiť, há? Teraz je dobré akurát do salámy!"

Romeo: „Keď som ho dával pod lavičku, bol ešte v poriadku! To... To tá dojka!"

Brat: „Aká dojka?" (obzerá sa)

Romeo: Tam sedí!"

Brat: „(pozrie sa na dojku) Myslíš toho škaredého muža v sukni? (Romeo prikývne) Žena toľkých pôvabov môže byť iba dojka Kapuletová! (dojka vstane) My Montekovci sme odteraz s vami skončili!" (odchádza, Romeo chce ísť za ním, ale dojka mu položí varechu na rameno)

Dojka: „Ale ja som s tebou ešte neskončila! Poď sem chlapec, (odstúpi na bok, obzrie sa, vidí, že Romeo nejde) lebo ťa pokúšem do krku! (Romeo naľakane pribehne) Starý! (dojka zapíska a kývne rukou, pribehne otec) Určite si počul o našej krásnej, mladej panne Júlii. (pozrie sa na balkón, kde sa ona prechádza, dojka pokrúti hlavou) o našej mladej... (zase pokrúti hlavou) o... (pozrie na otca)

Otec: „Nó, v skutočnosti sme ju adoptovali."

Dojka: „O Júlii si už určite počul."

Romeo: „O kom?" (dojka ukáže na Júliu) Ty si jej dojka? To nie je možné, veď je najmenej taká stará ako ty!"

Otec: „Ide o to, že náš kvietok nikto nezalieva."

Romeo: „Hhhh... (Čo?)"

Otec: „Máme prázdny rybník."

Romeo: „Hhhh... (Čo?)"

Otec: „Nikto ju nechce!"

Dojka: „Takže sa do nej teraz poslušne zaľúbiš!"

Romeo: Ee! (rázne pokrúti hlavou) (Nie!)"

Dojka: (poťažká varechu) Ale áno!"

Romeo: „No tak dobre, no! Ale kde ja mám zobrať toto, však ľudia budú odo mňa utekať! To budeme sami furt! (všetci prikyvujú) Čo ja mám s ňou robiť?"

Otec: „Zoberieš ju na prechádzku, kúpiš jej kvety..."

Romeo: „A aké žerie?"

Otec: „Normálne kyticu jej kúpiš!"

Romeo: „Dobre! Ale aj tak mi bude treba vodítko a náhubok, veď bez toho ma s ňou ani do parku nepustia!"

Dojka: „Pozor, už ide!" (odídu, prichádza Júlia)

Romeo: „Och, Júlia, (rozkašle sa, kýva si rukou pred nosom) či to Ty voniaš ako jarná krava... tráva, či to tvoja vôňa klame môj čuch! (pre seba) To je puch!"

Júlia: „Čo to hovoríš, Romeo?"

Romeo: „Že, ach, Júlia, aké len máš krásne (obzrie si ju od hlavy po päty) zuby! (Júlia sa usmeje) Tak nie!"

Júlia: „Veď som si ich včera umývala!"

Romeo: „Ach, Júlia, vždy keď ťa vidím, obleje ma horúčava, chveje sa mi žalúdok..."

Júlia: (odskočí od neho) „Nebudeš vracať?"

Romeo: „Nie, ale ak by som, ver, že to iba tvojmu zjavu kvôli!" (Júlia urazene odchádza, príde dojka)

Dojka: „No tak to si riadne do..."

Romeo: (skočí jej do reči) „Nechápem, čo vy ženy vlastne chcete!"

Dojka: „To sa naučíš! Dnes v noci ti to ukážem:"

Romeo: „V noci nie, keď sa nevyspím, opuchnú mi oči!"

Dojka: „Žiadne také! Nezabúdaj na Pegasosa! Stretneme sa tu o polnoci!" (odchádza)
Romeo: „Bojím sa tmy!" (beží za ňou)

Chorus: „Polnoc!" (prídu Romeo a dojka)

Dojka: „Ty sa tu postav! (postaví ho pred balkón) Ja sa tu skryjem!"

Romeo: „A čo mám teraz akože robiť? Spievať? (začne spievať) Va-sále mí-ó"

Otec: (zjaví sa na balkóne) „Nerušte nočný kľud!" (hodí niečo po Romeovi)

Dojka: „Buď ticho, sme tu pracovne!"

Otec: „To ste vy?" (zjaví sa Júlia)

Júlia: „KTO JE TU! CHCÚ MA ZABIŤ! POMÓC!!! ZLODEJI!"

Otec: „Nekrič, dcéra moja, možno sú to len násilníci."
Júlia: „Násilníci? Héééj?"

Otec: „Len pokojne spi!" (odíde)

Dojka: „Zalez!" A ty už nespievaj!"

Romeo: „Čo?" (dojka ho udrie varechou, on si pošúcha udreté miesto)

Dojka: „Nerob z toho takú tragédiu, nemohlo to až tak bolieť!"

Romeo: „Neverí jazvám, kto ich necíti!"

Dojka: „To je dobré, na to nadviažeme! Opakuj po mne! (číta z knihy) Čo to svitá v tom okne?"

Romeo: „Čo to svitá v tom okne?" (Júlia sa obzerá okolo seba)

Dojka: „To východ je a Júlia je slnkom!"

Romeo: „To východ je a Júlia je skunkom!"

Dojka: „Veď je to moja pani! Moja láska!"

Romeo: „Veď je to moja pani! (mlčí, dojka ho zasa udrie) Moja láska! (odvráti sa) Čo som to povedal, ja had!"

Júlia: „Naozaj ma máš rád? Lež kvôli sporu tvoj brat nám lásku nechce dať, hľa, tam ho vidím prichádzať!" (prichádza Romeov brat)

Brat: „Aha! Nejaký úchyl v parku za lavičkou!" (začne byť dojku skrytú za lavičkou)

Júlia: „Romeo! Prečo si ty Romeo?"

Romeo: „Ta lepšie sýty jak hladný!"

Júlia: „Len tvoje meno je mi nepriateľ. To meno odvrhni a za meno, čo nie je časť teba, si vezmi mňa!"

Brat: (prestane biť dojku) „Romeo!"

Romeo: „Odteraz nevolám sa Romeo!"

Júlia: „Nie si ty Romeo? Nie si ty Montek?"

Brat: „Romeo!" (brat sa pomaly nahnevane približuje, Romeo zúfalo krúti hlavou)

Romeo: „Nie som!" (zúfalo) (dojka sa preberie, hodí po bratovi varechu, ten omdlie)

Júlia: „Vrav, ako si sa sem dostal a načo? Múr záhrady je príkry, vysoký a môžeš tu nájsť smrť, ak uvážiš, kto si, a že ťa naši môžu nájsť:"

Romeo: „Dofrasa! (obráti sa k dojke) Toto v dohode nebolo!"

Dojka: „To som už vybavila. A teraz lez!"

Romeo: „Čo?! (pozrie na múr) Nie!"

Dojka: „Neblbni! Keď už sme tu, pôjdeš hore!"

Romeo: „To nemajú schody? Nemám lano! Môžem ísť domov! (zhora otec zhodí lano) Fakt diky! Horší jak vred na zadku!" (lano je prikrátke, pokúša sa na neho vyskočiť, pribehne dojka pokúša sa ho zdvihnúť)

Dojka: „Počkaj! (stiahne si svoje vnady na pás, aby jej nezavadzali) Môžeš!" (pokračujú)

Júlia: (natiahne k nemu ruku) „Skáč, chytám ťa!" (odrazu sa vystrie, chytí sa za zadok)

Romeo: „Skús mi zohnať šnúru inú!"
Júlia: „Hneď, len skočím na latrínu!" (zmizne, dojka sa predkloní)

Dojka: „Rupli mi kríže, vrátime sa zajtra a rovno vás môžeme oddať!"

Romeo: „Oddať? A čo mám robiť s takou ropuchou?"

Dojka: „To čo doteraz: skákať. Ale aby si si nemyslel, (vyberie jed z vrecka) dám ti toto. Po svadbe, keď sa odsťahujete, to vypiješ a budeš vyzerať ako mŕtvy. Ona sa stane veľaváženou vdovou, my nebudeme mať Júliu, ty nebudeš mať Júliu a všetci budeme šťastní." (odídu)

Chorus: „Ráno!" (prídu dojka a Júlia)

Júlia: „Vieš, mne sa ten Romeo akosi nepáči. Má také čudné reči, dakedy mu vôbec nerozumiem, ja zasvietim lampu a on: čo to svitá v tom okne? Musel byť dajaký ožratý alebo sfetovaný či čo?"

Dojka: „Včera sa ti páčil."

Júlia: „Tiež som mala takú opicu! Celú noc som bola na záchode."

Dojka: „Neboj sa, dala som mu ten jed. Hneď po svadbe sa bude robiť mŕtvym a budeš mať pokoj."

Júlia: „Ale vieš, ja som taká krásna, čo keď sa do mňa zamiluje."

Dojka: „Dám jed aj tebe." (prichádzajú otec, Romeo a Chorus)

Otec: „Môžeme? Tak dobre." (zoradia sa pred Chorusa)

Chorus: „Žeby ste sa nepožrali, k tomu veľa detí mali, do susedov nechodili a spolu si pekne žili. Amen. Môžete sa pobozkať, ale nemusíte." (vtrhne k nim brat)

Brat: „Stáť!" (vytiahne papier) Mám príkaz na prehliadku bytu istej Rudolfíny(iniciály herca) Kapuletovej. Vraj doma prechováva podozrivé jedy!" (odvádza dojku)

Romeo: „Jedy? Nie, to je hlúposť! (chytí sa za krk, otec krúti hlavou) Len mi je dajak zle!" (hodí sa na zem, jed začne pôsobiť)

Otec: „Ešte nie, ty hlupák! Čo ja tu mám teraz s ňou robiť, ani dojku pre ňu už nemáme!" (všetci odchádzajú, len otec kľačí pri Romeovi, vyfacká ho)

Otec: „Preber sa!" (preberie sa)
Romeo: „Čo je, čo je? Už je preč?"

Otec: „Ty tĺk! Čo ak zistí, že žiješ! Najprv ste sa mali odsťahovať, potom si mal zomrieť, vrátil by si sa a nič sa nedeje, ale takto? Počkaj, mám nápad!"

Romeo: „Nie!"

Otec: „Ale áno, ideme do basy!"

Romeo: „Nie!"

Chorus: „V base!" (sedí tam dojka)

Otec: „Koľko ti naparili?"

Dojka: „15 rokov!"

Otec: „Dobre, to stačí! Ty (Romeovi) vyzleč sa!"

Romeo: (objíma sa rukami) „Nie!"

Otec: „Ale hej! Dojka, aj ty!"

Romeo: „Nie!"

Otec: „Hej! Dojka bude ty, ty budeš dojka a všetci budeme šťastný!"
Romeo: „Nie tak rýchlo! Ja budem dojka pri Júlii?"

Otec: „Nie! Ty budeš dojka vo väzení?"

Romeo: „Fuj, to mi odľahlo, no tak dobre!"

Chorus:„Romeo je teraz dojka, v temnej cele sedí, po tom jede po svadbe má nahodené vredy.

              O chvíľu však za kupliarstvo sedí tam aj otec, teraz tu má aspoň aký taký pokec.

               Netrvá to dlho, dojka ku nim príde, mafia už po nej dlhé roky ide.

               Júlia je na slobode, ale iba krátko, vydieranie kráľa neprebehlo hladko.

               Romeov brat sa však zavrieť basu zdráha, stále ešte nemá Pegasovho vraha."

(ukloní sa)