VŠETKO NA SVETE

Občas, keď hľadím na staré zažltnuté fotografie, mám pocit, akoby som cez tú lúku prebehol strašne rýchlo. Prečo cez lúku? Lúka je život. V tom krátkom poučnom príbehu chlapec kričal na deda, nech odíde. Lúka je predsa jeho. Dedo neodišiel a tak sa chlapec k nemu rozbehol. Kým k nemu došiel bol rovnako starý, ako je protivník.

Aj ja som občas na toho deda kričal. Pri návratoch viem, že som cez lúku uháňal, ba až letel ako Concorde, ktorý tiež už ukončil definitívne svoju cestu na Londýnskom letisku. Pri spomienke na niektoré situácie sa mi do očí tisnú slzy. Raz pre nostalgiu a raz preto, lebo viem, že som toto a toto mal urobiť lepšie a nemal som byť taký magor. A niekedy ... neviem, či to bolo správne. Kde je pravda? Všetko sa možno sústredí do tej rúrky priemeru 9 mm a celá pravda je sústredená v jedinom náboji.

A takisto v troch desatinách sekundy počas ktorých mozog ešte žije. Nesiaham po tom. Pravda za to nestojí. Zatiaľ.

Ale faktom je, že mal som všetko na svete. Na malú chvíľu som bol Boh (aj keď som ním v skutočnosti nebol). A tento skvelý pocit, ktorý zosadil z trónu všetky ostatné pocity, ma stál až kruto veľa. Ono ... hm, také veci sa stávajú, ale za daných okolností bola prichádzajúca bieda (len v istom slova zmysle) s vtedajším šťastím až príliš krutá.

Chcel som ísť až na vrchol. Na maximum. Mal som na to vlohy od prírody, od Boha a od rodičov šťastie, že som sa narodil práve im. Priaznivá zhoda okolností, inak sa to nazvať nedá. Teraz viem, že účtovať so životom sa nevypláca. Život vždy na tom získa. A my stratíme. Bohužiaľ je to tak.

Stačí, že sa udriete, zavriete oči a v okamihoch najväčšej bolesti si pomyslíte „chcem v budúcnosti počítač, video, chcem auto, chcem byť podnikateľ, herec, herečka ...“. Život vám to svojím spôsobom dá. Skôr či neskôr svoj záväzok splní. Otázkou je, či vy splníte ten svoj. A nebude to iba tak. Rovnováha musí byť a vy sa môžete tak doudierať, že by ste sa zriekli aj Rockeffelerovho majetku, len aby to už nebolelo.

A result? Dokonalé šťastie neexistuje. Za všetko, čo dostaneme, musíme v živote zaplatiť a to aj s daňou 19% DPH. Kto dostáva viac, aj viac v živote platí.

Keď sa tak nad tým zamyslím – bol som výnimka. Až doteraz, už by som si bol myslel, že život odo mňa nič nebude chcieť za to, čo som si od neho zobral.. No ... ani som nad tým nerozmýšľal. Až teraz, keď sa to akoby dostalo do úplne iného svetla.

Auto, televízor, dom, práca, počítač, skvelá manželka, skvelé decká, a ja sám skvelý aj s vrodenou skromnosťou, veď čo si budeme hovoriť?

Nesmejte sa!

Chýbala ešte jedna vec. Telefón. Mal som aj mobil. Nie! Ja som so ženou chcel doma telefón. Obyčajný cez telekomunikácie. A to bola zrejme posledná kvapka šťastia, ktorá chýbala do maximum. Viac už nešlo. No dobre – možno išlo, ale niekto si povedal, že dosť. Misky váh šťastia už asi boli príliš naklonené ku mne a závažie z nich padalo.

Všetko na svete ti dám! Viac to nehovorte! Je to iba fráza. Dobre viete, že všetko má dve stránky, tak ako minca. Za všetko sa platí. Aj za šťastie, aj za ten maličký zanedbateľný kúsok sveta, čo vám dá váš milý, vaša milá.

Keď nám to konečne nainštalovali, radovali sme sa ...

... necelé tri hodiny.

Potom som odpadol. A tak štvrté číslo v poradí, ktoré manželka vytáčala bola záchranka. Nezomrel som. Ani som neišiel zomrieť. Nie v tom okamihu. Avšak veľmi rýchlo prišli na to, že smrť predsa len bude mať prácu. O osem až dvanásť mesiacov.

Váhy šťastia sa prudko prevážili na druhú stranu. Ozaj, nepadajú tam teraz nejaké závažia? Súrne by som to potreboval vrátiť nejako späť.

Hm ... asi nie.

Starajú sa o mňa, obskakujú ma, štát mi dáva nejaké peniaze, ale aj tak vidím, že všetko pre mňa ide do riti. Kto mi povie, na čo mi teraz je všetko, čo mám?

Ak bude pre mňa vyronená čo i len jedna slza, tak to bude pre to, že som si na svojej koži odskúšal a dal všetkým vedieť, že nech sa človek snaží akokoľvek, nech má akokoľvek dobré podmienky, jednoducho platí, že za ...

... VŠETKO NA SVETE ...

... musíme zaplatiť a že úplné šťastie neexistuje.