Návrat mŕtveho muža

Blik! Blik! Blik!

Tak a je to tu. Slávnostná chvíľa. Presne pred piatimi mesiacmi vydal poslednú knihu. Presne pred piatimi mesiacmi bol neskutočne šťastný. Presne pred piatimi mesiacmi si myslel, že jeho život nestojí za houby. A teraz tu sedí a robí... figu borovú. Teda, rád by, naozaj potom túži, ale nejako to nejde. V hlave má prázdno...

Blik! Blik! Blik!

Ako sa to vravieva? Keď človek chce, dosiahne všetko. Očividne sa autor tohto výroku nepoznal s podobnými typmi ako je on, s typmi, ktoré by mu bez problémov túto nehoráznu lož dokázali vyvrátiť. Ale zase na druhej strane, mal by sa o to pokúšať. Čo ak... no vie, že šanca je menšia ako vyhrať v euromiliónoch. Hlavne po tých týždňoch, počas ktorých sa snažil niečo zopakovať...

Blik! Blik! Blik!

Je síce pravda, že spočiatku sa s tým príliš netrápil. Veď ono sa to poddá, hovorieval si. Jeden úspech, dalo by sa povedať zaslúžený, mu vyšiel, bol nasýtený. Prežierať sa rozhodne nemienil. Ale ako plynuli dni a jeho kondícia a istota sa nevracali, začínal byť nervózny, upadal na duchu a čo horšie - bál sa. Bál sa toho, že to všetko, respektíve aspoň to málo, čo dosiahol, je blud. Že to si to vlastne iba nahováral a nútil sa do niečoho, načo v skutočnosti vôbec nemal....

Blik! Blik! Bl-

„Bah!" zaúpel. Mal už toho po krk. Vstal a zaklapol notebook. Rozhodol sa, že musí prísť na nové, pozitívnejšie myšlienky. Alebo aspoň nejaké myšlienky... To ticho v hlave ho privádzalo na pokraj zúfalstva. Nie tak dávno si predstavoval, že miesto mozgu má diaľnicu, po ktorej sa nápady premávali nepovolenou rýchlosťou, vydávajúc neprerušiteľný ruch. Ale pred menej ako pol rokom prišlo k náhlemu zvratu, akoby tam dofrčal akýsi mudrlantský poliš, ktorý pretočil pravidlá na ceste o sto osemdesiat stupňov. Výsledkom tohto nepožadovaného experimentu bolo, že tie imaginárne autíčka spomalili alebo sa otočili a prúdili v protismere, čo malo za následok zrážky a postupom času k vyprázdneniu rýchlostných komunikácií. Až sa dostal do štádia, v ktorom sa nachádza dnes, kedy hore okrem občas sa nepekne smejúceho policajta, nepočuje absolútne nič...

Zrak upieral na poličku. A nie náhodou. Bola príčinou všetkého zlého, čo sa mu v poslednej dobe prihodilo. Bola to totiž polica na knihy. Na jeho knihy. Nenávidel ju. Každým dňom viac a viac. Najradšej by ju roztrieskal... o svoju bývalku. Ona ho donútila, aby si ju kúpil a vložil do nej toľko nádejí. Povedala mu vtedy, celá roztúžená z faktu, že práve vydal knižku, že treba myslieť na budúcnosť, že polička by slúžila ako skvelý zdroj motivácie. Ako parádne naletel. Ani jej to počas prvého mesiaca útlmu (takto naivne sa balamutil), v ktorom ho so vzrastajúcou intenzitou šikanovala, nestihol vyhodiť na oči. Škoda... reakcia by určite stála za to....

Pokúšal sa spomenúť, či nemá sekeru, kladivo alebo iný vhodný nástroj. Márne. Potešilo ho iba to, že tú ohavnosť ešte dnes odmontuje zo steny. Samozrejme, jedine v prípade, ak zoženie skrutkovač. Ale to by malo byť v pohode - niektorí zo susedov, slepo veriacich, že bývajú v dome s ozajstným spisovateľom (alebo dokonca celebritou?), mu určite ochotne vyhovie. Ešte dnes padne...

Zaumienil si, že sa trochu upraví. Možno si dožičí aj kúpeľ. Nakoniec, kúpeľňa patrila k najutešenejším miestam v jeho byte. Nič v nej totiž nechýbalo. Na rozdiel od zvyšku izieb. Potom, čo ho „záhadne" postihol akútny nedostatok peňazí, musel pomaly ale iste rozpredať nábytok, spotrebiče a dokonca posteľ. Človek by sa mohol spýtať, prečo má nulový príjem, veď aj nezamestnaní sú živený. Dôvod je vskutku prozaický - v nekonečnej ilúzií, v ktorej ešte stále žil, sa ani neunúval prihlásiť na úrad práce. Načo sa s tým kašľať, hovoril si, radšej budem energiu a čas venovať písaniu ... Hej, akurát to písanie sa akosi nedostavovalo...

„Plná vaňa teplučkej vody," uškrnul sa do zrkadla. „V pohode, keby ma pred týždňom neodpojili," usmial sa väčšmi. Zadíval sa na svoj obraz. Chátral... a dosť brutálne. Nikdy sa nepovažoval za pekného chlapa, skôr takého priemerného, ničím výnimočného. Nemal výraznejšiu chybu na kráse, ale nebol ani nadmieru očarujúci. Čistý stred....no to, načo sa práve pozeral, bolo na sto hony vzdialené od človeka. Nie, nevypadal ako zviera, ale akýkoľvek bezdomovec bol oproti nemu model z titulkov módnych časopisov. Najviac pripomínal Toma Hanksa z filmu, v ktorom uviazol na opustenom ostrove. Dalo by sa s tým niečo spraviť? Ťažko... aj keby, čomu by to pomohlo...

Načiahol sa, že si odpustí studenú vodu a nechá si ju pomaly ohrievať, vzápätí sa však musel vybrať k vchodovým dverám, pretože niekto práve zazvonil.

„Super, nejaké vzrúšo," poznamenal sarkasticky..

„Dobrý deň, pán sused," pozdravila ho útla žienka v stredných rokoch. V ruke niesla tácku plnú koláčov.

„Ah, to ste vy," sklamal sa.

„Smiem ďalej?" spýtala sa sladko, vytŕčajúc tácku pred seba.

Zaváhal. Poznal ju veľmi dobre a vedel, prečo prišla. Ale vôni zákuskov proste neodolal... keď už nič iné, aspoň sa parádne naprace.

„Ale iste," nepatrne zaslintal.

Vykročila do kuchyne. Zavrel dvere a nasledoval ju.

„Vidím, že žijete čoraz skromnejšie," nadhodila.

„Veď viete, ako je to s rozvodom," luhal. „Bývalá žena mi nedá spávať, postupne ma pripravuje o všetko."

„Hej, tomu rozumiem," zatvárila sa skormútene.

Ruku len tak mimovoľne vystrel smerom k zákuskom. Ona jeho úmysel vystihla a s mierne zamračeným obočím tácku odtiahla bližšie k sebe. Neprekvapili ho to. Na podobné spôsoby bol v poslednej dobre zvyknutý. Stále mu to pripadalo ako hra, a aj keď prehrával na celej čiare, vedel, že sa nevzdá. Mal ešte šancu zvrátiť stav a vyhrať? Určite áno, no bolo by to o veľa ľahšie, keby hral s lepšími kartami...

„Asi tušíte, prečo som tu," zdvorilostný vystriedal tvrdý tón, tón ostrieľaného právnika.

Prikývol.

„Pozrite, ja som férová osoba," pokračovala, „o čom svedčí, že som bola ochotná čakať tak dlho. Viem, že ste niekto, pán spisovateľ...," a znova to isté. Viac ju nepotreboval počúvať. Poznal tieto reči ako detskú modlitbu pred spaním. Ničím sa nelíšili... iba ak tie zákusky. Žalúdok mu odkazoval každú chvíľu, že keď sa k nim nedostane, on to nezvládne a kapituluje... Potvora, dobre si to premyslela. Lenže on je predsa odolnejší. Nedá sa zvyklať tak ľahko. Veru nie...

„...dúfam, že vy zase chápete mňa. Ako by ste sa chovali v mojej situácií? Manžel dávno po smrti... je to jediný zdroj obživy..."

Nevnímal ju. Nepozeral sa jej do očí, lež na stenu za ňou. Predstavoval si, že na nej sedí mucha. Bieda... Veď čo je také zaujímavé na muche, že na ňu čumí? Bohužiaľ, jeho otupená fantázia nedokázala vypotiť nič interesantnejšie. No musel si si tým vystačiť. Buď to alebo hovadiny, čo trepala tá príšerná ženská pred ním. Nasadil absolútne neutrálny výraz. Nehodlal pohnúť ani brvou. Ani vtedy, keď rozprávala o svojom strastiplnom osude, pričom sa rozcítila tak veľmi (či možno cibuľa bo špendlík?), že utrúsila pár slzičiek. Nevenoval tomu pozornosť...

„...nemyslite, že so mnou môžete zametať... aj keď ste, kto ste, ja sa vás nebojím... som presvedčená, že máte v banke pekne tučný balík..."

Presne podľa plánu - vyhrážky. Ale blbá nebola. Snažila sa ho dostať všetkými zbraňami telenoviel a limonád. Hold, talent sa nezaprie. Len netušil, či tým kravinám aj verí. Ak áno, je zrelá do blázinca. Ak nie, mala by si hľadať job vo filmovom priemysle. Na betón by sa uplatnila... Prestávalo ho to baviť. Bol už z toho unavený. Počúvať dokola to isté. Síce sa zakaždým pokúšal stiahnuť pred tým, ako slimák do ulity, no nejaká časť sa naňho nalepovala a on už nebol schopný absorbovať ďalšie množstvá...

„...veru, aj na políciu by som zašla... lenže načo, máte konexie, okamžite by to zmietli zo stola..."

Dosť...

„Dosť," povedal pokojne.

Dosť! Policajtovi v jeho hlave primrzol úškrn. Nasadol na motorku a pratal sa kade ľahšie...

Domovníčka sa zarazila. Zaklipkala malými očičkami (v ktorých sa ihneď objavil smútok, pravdepodobne preto, lebo nebude môcť použiť viac tromfov). Ústa nechala otvorené.

„Uveďme veci na pravú mieru," odhodlal sa k ráznemu útoku, k útoku, ktorý by túto frašku raz a navždy ukončil. Už sa nedíval na muchu, ale na rohatú obludu sediacu pred ním. Chcel ju rozmetať na cimpr-campr, aby sa mohol konečne slobodne nadýchnuť a... tvoriť.

„Nemám peniaze. Mal som, no postupne som ich utratil. Nie som celebrita, nikdy som nebol. Kniha, ktorú som napísal, bola prijatá vcelku dobre, lenže to nestačí. Nemám tučné konto v žiadnej banke. Moja bývala ma nezdiera - nábytok som postupne rozpredal, aby som vôbec prežil," vypustil zo seba. Nie, nezačínal sa cítiť ako pred piatimi mesiacmi, vedel, že tam sa nedá vrátiť, ale možno sa dokáže posunúť... kamkoľvek, predovšetkým sa posunúť z miesta.

„OK, ako my mienite zaplatiť? Visíte mi trojmesačný nájom," odhodila masku.

„Povedal som: nemám peniaze... Hm, jedine, žeby sme použili inú formu úhrady," šúchajúc hustú bradu si premeral susedu.

No fuj, zhnusil sa v duchu, a pozrimeže... V mozgu sa mu rozlieval čoraz identifikovateľnejší hluk neojazdených motorov.

Nevedomky sa uchechtol.

„Prosím?" očividne nepochopila narážku.

„Čo... aha... nechajte to... neobávajte, bubáky vrátim. Najneskôr do týždňa bude na vašom stole prvá splátka. Ak nie, môžete ma bez okolkov vykopnúť na ulicu"

Poriadne sa natiahol a vzal si koláč. Zahryzol sa.

Sladučký...

„Mimochodom, nemáte skrutkovač?" napadlo ho.

Úplne odrovnaná len tupo civela.

„Tak máte?" apeloval.

„Ehm... asi hej, prečo?"

„Aby som si namontoval druhú policu," vyceril čokoládové zuby.