Stred vesmíru je v byte oproti

Takmer vždy keď vyhliadnem z okna, oproti v baráku vídam malého chlapca. Nikdy som ho nestretol vonku, nikdy som ho nevidel na inom mieste ako v okne jeho izby. Vždy hľadí na ľudí tam vonku na ulici, a aj keď hľadí s akýmsi povýšenectvom, ja cítim že je to inak. Akosi sa s ním stotožňujem. Neviem prečo ale akoby som vedel na čo myslí. Nevidím mu do bytu no keď nesedí v okne, akoby som tušil, čo práve robí. Akoby som ho dôverne poznal...

Tak ako každý pozemšťan má svoju vadu, či už o koliesko či o ruku menej, ani ten chlapec na tom nie je inak. Je to však trochu nezvyčajná záležitosť. Ľudia sa celý život učia čítať myšlienky a vidieť pod masky tých iných, či už úspešne alebo menej úspešne, no ten chlapec... niekto by to zaručene nenazýval hendykepom ale som presvedčený, že on medzi nich nepatrí. Vidieť do ľudí, akoby boli otvorené knihy a zároveň byť dieťaťom určite nie je ľahké. Vlastne sa mu ani nečudujem, že sa tak pohoršuje pri pohľade z toho okna. ...akoby mal na čele napísané nad čím premýšľa...

Jeho izba je plná kníh. Vidno že jeho rodičia sa snažia, no cítim že on má k tomu odpor. Povedal by som že dôvodom je strach. Strach z toho že raz bude musieť odtiaľ odísť. Ani sa mu nečudujem, keď vidí svet čierno-bielo, a pritom má preňho všetko oveľa viac farieb ako by malo mať. Je to chaos. Musí to byť poriadny chaos, on má z toho strach a ja sa tomu nečudujem...

Jedného krásneho dňa som sa tak ako vždy naklonil z okna a on tam nesedel. Moc ma to neprekvapovalo, ale len do chvíle kým som sa nezahľadel pozornejšie. Chlapec sedel na zemi a zhováral sa s králikom, ten sa po chvíli postavil a nato skočil do diery v stene. Chlapec sa rozbehol za ním a odvtedy som ho nevidel poriadne dlhú dobu. Jeho rodičia to nemohli vystáť a často ho ťahali späť, vyvolávali naňho a snažili sa ho presvedčiť že tam kde sa skrýva sa skrývajú len deti, presviedčali ho aby dospel, no dlho sa nedialo nič. On ale dobre vedel že tam nie sú žiadne deti, len množstvo príšer, vďaka čomu sa jeho rodičia neodvažovali vstúpiť tam za ním. Zvláštne...rozumiem tomu...

        Nedávno som si všimol že chlapec je znova doma. Vidím v ňom ale akúsi energiu. Akoby sa niečo zmenilo, zrazu sedí za knihami, ani sa nepohne. Nemyslím si, že by zmenil názor. Určite má niečo zalubom. Predpokladám že prišiel na nejaký spôsob ako sa vyhnúť životu v tom hroznom svete ktorý má za oknom. Čítal všetky tie knihy, neustále sa jeho záujem zvyšoval pod myšlienkou že raz pomocou toho nájde spôsob, ako ujsť osudu. Deň čo deň sedával zahĺbený do otázok ako využiť to množstvo pretechnizovaných informácií ktoré sa mu ponúkali, počnúc predstavami veľkých rakiet či vzducholodí na ktorých by sa dostal ďaleko od tohto sveta. Všetky tie čísla a fakty mu však myseľ mnohokrát miatli, a to až tak že v jeden deň jednoducho stratil všetky svoje predstavy, a nešťastný sa rozbehol skryť sa do diery v stene. Tento krát sa mu to už však nepodarilo. Dôvod bolo práve to, že pri čase ktorý venoval knihám bol natoľko pohltený nádejou až si neuvedomil, že vlastne stihol vyrásť a diera v stene bola preňho už primalá. Toto zistenie ho tak rozrušilo, akoby videl svoj vysnívaný svet rozpadávať sa priamo  pred jeho očami. V panike sa rozbehol k dverám...

       Stojím opretý o parapetnú dosku a napäto čakám čo sa stane. Mám pocit akoby som sledoval film, ohromne dlhý film ktorý práve vrcholí... Dvere sa prudko rozleteli. Chlapcov pohľad rýchlo skúma svet tam vonku, ktorý ho zrazu obklopuje, prižmurujúc oči od toľkého svetla. Všade je množstvo dverí. Niektoré z nich sú otvorené a stoja v nich postavy podobné jemu. Niektoré sa usmievajú iné sú vystrašené, no každá sa po čase zhlboka nadychuje a vykračuje vpred.

Vtedy akoby sa všetko stalo jasnejším a nabralo svoje farby, akoby všetko ukázalo svoj pravý význam a začalo dávať súvis. Chlapec však ešte stále stojí pred svojimi dverami. Tie sa však zrazu zabuchli. Hľadiac do zeme si uvedomil čo musí urobiť. Na to sa zhlboka nadýchol a vykračuje vpred...

      Mám pocit, akoby som pochopil svoju minulosť, akoby som sa sám pre seba stal ešte hodnotnejší. Mám plnú hlavu myšlienok, ale myslím, že som šťastný. A to aj keď mnohým veciam nerozumiem.