Nič a Alan na ulici

Alan sa prechádzal po prázdnej špinavej ulici. Tváril sa veľmi otrávene. Kopol do plechovky, čo sa mu priplietla pod nohy, udrel päsťou do lampy okolo ktorej prechádzal a opľul kontajner pod ktorým sa naháňali potkany.
„Čo sa ti stalo?"
„Čože? Kto to povedal" Porozhliadol sa po okolí.
„Nikto to nepovedal. Nie všetko čo počuješ musí nutne niekto hovoriť."
„Ach tak..." Odfúkol si a oprel sa o stenu.
„Prečo si taký smutný?"
„Nie som smutný... Som naštvaný." Zamrmlal a na hlavu si natiahol kapucňu.
„No a čo sa ti stalo?"
„Počuj, nebudem sa ti spovedať... Kto alebo čo vlastne si?"
„Nie som nič. Teda vlastne práveže som nič... Trochu ťažko sa to vysvetľuje..."
„A kde sa tu berieš? Čo tu chceš?"
„Hmm, to neviem kde sa tu beriem. Zaujímavá otázka budem nad tým uvažovať. Vlastne ani nič nechcem."
„No veď, ale to už máš nie?"
„Čo mám?"
„No nič"
„Neznášam takéto vtipy na moju osobu. Len by ma zaujímalo prečo sa tu tak ponevieraš. Čo ťa trápi?"
„No keď už to musíš vedieť, nahnevala ma jedna blízka osoba."
„Ako?"
„Povedala mi, že za nič nestojím."
„No, to dokáže naozaj naštvať."
„Hej... Cítim sa taký nepotrebný a pritom som to nemyslel zle. Chcel som jej len pomôcť."
„Hmm, nejaká žena?"
Nič nepovedal.
„Myslel som si... Za všetkým je žena."
„Čo ty o tom môžeš vedieť? Veď ani neexistuješ!"
„No to je pravda, neviem o tom nič, ale kdesi som počul takú frázu. A čo si jej spravil?"
„Do toho ta nič!" Nahnevane sa odlepil od steny a ďalej kráčal po ulici.
„Počkaj! Neutekaj!"
„Daj pokoj! Nechoď za mnou!"
„Ha há. Veď ja predsa nechodím."
„Počuj chceš ma naštvať?"
„Nie. Prepáč, nechcem, ale ja nemôžem odísť..."
„A to už prečo?"
„Som tvoja súčasť. Som v tvojej hlave."
„Čože?!? Čo tam do riti robíš?"
„Nič, neboj sa."
Alan sa trochu upokojil a znova sa oprel o stenu. „Nie, že mi tam narobíš neporiadok. Trvalo mi pekne dlho kým som si to tam usporiadal."
„Hej, pozerám... Celkom slušné, máš vlastné názory a aj ti to celkom myslí, ale dalo sa to aj lepšie."
„Keď sa ti nepáči tak odtiaľ vypadni!"
„Nie, to nie. Zas je to lepšie ako nič."
„To by som prosil."
„Povieš mi už konečne čo sa stalo?"
„Sľúbiš mi, že potom zmizneš?"
„Technicky vzaté, nemôžem. Nemôžem zmiznúť keď ani nie som, ale môžeme sa dohodnúť tak, že ti dám pokoj."
„Tak dobre... Pomáhal som jej napísať poviedku..."
„No a?"
„Moje nápady sa jej nepáčili... Som totiž trochu kontroverzný."
„Heh, čo si jej poradil?"
„Nech napíše poviedku o dvoch chlapoch vo výťahu ako jeden druhému rozkopáva hlavu..."
„Čo?!? Bože ty si odporný..."
„Ďakujem... Ale stále si milší ako ona."
„Hej? Čo spravila?"
„Vyhodila ma na ulicu, to je hádam vidieť. Myslela, že si z nej uťahujem."
„A ty si to snáď myslel vážne?"
„Áno. Vidíš to je môj problém, nikto ma nevie pochopiť..." Zošúchal sa po stene do kľačiacej polohy a chytil sa za hlavu. „V mojej mysli sa rodia také sprostosti. Bojím sa, že sa z toho zbláznim."
„Napadlo ťa niekedy, že sa to už stalo?"
„Čo ako?"
„No, že si sa už zbláznil."
„Nad tým som sa ešte nezamýšľal. Myslíš, že hej?"
„Nie... Blbosť."
Ulicou sa ozval zvuk klopkania utekajúcich opätkov. Bola to Eva. Pristúpila k sediacemu Alanovi.
„Alan prepáč. Nemyslela som to tak."
On ju však vôbec neregistroval.
„Alan prestaň, nebuď urazený. No tak, pozri sa na mňa."
„Eva som podľa teba blázon? Som nenormálny?"
Chvíľu nad ním len stála a váhala či má odpovedať. Napokon sa prinútila. „Nie, nie si."
Alan sa postavil a chytil ju za ruku. „Dobre, poďme domov."
„Tak vidíš, zas je všetko dobré." Ozvalo sa v jeho hlave.
„Ty si ešte tu?!?"
„Čo si hovoril?" Spýtala sa Eva.
„Ale to nič... prepáč."