Ranná električka (15.12. troška pozmenená :) )

Niekedy mám pocit ,že nič na tomto svete ma už nedokáže prekvapiť. Všetko akoby sa dalo dopredu predpokladať. Je isté, že henten človek sediaci na zastávke oproti, má pocit, akoby som nebola celkom normálna, možno sa mu dokonca zdá, že zeleniem. Nečudujem sa. Pozerať na niekoho uprene pár minút, s kamennou tvárou a  výrazom a la ,,predávam kapustu", nebýva väčšinou prejavom zdravého rozumu pozemšťanov. Ak teda nepatríte medzi tých deviatich nevyliečiteľných optimistov, ktorí v tejto situácii nadobudnú pocit, že ich nesmierne obdivujete, začnú si hladiť tvár, vyrovnávať šaty a zbierať z nich malé neviditeľné špinky.

Odvrátila som zrak.

,,Zahoď tú cigu." zagánil Martin.

,,Nie." povedala som ticho.

,,Ako ti je ?"

,,Je mi chladno."

,,Viem, povedala si to asi desaťkrát v priebehu jednej sekundy ,je to logické, veď je zima ,sneží . Ale, ty vieš ako som to myslel ."

,,Pán Racionalista sa sekol, nemôžeš niečo povedať desaťkrát v priebehu jednej sekundy."      poznamenala som veľavýznamne .

,,Bol to obraz ."

,,To sa na teba nehodí."

,,Ó Eva ,máš na mňa vplyv." vyhŕklo z neho ironicky.

,,Vážne? ...ako keď : ...prvá padla snehová,

                                     ....na začiatku leta .....

,,Nezačínaj zas. Čo s tým chceš robiť?"

,,S tým neblahým vplyvom? Jednoducho nič."

,,Dobre vieš ,že nehovorím o tom!"

,,Viem." odvrkla som z ľahostajne

,,Takže?"

            Bol neústupčivý, ako malý princ keď kládol svoje otázky. Chudáčik netušil, kto je jeho líška.

,,Na dne fontány,

  navrhneš ma s polovičným úsmevom,

  rozbitú v tisíce malých vzducholodí." predniesla som.

,,Čoo?!" zreval.

,,Mrkva."

,,Si bláznivá!"

,,Si všímavý."

            Objekt môjho ,,kapustového" pozorovania sa práve zatváril veľmi nemilo, chvíľu gánil na všetky strany a potom veľmi agresívnym pohybom vybral dáždnik s kufríka. Roztvoril ho nad seba a s pohľadom masového vraha sledoval kvapky dažďa padajúce naokolo, len aby,  nezačal fúkať vietor ,to by bol jeho koniec.

,,Odchádzam." Martin rázne vykročil.

,,Nemusíš, odchod má o 9:36, moja obľúbená."

,,Obľúbená električka? To je zas čo?" opýtal sa rozzúrene.

,,Neviem."

            Chvíľu bolo ticho. Také ozajstné ,tiché ticho. Pozerala som naňho ako si nervózne kuše pery. Keď zrazu prestal.

,,Možno, by sme to mali skúsiť niekde inde . Musí sa to nejako dať .Musí. Nechápem ťa. Ako môžeš byť taká ľahostajná? Dokázala si plakať kvôli sprostej tráve na chodníku... A teraz? Práve teraz....nič, len tu stojíš a blúzniš ako obvykle."

,,Vtedy bol spln."

,,Čo s tým má mesiac?!"

,,Veľa. ...Len tak,

               pohodená.

,,Tá tvoja odporná poézia. Už ma nudíš. Nemohla by si raz za ten celý čas, čo sme spolu, povedať niečo normálne? Nie dvoj ,troj ani viaczmyselné? Prosím. Chcel by som tak veľa , aby si bola na chvíľu úplne obyčajná? Aby si povedala niečo krásne jednoduché a hlavne k veci?"

            Pán s dáždnikom akurát zlostne dupal nohou o chodník , ako malé trucovité dieťa keď mu nedajú čo chce. Musela som sa zasmiať , no úsmev mi hneď zmrzol, keď som narazila na Martinovu utrápenú tvár.

,,Ehm." začala som tak vážne ako som to len dokázala.

,,Práve ... práve ,ti odišla električka."