Nebeské kráľovstvo alebo podmienečný krst

Roman zapálil malú sviečku, pustil si kazetu Chick Cokea s názvom, My spanish heart. Vytočil Milošovo telefónne číslo a nervózne sa prechádzal po izbe, potom zastal pred jeho pestrofarebne pomaľovanou cedróvou nástenkou z Ameriky a zahľadel sa na borovicovú kôru, ktorú si tam prišpendlíkoval. Keď sa Miloš ozval, Roman nekompromisne zahájil rozhovor holou vetou: - Mám neurózu!

- Čo máš?

- Neurózu. Akože, neobsedím, na nič sa nemôžem sústrediť a iba telefonujem, ale nikomu sa aj tak nmôžem dovolať, a tak šaliem, ešte, že teba som zachytil na dróte, teda, cez satelitný mobilný signál.

- A, čo z čoho to máš.

- Neviem, ale druhá strana toho problému je tá, že by som súložil, jako neviem, čo, chápeš to?!

- Kde si?

- Doma.

- Čo robíš?

- Bol som v robote, potom v knižnici na internete, v centre som sa zoznámil s dvomi chalaňmi. Jeden predával niečo, jako Harikrišna literatúru, tak som sa dal s ním do reči, nechal mi ímejlovú adresu, aby sme molhi ďalej komunikovať. Ten druhý stál na zastávke a fajčil, tak som si kúpil od neho cigaretu a tiež sme sa dali do reči. Študuje filozofiu a nadchol ma tým, čo hovoril, keď som mu doterný, jako osa kládol otázky a až som sa nezdržal a vypýtal som si jeho ímejlovú adresu, aby sme mohli ďalej komunikovať. Potom som, jako besný telefonoval, komu sa len dalo, aby sa utíšila vo mne tá, čo nazívam neuróza, alebo to môže byť mánia. Nakoniec som si navaril a poupratoval, čo sa len dalo a teraz, do riti zas niekomu, teda tebe volám, lebo mi asi jeb.........Čo mám robiť?

- Čo to mohlo spustiť v tebe tento stav?

- Neviem, po práci som bol u bratranca, dostal som od neho trojo topánok, dvojo na zimu a jedny na jar, dali sme si fernet a cigošku na balkóne. Že by to bolo pre to, že som si prestal kupovať cigarety, aby som si našetril na letnú dovolenku a fajčím len, čo kto dá a tým pádom nemám v sebe potrebnú hladinu nikotínu?

- Neviem. Nebude to aj tým, že o nedlho budeš pokrstený, birmovaný, vyspovedaný a ponúknutý telom Kristovým v katolickej církvi?

- Asi aj to tam hrá svoju rolu, tak sa nejako vnútorne trasiem pri myšlienkach na tú záležitosť.

- Tak biskup nakoniec schválit tvoju žiadosť?

- Áno, schválil, len napísal, že musím byť podmienečne pokrstený, keďže som už raz bol pokrstený v bratskej evanielickej církvi. A aby to tiež nebol moc okázalý obrad, v zmysle, aby veľa ľudí netlieskalo, že evenielik vstupuje do katolíckej církvi.

- Akože podmienečne?

- Normálne, že podmienečne ma pokrsria, akby ten prvý krst v 90. roku nebol právoplatný, tak bude právoplatný tento nový. A spovedať sa budem musieť od previnení, ktoré som spáchal od roku 1990, lebo vtedy som bol pokrstený a podľa katolíckej církvi krstom sa mažú všetky previnenia, takže sa nemusím už spovedať od previnení, ktoré sa začali na mňa nabalovať hneď po narodení.

- Takže ťa pokrstia podmienčným krstom, akby ten prvý nebol právoplatný, to je sila. Nejeb.....ti práve z týchto podmienečných a akých koľvek katolíckych obštrukcii?

- Čo si pako, katolícka církev to je moja milovaná, do ktorej som sa zaľúbil, je to církev matka, alebo otec, to neviem, ktorý otvára svoju náruč, aby ma objal. Strašne túžim po objatí, takom pravom duševnom, bez sexuálneho podtextu. Som, jako zaľúbenec, ktorý nevidí a ani nechce vidieť chyby svoje milej.

- Veď teraz si mi tvrdil, že by si rád jeba....., teda súložil.

- Len mi nepovedz, že si mám ísť zabehať, alebo niečo s telesnou aktivitou, aby som, akože vybil zo seba moje rozžhavené libido.

Počúvaj ma Roman, nič ti nenavrhujem, len sa ťa snažím počúvať.

- Dobre Miloš, cením si to. Tak diki za rozhovor a keď zas bude čas a dosť peňazí, tak zájdeme na pivo, dobre?

- OK.

- Čau.

- Čau.

Roman zobral do rúk, tak troch autobiografický text, ktorý nedávno napísal a pokojne sa do neho začítal. Stálo tam toto: Rozvod Imra a Zuzy prebehol hladko bez prítomnosti ich syna Romana. Súd rozhodol, že Roman bude bývať spolu s matkou.

Imro neprejavil záujem brať si dieťa ani z času na čas na víkendy ku sebe, bol tak alergický a podráždený na Zuzu, že ich spoločné dieťa by v ňom prebúdzali neovládateľné emócie. Imro si našiel frajerku, Zuza mu za to napľula do očí a on jej dal facku, tým si vyjadrli všetko, nemali si už, čo povedať. Roman bol v čase ich rozvodu na pól ročnom liečení v Tatrách. Po príchode mu matka mimovoľne na návšteve jej priateľky oznámila, že sa rozviedli. Roman si našiel oporu v partii, ktorá sa vyformovala na ich sídlisku, začal fajčiť a sem tam fetoval a to bol iba šiestak na zédeeške. Otca vnímal, jako niekoho, kto sa nestará, nemá rád a nedokáže odpustiť. Mama mu to často aj prízvukovala, že otec ich opustil a veľmi im ublížil, že nie je dobrý a akokeby pre nich ani neexistoval. Otec neexistuje, to bol reálny Romanov pocit. Matka ho nevedela vychovať a stal sa z neho psychotický asociál s veľmi citlivou, zranenou dušou. Mal veľký nos a uši, skoliózu a dlhé ruky, hambil sa za svoj výzor. Zajakal sa a preto bol väčšinou ticho, keď súvislejšie prehovoril kamoši sa mu smiali. To ho ešte viac utvrdilo v tom, že ticho sa vyplatí a prehĺbilo to v ňom choré fantázie, ktorými si nahrádzal to, čo mu chýbalo vo vzťahoch s rodinou a kamošmi. V škole bol vždy na hranici prepadnutia. Ukradol zopár vecí a pri jednom žúre u kamoša skončil v posteli so šiestačkou Dášou. Chcel sex, ale nevedel, jako na to, tak mu ostala iba hamba. To isté zažil na strednej škole s rómkou Monikou, ktorá sa mu na lyžiarskom výcviku po večierke vyzliekla do naha a znovu zlyhal. Mal sedemnásť a vôbec nevedel, čo bude s ním ďalej.

Bol zaľúbený do speváčok z hudobnej skupiny ABBA a herečky Orneli Mutiovej, tak veril, že aj ona vie o jeho trápení, že ju raz navečer išiel vyzerať pred dom, či náhodou nepríde. A ani neprišla, veď bola asi doma v Taliansku. Jeho starší kámoš bol novoobrátený kresťan katolík, ale Boha našiel v protestantskej bratskej církvi, lebo nabúral rodičovskú škodovku pod vplyvom alkoholo, kým rodičia boli pri mori a tak sa úpenlivo modlil Otčenáš, aby mu rodičia nenadávali, že sa to naozaj stalo a oni boli ku nemu milí a zaujímali sa, či sa jemu nič nestalo. Tento kresťan Vlado všelijakými spôsobmi, slovom i skutkom oznamoval Romanovi rôzne pravdy o Bohu, ale Roman bol zatvrdilý, robil si posmech z Vláda a očierňoval ho aj pred kamošmi, ktorých tiež Vlado evanielizoval. Roman žiarlil na Vladovho Boha, bál sa, že príde o kamošov, keď oni pôjdu za Bohom. Asi po pól roku sa rozplakal a bolo mu ľúto, aký život vedie a v akom stave sa nachádza. Prežil tak trochu zázračne, že Boh je otec, ktorý ho miluje, lebo mu odpúšťa aj tie jeho najťažšie previnenia, jako boli krádeže, ktorých mal Roman nasvedomí dosť veľa. Začal náruživo čítať bibliu a cítil sa byť zamilovaný do Boha. Na druhý deň utekal za Vladom a zvestoval mu, že už aj on verí. Vlado bol veľmi šťastný a pozval ho na stretnutie malej skupinky umelecky založených novoobrátených kresťanov, aby som sa s nimi mohol tiež podeliť o radosť z viery v Boha.

Daniel mal hustú čiernu bradu, na nose mu profesorsky trónili polovičné okuliare v striebornom ráme, a rád bol stredobodom pozornosti. Často sa mu snívalo, že nahý stojí na rohu ulice a ľudia sa na neho dívajú. Zo šupky ho vyhodili, lebo ešte za komančov usporiadal protištátnu výstavu. Rád, ba až posadnuto študoval bibliu po dlhej bezsennej noci, kedy sa mu Boh prihovoril a on sa dal na teológiu. Vyštudoval za evanielického kazateľa a po niekoľkoročnej práci na východe Slovenska prijal miesto správcu zboru v bratislavskom zbore církvi bratskej. Každú stredu mal prednášky pre mladých. Prednášky začínali hudobnou meditáciou a končili diskusnými skupinkami. Aj dnes po dvadsiatich rokoch, od kedy Roman uveril, sa chystal do kostola na Danielovu kázeň. Po práci bol na spovedi u psychológa a vyznal sa mu, že už mesiac hazarduje na hracom automate. Psychológ sa s ním takticky rozprával, kládol správne otázky a navádzal ho na správne odpovede. Doviedol ho k tomu, aby si zadefinovla pre seba správne ciele, za ktorými ho to bude viac tiahnúť, jako za hazardným pokerom. Nakoniec mu udelil pokutu, jako sa to robí pri katolíckej spovedi. Farár niekedy dá aj tri štyri Otčenáše a Zrdavasy, ale Roman dostal za pokutu napísať do ďaľšieho stretnutia poviedku. A to je táto poviedka. Táto poviedka, to je pokuta za hazardovanie a míňanie peňazí, miesto toho, aby som si Ja Roman šetril radšej na cestovanie, v lete sa predsa dá ísť na rôzne zaujímavé miesta. Tak už sa teším, jako v lete pocestujem a jako túto poviedku zašlem do súťaže.

Takže, keď Daniel dokázal na tému utrpenie Jóba,

pobral som sa na diskusnú skupinku. Vo vnútornostiach ma ešte hrial Vianočný punč a lokša plnená husaciou pečienkou, čo sme si dali pred kázňou s Andrejom na vianočných trhoch a zajedli sme to kukuricou a gaštanmi. Platil Andrej, lebo mal meniny, lebo ja som posledné peniaze včera spláchol v automate. Automaty, to je sebvražda. Stop hazardu. Prosím vás, ak niekto hazardujete, radšej si šetrite a v lete niekam ďaleko odcestujte, alebo si kúpte laptop, laptop preto, lebo ja po ňom veľmi tužim, keď raz budem cestovať, aby som mohol na mojích cestách o všetko podrobne písať. Ale je tu ďaľší problém. Teraz mám šryridsať rokov. Keď som mal osemnásť som uveril v Boha. V dvadsiatich piatich som sa dal u bratríkov pokrstiť. A v štyridsiatich som sa zamiloval do katolíckej církvi, šialene túžim byť znovu pokrstený, prijať birmovku, vyspovedať sa a prijať telo Kristovo. Už dlhší ča sa na to pripravujem a nedávno farár Bielik napísal list biskupovi do Trnavy, že chcem byť prijatý do církvi a že už som pripravený atď. Včera prišla odpoveď, že môžem byť prijatý, ale musím byť podmienečne pokrstený. Podmienečne ma pokrstia, teda, ak ten krst v devädesiatom, u bratríkov nebol platný, tak bude platný tento. Podľa katolíkov krst ruší všetky hriechy a netreba sa po krste spovedať, ale keďže ja budem pokrstený podmienečne musím sa spovedať za hriechy spáchané od roku 1990. To je za obdobie 15 rokov. Za 15 rokov som toho stihol napáchať až, až. Bol som strašne depresívny. Boha som obviňoval za môj biedny život, sexualitou som si uľavoval od toho napätia, čo mi z tých vecí vyplývali. A nelásky a nenávisti, až až. Niekedy som bol na hranici šialenstva, keď som dva roky randil s Majkou - šialený, agresívny, depresívny, z rozhajdákanej sexuality. Do Evičky som sa zamiloval až mi horelo srdce a miesto pre Boha už nebolo a po istých prieťahoch som prvý krát zasúložil, teda podľa biblie zosmilnil. S Ľubkou tiež tak nejako, takže to mám dva krát, keď k tomu prirátam klamstvá, ktoré boli mojou bežnou hazardérskou praxou, plus porno a veci okolo toho, tak je tých ťažkých previnení dosť a to som ani nespomínal tie ľahšie, jako je lenivosť.

Roman dočítal text a z hlboka sa nadýchol. Dych chvíľku podržal v sebe a potom pomaly vydychoval, čo najpomalšie, aby si udržal v sebe to pokojné až asketické uvoľnenie. Zdalo sa mu, že neuróza, či mánia ho už prešla a dokonca prestal mať aj nutkavú potrebu ukojiť tieto stavy súlož ou. Jediné, čo cítil je potreba po tabaku, ale cigarety žiadne nemal, lebo sa rozhodol šetriť na dovolenku na úkor tabaku. Tak schuti by si pofajčil, ale aj si hovoril, že abstinenciou od tabaku získava určitú tvorivú silu, ktorú môže plodne využiť. Natiahol sa za tanierom a lyžicou si vložil do úst zo tri sústa hríbov s vajíčkami, zajedol chlebom a zapil jablkovým džúsom. Sviečka stále horela, ale miesto Chicka Coreu z reproduktorov znela tak troch world musik Petra Gabriela. Vtedy mu prišlo na um, že vlastne, jako mu páter Bielik povedal, že potrebuje krstného otca, ale musí to byť slušný katolík, ktorý nie je rozvedený, ani nič podobné. Zavolal Miškovi Sadovskému, poctivému to mladému katolíkovi a bratovi známej sloveskej maliarky Doroty Sadovskej:

- Miško, čau, nešiel by si mi za krstného otca, veď vieš, že idem vstúpiť do katolíckej církvi.

- Ale áno, rád, len dúfam, že nezavieraš svoje srdce voči bratskej evanielickej církvi.

Nie, to nie, nijako sa neobmedzí moje pôsobenie u bratríkov a členom aj tak tam nie som, takže budem iba členom katolíckej církvi a bratríkom budem chodiť, jako doteraz. Veď ja ani poriadne nemám jedného katolíckeho kamaráta, všetci kamoši sú evanielici, tak okrem teba a pár výnimiek.

- To som rád, lebo poznal som jedného, ktorý odchádzal od katolíkov ku evanielikom a úplne pri tom zanevrel na katolícku církev a to mi dosť nesympatické.

- Nie, nie, to nie je môj prípad. A budem mať aj fotografa, pozval som Ivana a požiadal som ho, aby to celé fotil.

- To je fajn.

- Tak diki, ešte ti dám presne vedieť, kedy to bude. Čau.

- Čau.

Roman sa o týždeň na to ponáhľal do mesta, aby prišiel na čas na prednášku o biblickom Jóbovi do církvi bratskej a veľmi sa tešil na diskusiu po prednáške, lebo tam stretne Paľa, Igora , Janku a iných už nie tak podstatných bratov vo viere pre neho. Prednáška začala hudobnou meditáciou Arva Pärta a jenou piesňpu z Téze, modlidbou a zapálením prvej adventnej sviece TRPEZLIVOSTI. Potom bola malá diskusná skupinka. Igor začal skupinku ich, asi tak siedmich zúčastnených, modlidbou a potom sa už, jako zvyčaj ujal slova Paľo.

- Tak už si katolík, opýtal sa Paľo.

- Áno, už som, normálne na mňa kńaz vylial tri krát svätenú vodu a povedal: krstím ťa Romam v menbe Otca i Syna i Ducha svätého, ja som povedal ámen a pár potrebných viet, potom bola svätá omša, kde kňaz oboznámil veriacich, že idem byť birmovaný, modlili sme sa spolu Verím v Boha, kňaz mi dal prečítať niečo z knihy a potom ma pomazal na čelo krizmovým olejom na znak prijatia Ducha Svätého a jeho prevelikých darov. Potom som sa vyspovedal a prvý krát právoplatne prijal euchrisriu, teda oplátku od kňaza. Mojí príbuzní a kamoši ma čakali pred kostolom, blahoželali mi a všetci sme zašli spoločne na pohárik vína do najbližšej reštaurácie. Prišiel aj otec s jeho manželkou a priniesli mi pečenú hus a víno. Vyzeralo to, akoby sme sa s otcom zmierili. Mama neprišla, lebo povedala, že už jeden krst som mal a že keď tam bude otec, tak ona tam nepríde. Ale mame je fajn, kúpila mi nedávno skrinku na topánky a dala mi tri kusy nábytku, lebo ona si kúpila nový. Ale aj tak škoda, že sa rodičia nevedia zmieri, ba dokonca ani byť prítomný na jednej udalosti 30 rokov po rozvode.

- Otec by toho asi bol schopný, len mama je asi tým pádom, že ostala stále sama neistá a bojí sa stretnutia s otcom, povedal Paľo.

- Už by som sa mohol aj oženiť, veď vek na to mám a som už aj birmovaný a to všetko okolo toho, - pomysel si Roman, keď sa zadíval na prísediacu Janku, ktorá všetko pozorne počúvala a mierne sa usmievala, vždy, keď Roman hovoril o podmienečnom krste a podmienečnej spovedi. Raz sa aj zchuti na tom zasmiala až jej vyhŕkli slzy a povedala so smiechom v hlase, že to je do plaču o čom ja rozprávam v súvislosti so vztupom do katolíckej církvi. Janka naopak bolo dievča, ktoré vyrástlo v peknej a zdravej rodine s katolíckou vierou a v dospelosti odišlo ku charizmatickým protestantom.

- Janka čerpá veľa pozitív z rodiny, v ktorej vyrástla a stále v nej žije a pritom zanevrela na svoju rodnú katolícku církev, - to nešlo Romanovi do hlavy a preto ani moc nedôveroval tomu, čo Janka rozprávala, alebo, jako sa modlievala na skupinke. Rád by ju nejako potrestal, alebo prevychoval, aby si začala vážiť to, čo jej dalo požehnanie do života.

Tu končí moja poviedka, mám pocit, že mi už nič neprichádza na myseľ a túžim už iba po pohodlí s knižkou v ruke, trochou jedla, dobrej hudby, pitiva a pekných snov. Keď mi zase niečo príde na um, tak dám o sebe vedieť, veď už to osud nejako zariadi, aby ste si to mohli prečítať. Som obyčajný člověk, ktorý keď ho zese drapne neuróza a mánia a iné abstinenčné príznaky prejavujúce sa nutkavou potrebou po súloži, tak to všetko hodím na papier a bude, nejaké básne, nejaké hociaké písaničky a nech sa čitateľ trápi, hlavne, že mne sa uľavilo a to, že sa priťaží čitateľovi a prejdu na neho všetky moje symptómi, to ma už moc netrápi, skôr sa teším na to, že snáď aj čitateľa to pohne a povedie tvorivou cestou, už akoukoľvek a verím, že neskončí trvalo na psychiatrí, alebo neznásilní nejaký príťažlivý objekt. Tak dovidenia, alebo do skorého vzájomného poznávania sa v sfére tvorivého umenia a to nie len spisovateľského, moji milí čitatelia. Stále aj tak trochu pochybujem, či som dobre, alebo trefne vyjadril, zo života to pekné a pravdivé. Ak sa mi to nepodarilo a napísal som niečo, čo nemá moc veľkú hodnotu, tak mi prepáčte a tri krát lúsknite prstom a tri krát popľujte okolo seba, aby som snáď ak Pán Boh dá prišiel ku rozumu a citu a dokázal osloviť pekne a pozitívne, umelecky a úprimne, milého slovenského čitateľa. Nie som poverčivý, ale aj tak aj ja tri krát teraz lúsknem prstami a tri krát popľujem, okolo seba, aby budúcnosť už nebola tým, čím bývala, ale priniesla moc a slávu, úspech a radosť z tvorby. Odpustite mi aj moje chybnú gramatiku a medzeri v slovnom štýle, lebo som v škole nedával dobrý pozor, lebo som nebol dobrý žiak a občan nášho úžasného štátu a nebol som ani dobrý kresťan a desatoro som veľmi zanedbával, aj keď by som sa mohol vyhovárať na rodičov, že ma neviedli k tomu a na ateistický štát, že ma neviedol ku kresťanskej morálnke, ak neberieme do úvahy tú socialistickú, ktorej korene boli veľmi abstraktne zakorenené v uvedomení si nevyhnutnosti boja proti kapitalizmu a triednej spoločnosti. Veľmi rád si prečítam aj to, čo ste vy napísali a reálne sa zamyslím, v čom som spravil chybu, ak by som neuspel v tejto súťaži.

Poviedke zdar. Smrť fašizmu a hold demokracii, Lebo nám priniesla slobodu a môžeme si písať, čo sa nám zachce a je to bez cenzúri. Vďaka Bože, že si vypočul modlibby tých, ktorí ťa prosili o pád železnej opny a požehnal si snahu všetkých disidentov, ktorí sa nebáli ísť holými rukami proti železnej mašinérii bývalého režimu a všetkých tých, ktorí štrgali kľúčami na zhromaždeniach našej nezabudnuteľnej nežnej revolúcii. Tým patrí vďaka, aj týchto mojích pár riadkov a vďaka aj tým, ktorí po novembri išli nevyšľapanou cestičkou demokracie a založili nové krásne kníhkupectvá a vymyslei a pripravili aj takúto zaujímavú a atraktívnu literárnu súťaž.

Ďekuji , toto Ďekuji mi teraz zaznelo v ušiach a všetci vieme, že to ďekuji vyspieval aj pre nás na námestiach, už na Božej pravde zozstávajúci Karel Kryl.