Poézia kajúcnika
Spisovateľ/ka: roman 286 | Vložené dňa: 6. decembra 2005
http://citanie.madness.sk/view-922.php
http://citanie.madness.sk/view-922.php
Som hriešnik a píšuc sa kajámSom hriešnik a píšuc sa kajám,akoby som liezol na horu. Viem sa s tichom ničoty na počudovanie bratkať. Moju nepovšimnutú snahu predkladám záhrobiu. Ako uhlie, ako koks ako suchá slama, moja kajúcnosť tlie v nádeji. Kde končí snahaKde končí snaha,slzy v očiach pokračujú - a snažiť sa neprestávam. Ale ja som len hriešnik - sľuby sa neplnia, hanba a z dôvery je sklamanie. Hriešnik1 /Najkrajšie modlidby sú nevyslovené a najviac úprimnosti je v nich. A na mojích perách odumierajú modlidby k Bohu. Som hriešnk. Nemám, čo rozdať. Smúťte priatelia, sypte si popol na hlavu. Som hriešnik. Majte pozor, je tu kajúcnik a žongluje so slovami. 2 / Ó, snažím sa, hoci nerád. Som iba hriešnik, ktorý by si radšej hovel a zhromažďoval ku sebe a bol všadeprítomný v tele. Beda! Chcel som byť na tomto svete perpetum mobile, večne sa kochať v prvenstve v záujme médii. Smúťte, zomrel som. Šliapem krídla motýľov. Som expert na zapieranie Ducha. Moje srdce stvrdlo na kameň. Som hriešnik píšucí modlidbu. OdchádzamOdchádzam,pošpinený túžbou po mamone, vystupujem ako Sizifos s čierným svedomím, odčiniť si to všetko chcem. Po štyroch sa štverám, za rehotu nečistých duchov sa rodí moja modlidba, prijalo ju nebo. Som hriešnik, majster slovaSom hriešnik, majster slova,svoju dušu týram. Ó, duše zosnulé, čítajte, keď píšem! Komprimujem túžbyKomprimujem túžby,zriekam sa mamonu a slávy - tu je moja modlidba. Z kameňov dom staviam - tu je moja modlidba. Som modlitebník s čierným svedomímSom modlitebník s čierným svedomím,čo sa narodil na Slovensku. Zhromažďujem túžby celého sveta a predkladám ich ľuďom. Moja modlidba, to je slama. Zhorela na slnku, zvädol kvet. Pokiaľ ja na Slovensku bývam nezjaví sa odvrátená strana mesiaca. Prišiel som na koniec širokej cestyPrišiel som na koniec širokej cesty.Ajhľa, posledné veci horšie, ako prvé. Hlásala církev koptická. Hriešnikom ma zvú a všetky hriechy svedčia proti mne. Povstal temný Čertoroh v oblastiach Temnosťšera Ostňom ho zvú a všetky modlidby útočia na jeho záhubu. Povstal temný Čertoroh v oblastiach šera a ztmievania, tam, kde varia v kotloch hriešnikov a mučia telá smilníkov. Kebyže lož nemá krátke nohyKebyže lož nemá krátke nohy,nemysli si, že by som sa kajal. Otec lži, zlodej a vrah. Ja som len dosť nebdel a teraz ma špatia škvrny na duši. Lož sa lžou živí. Modlidba z PredpekliaTo povedal Zmarchrob,to povedal Tasemník: Len pokúšať sme prišli sem. Prišli sme len pohrúžiť vás v sen. Že máme zomrieť je len blud, čoskoro nám bude patriť ľud. Deň za dňomDeň za dňom slnko chladne,vždy o novú prekážku sa potknem a bežím ďalej s odrenými kolenami. Koľko dní ešte si mi vymeral Bože, kým funebráci príjdu po mňa nebadane? Kde je tvoja náruč otče nekonečný? Smilnil som a bozkal mamon a čo zostane po mne smrad, alebo požehnanie? Moja duša zomierala a tvoja milosť znovu ma núti žiť hodne Slova večného. Moja rozdrásaná duša piští slová do verša, či by si snáď prijal túto báseň a dvere za mnou netresol. Vytráže a pozlátené sochyVytráže a pozlátené sochysú v tvojom pozemskom príbytku, krásna Svätá Trojica, bez počiatku a konca. Zhovievaš so stvorením a požehnávaš ho, aby tú chvíľku, čo sme na svete, polepšili sme sa. Trblieceme sa, ako nočná obloha, sme, ako tvoje hviezdičky, milostivý otče. Ako sa modlidby množia, ako vyspievané modlidby letia a na večnosť sa chystajú. Odkiaľ prichádzajú modlidbyOdkiaľ prichádzajú modlidby?Má pre ne život miesto? A neboja sa smrti, ani života? Kde stratíme zmysel neba? Kde má svoj piedestál stvoriteľ sveta? Som omeškaná lastovičkaSom omeškaná lastovička,stará slúžka, všetkým dovolím využívať ma! Hľa, zo šupín rýb je môj šat, pre môj hriech nesvieti dnes Mesiac na zem! Bodaj by sme mŕtvili teláBodaj by sme mŕtvili telá,bodaj by sme zomreli! Naše telá niečo teší, cukrom nás niekto vábi. Naše telá niečo teší, sľubuje nám slobodu, ponúka nezávislosť. Bodaj by sme mŕtvili telá, bodaj by sme zomreli! Moja duša nezradí maMoja duša nezradí ma,ako Judáš nášho Pána, keď kvitne kvet, a prináša radosť očiam vtedy drahé je mi spasenie. Moja odplata sa nestratí! Ako para! Ako fatamorgána! Duša, aspoň ty nezomri! Máme zmysel na zemi! Sme tu pre večný cieľ. Stojí slnko, stojíStojí slnko, stojí,nepohne sa. Stojí hora, stojí, nepohne sa. Smrť stojí nezmení sa. Zostupujem do údoliaZostupujem do údolia,vzďaľujem sa obláčikom, jasnej oblohe, čo svieti. Raz vrava hreje,raz ju dobro opúšťa, modlí sa a šumí kol stromov. Nevyslovná obloha, spievajúci vetrík, ten vetrík, ako červený kvet. Tu a tam vrana čierna škrieka. Jej perie sa leskne, či peklo. Mojamaličkosť, tvoj sluhaMojamaličkosť, tvoj sluha,ako staré panny je moja vernosť i moja podriadenosť. Moja duša je cenná, alebo sa len cíti hrá sa na svätého, alebo sväticu. Na Muráni zbieraš hríby, ktoré rastú. Ich vôňa sa vznáša, ó, a už slnko zapadá. Ich vôňa sa miesi v kuchyni, a aj v podkroví. Ja dumám o živote, domáci, s vôňou sa ihrám. Mám slávneho spasiteľaMám slávneho spasiteľa -je mi nadovšetko! Hľa, anjeli - veď oni sa chvejú! Mám všetko - nie som nič dlžen nebu. Prijať bude treba ťažký údel. Prijať bude treba ťažké cesty. Pod Mesiacom sa modlím - nuž a veselo je mi. Ticho Vädnúceho NebaRANNÁ BÁSEŃ, CESTOU AUTOBUSOM DO PRÁCE.Smeje sa nebo. Slovenský národ začína pracovať. Hľa, zlietli sa už Orli z Tatry na podolia, aj oni sa dali na lov. Nech len nepríde Okupant a hrdo pozrieme na štíty Tatier to je slasť a cieľ Slováka! V údolí nemých pohľadov, v grafitových baniach rozkošníme odvrátení od údolia Hadov, kde sa skladá mozajka tieňov. Tam, kde búchajú na vráta, tam, kde sa skladá mozajka tieňov, potupne odchádza Prapredok. Orli a jašterice znepokojujú obzor, strhávajú chmáru do útrob. Tam, kde Slováci, vyberači života, hrajú na fujarách, za dobré slovo. Áno, len odvráťte cudne zrak, som Slovák. Vysilený sa už nepohnem proti súmraku. Nepriatelia, utiekli ste! Hľa, kam bežím! Hľa, aká viera hory prenáša! Zomrel som, pri piesňach pokoja, som Slovák. V Sulovských horách, Veľkej Fatre, zhromažďujú sa piesne pokoja. Voda ľudí pošpliechala, nitky mieru sú zošité, opadli vody a vzbĺkli vatri. Som v dome smútku, som ošarpaný cicavec z odkvecnutou hlavou. Moja modlidba klesá do pekla, moja duša mrie na Muráni. V strede zvieracieho jazera žnem svoje túžby, nech smrdia a zhnijú nevznešeným. Netrpím, netrpí vo mne duša kajúcnika. Ach, priatelia vráťte sa k tatranským plesám, do Vädnúceho Neba rozdávať jantár. Odkladám náramky z drahokamov, leštených a brúsených ako moje kajúcne slová. Mat šperkov absorbuje moju moju biedu, moja duša lačnie po modlidbe, vo Vädnúcom Nebi zanechávam svoj poklad. Na nebi však len tam netrpím a spievam, v mojom kajúcnom vnútri sa rodí radosť, moja duša za zadúša vlastnou modlidbou, vo Vädnúcom Nebi zanechávam svoj poklad. Jaskynné steny plačú svoje piesne a ja som kajúcnik, modlidby ma predbiehajú do neba. Moji páni na mňa zabúdajú, keď sa modlím. Ožijem, vrátim sa. Keď budem bdieť na prahu dúhových komnát, tí, ktorí činia Božiu vôľu zaplesajú a ich radosť bude rannou rosou. Ako sa had zbavuje svojej kože, ako on sa plazí nanovo nahý, tak sa vrátim do hĺbky Vädnúceho Neba, po jazere Modrej Sovy. Netrpím, bez pána a slobodného, poškriabaný nechtom chorého. Moja čiapka sa vo Fatre stala porekadlom. Ožijem, vrátim sa . Schúlim sa v sieti z červených povrazov, tí, ktorí činia Božiu vôľu zasmejú sa a ich radosť bude rannou rosou. Ako sa had zbavuje svoje kože, ako on sa plazí nanovo nahý, tak sa vrátim do hĺbky Vädnúceho Neba, po jazere Modrej Sovy. |
lukášj 
29. januára 2006 14:33:49
