Posilňovňa

Istý čas žila moja sestra v Nemecku, no okrem nových jazykových znalostí získala aj čosi iné, menej vítané, a síce nadbytočné kilá. Keďže si západný spôsob života nechcela osvojiť až takto detailne, rozhodla sa schudnúť, a chodiť do posilňovne je predsa in.

Nadšenie ju neopustilo ani po návrate na Slovensko. Keď v mojom kalendári uvidela pri každom štvrtku poznámku „posilňovňa", rozhodla sa robiť mi spoločnosť.

V deň D bola priam dokonale pripravená. Mala dopodrobna premyslené, čo si oblečie, aký uterák a fľašu si so sebou vezme. Veď v nemeckých fitnesscentrách je práve toto veľmi dôležité. Žijeme síce v malom meste, no posilňovňa je tu nová, a myslela si, že azda i moderná.

Vošli sme dnu. Na vrátnici sedel aspoň dvestokilový bývalý vzpierač na dôchodku. Premeral si nás svojím skúseným odborným pohľadom a súhlasne kývol hlavou.

Moja sestra, ktorá sebavedome vošla do miestnosti, sa zarazila. V Nemecku sú fitcentrá vyvoňané príjemnými osviežovačmi vzduchu, v každom rohu miestnosti beží televízor a všetky stroje sú ako nové. Každý z nich má neoprénové rúčky a ten, kto docvičí ich po sebe utrie akýmsi špeciálnym dezinfekčným prípravkom. Ten je pri každej mašinke a napodiv, funguje to! Ešte čosi sa nachádza pri každom stroji zvlášť, a síce, stojan na fľašu. Ten by sme u nás hľadali márne.

To, čo videla teraz pred sebou, bola veľká miestnosť plná strojov s nepríjemnými kovovými rúčkami, ktoré si už čo-to pamätajú. Namiesto sviežej vône bolo všade cítiť pach potu mužov, pracujúcich na svojich svaloch. Kdesi z rohu hralo rádio a zo stien sa na nás škerili snáď až priveľmi svalnatí kulturisti. Pre niekoho výzva, pre iného odpudzujúce...

Hodnú chvíľu sa zdesene obzerala. Napokon hodila obavy za hlavu a pevne sa rozhodla naplniť svoj plán. Najprv sa chcela rozcvičiť na stacionárnom bicykli. Podišli sme teda na druhý koniec miestnosti a sadli si na sedačku. Tá však bola príliš vysoko a upraviť sa dala len s ťažkosťou (zrejme aj to patrilo do cvičebného programu). Keď už dočiahla na pedále, prekvapene sa poobzerala. Kde je display, ukazujúci nastavenú záťaž a spálené kalórie?

Po chvíli monotónneho točenia nohami ju prestalo baviť pozerať sa na svoj obraz v zrkadle (z neznámeho dôvodu boli všetky bicykle v miestnosti umiestnené práve tam) a chcela si zabehať. Lenže bežecký pás nenašla. Otrávene sa začala obzerať po miestnosti, ani čo by chcela zistiť, či náhodou niekto iný neobsadil lepšie stroje. Popritom si všimla, že celá miestnosť sa dala rozdeliť na štyri skupiny:

Prvú skupinku tvorila len jedna žena. S ľahkosťou zdvíhala všetky závažia, čo sa jej dostali pod ruku. Vyzeralo to, akoby sa ponáhľala a chcela to mať čo najrýchlejšie, no zároveň dôkladne za sebou. Jej svaly však nevyzerali byť vypracované, práve naopak. Pri každom rýchlejšom pohybe sa len malátne zatriasli ako želé na zákusku.

V ďalšej skupine boli typickí siláci. Takí, ktorí chodia s nejakými neviditeľnými balónmi medzi telom a rukami, nahnutí dopredu pod ťarchou všetkých svojich svalov, tvrdo, no s radosťou a hrdosťou vytvorených práve v tejto posilňovni.

Ďalší zasa naopak. Boli to mladí muži skrz-naskrz vyfúkaní ako vysoké, štíhle topole. Títo boli dopredu prehnutí buď kvôli tomu neexistujúcemu vetru, alebo jednoducho preto, aby sa zmestili do dverí.

No a napokon sme boli my. Sestra a ja. Dve „pátračky", ktoré nič nevypátrali, a preto len chodili hore-dole a nenápadne si obzerali miestnosť.

 Zdalo sa nám, že sme tam už celú večnosť. To asi preto, že hodiny na stene slúžili skôr ako dekorácia. Moja sestra už bola unavená a nechcela tam pobudnúť už ani o chvíľu dlhšie. Túžila po sviežom vzduchu a vybehla von. Keďže si to s posilňovňou už nadobro rozmyslela, rozhodla sa pre iný spôsob chudnutia. Na druhý deň si šla kúpiť joggingovú súpravu. Behávať predsa nemôže v starých teplákoch...