Začiatočník

Edo mal oblečenú zelenú bomberu, maskáčové gate a na nohách naleštené kanady. V tomto oblečení mu ani v chladný jesenný večer nebola zima. Stál na menšom námestí pri autobusovej zastávke a pozoroval ľudí chodiacich okolo neho. Vyzeral trochu nervózne. Po chvíli zaostril zrak na jedného asi tridsaťročného muža.
„Prepáčte!" Zakričal na neho a podišiel bližšie.
„Pol ôsmej."
„Čo prosím?"
„No čas predsa."
„Ale ja nechcem vedieť koľko je hodín."
„Aha, prepáčte pripadali ste mi tak. Ako vám teda môžem pomôcť?"
„Vyzeráte ako Róm."
„Áno, ja aj som Róm." Povedal s istou hrdosťou v hlase.
„No takto... Eh totiž, nedávno som vstúpil do takého radikálneho extrémistického hnutia..."
Róm sa chytil za bradu a so záujmom počúval.
„...a myslím, že to hnutie je proti takým ako vy. Tuším by som vás mal teraz zmlátiť, ale neviem to s určitosťou. Prepáčte som ešte zelenáč.
„Ale nebojte sa, veď to zvládnete."
„Ďakujem za podporu, ako hovorím som nový a ešte v tom neviem dobre chodiť."
„A môžem sa vás niečo opýtať?"
„Jasné."
„Prečo ste tam vstúpili?"
„No, to máte tak... Som dvadsaťpäťročný programátor. Od rána do večera sedím v kancelárii a programujem. Nedávno som začal chodiť do posilky. Tam som stretol chlapíka, ktorý mi o tomto povedal. Tak som myslel, že keď už mám teraz svaly, nejako to aj využijem. Trochu si okorením život."
„Hmm rozumiem. Ja som podnikový administrátor. Tiež od rána do večera sedím v kancli. Lezie mi to na nervy, chcelo by to nejakú akciu. Asi sa tiež do niečoho takého pridám, alebo si založím vlastné."
„Hovorili ste, že ste admin? Super! A nepoužívate náhodou tie nové cisco routre 836?!" Edovi sa rozžiarili oči.
„Áno, jeden nový nám práve pred mesiacom doviezli."
„To je skvelé! Podieľal som sa na vývoji firmwaru!"
„Áno? Paráda, je to slušný stroj!"
„To hej. Ďakujem."
„Inak volám sa Dezider." Podával ruku Edovi.
„Teší ma, Eduard." Usmial sa „Tak nechcem vás už dlho zdržovať, poďme na to."
„Ok, takže ako?"
„Hmm jejda. Ja som to zabudol. Prepáčte." Edo z vačku vytiahol malú brožúrku. „V tomto Návode pre chuligána sa píše: „Nájsť si vhodný objekt..." No to už asi mám."
„Áno, dúfam, že budem stačiť..."
„Hej, tak ďalej je tu bla bla bla a áno tu je to: „Začať hrubo nadávať a pokúsiť sa nahnať strach." To som si doma trénoval, takže: Ehm, ty hnusné čierne prasa! Sem poď! Zabijem ťa! Ty hajzel!"
„Ó dobré. Myslím si, že na začiatočníka slušné. Už sa celkom bojím."
„Fajn, ďakujem." Potešil sa Edo. „Ďalej je tu: „Keď sa bude pokúšať ujsť, treba utekať za ním a počas toho ešte hrubšie nadávať..." Budeš sa snažiť utiecť?" Trochu znervóznel a hodil po ňom prosebný pohľad, nebol totiž dobrý bežec.
„Nie, nebudem ti to zbytočne sťažovať..."
„Fuuu ďakujem. Odľahlo mi. Tak to by sme mali, no a teraz môžeme začať. Mal by som udrieť nečakane a hneď prvou ranou ta zraziť na zem. To mi poradil jeden skúsenejší kolega"
„Ok"
„A ešte som od teba chcel... Nedáš mi tvoje číslo? Mohli by sme potom ešte pokecať o tom routry alebo zájsť niekedy na pivo."
„Jasné, to by bolo fajn. Nula deväť nula tri"...
Edo si číslo zapísal do mobilu. Potom sa trochu rozkročil aby získal stabilnejší postoj a z poza chrbta vytiahol beisbolovú pálku. Zahnal sa a celou silou udrel Dezidera do hrude. Ten sa hneď poskladal na zem a ostal ležať. Edo sa postavil nad neho, napriahol sa a začal rockandroll. Na tvári sa mu objavil slastný úsmev. Toto potreboval.
„Heeeh! Je to fakt super! Musíš to tiež niekedy vyskúšať!" Vykrikoval zaháňajúc sa športovým náradím. Dezider jeho slová príliš nevnímal a kryl si rukami hlavu.
Po chvíli sa Edo už nabažil a prestal udierať. Pozrel sa do brožúrky a čosi si prečítal. Potom ju zasa schoval do vrecka a ťažkou botaskou kopol muža do brucha.
„Ty hnusný čierny príživník!" Ešte zakričal a opľul ho.
Položil pálku na zem, ponaprával si bundu a kľudným hlasom povedal: „Tak ja už musím ísť, zajtra skoro vstávam. Potom niekedy si voláme. Maj sa."
„Dobre čau." Zamrmlal nezrozumiteľne Dezider vypľúvajúc zuby.