Jazero a voda
http://citanie.madness.sk/view-9382.php
Nebolo to typické jazero prispôsobené na kúpanie, kde sú stánky s hotdogmi, sprchy a detský piskot.
Toto bolo divoké, krásne jazero. Neporušené.
Voda čistá a priezračná, okolo stromy, kríky, húštiny.
Keď sa človek chcel ísť okúpať, musel zliezť po hlinenom, asi dvojmetrovom zraze. Nohy sa šmýkali a steblá trávy, ktorých ste sa chceli zúfalo zachytiť, sa s bezstarostným úškrnom trhali.
Potom ste sa však dostali k vode, nádhernej, ligotavej a priesvitnej ako sklo.
Slnko pálilo, na nebi nebol jediný mrak. Stála som v tom jazere, ponorená asi tak po stehná.
Pomaly som zodvihla ruky, končekmi prstov sa dotkla hladiny a hneď som ich odtiahla.
Voda sa v tom momente zmenila na hravú, plastickú hmotu, jemne sa zavlnila a o chvíľu už bola opäť hladká a pokojná.
Začala som teda pomaly ponárať celé prsty, dlane, zápästia, predlaktia a cítila, ako ma hladina vody šteklí a príma do svojho prostredia, chladnejšieho, hustejšieho, tajomného.
Pozrela som na ponorené ruky. Mali zvláštnu farbu.
Pomaly som nimi začala hýbať a cítila som, ako mi voda kladie jemný odpor.
„Zlatko, kúpil som nanuky!" preťal ticho hlas zhora. „Dáš si? Poď von, lebo sa roztopia."
Otočila som hlavu a prižmúrila oči pred ostrými slnečnými lúčmi.
Uvidela som vysokú postavu, stojacu na brehu a hľadiacu dole.
Rýchlo som otočila hlavu naspäť a opäť sa zadívala na trblietavú hladinu.
Rozmýšľala som, čo by asi na vodu povedali niekto, kto ju v živote nevidel, nedotýkal sa jej, nechutnal ju.
Pripadala by mu ako riedka želatína? Ako priesvitný gél?
Pre nás je voda už všedná, - pomyslela som si sklamane.
Zohla som sa a znovu do nej ponorila takmer celé ruky.
Bol to ako chladivý obklad na moju rozhorúčenú pokožku a pery sa mi roztiahli do úsmevu.
„Čo to tam robíš, preboha?! Stojíš v tom jazere už asi pol hodinu!" začula som opäť ten hlas.
Je mimoriadne zaujímavé - napadlo ma - ako sa vo vode menia farby. Naberú modrastý odtieň.
Všetko je v nej krajšie.
Vytiahla som ruky z vody a chvíľu sa dívala, ako sa jej hladina vlní, až kým sa celkom neupokojila.
Potom som zrazu oboma rukami švihla tak, že do vzduchu vyleteli tisíce malých, ligotavých kvapôčok. Malú chvíľu sa nadnášali vo vzduchu a potom opäť popadali naspäť, hravo a bezstarostne.
Naplnilo ma také nečakanú šťastie, že som sa skoro nahlas rozosmiala.
„Nemôžeš mi aspoň odpovedať, keď ti niečo vravím, doriti?" začula som opäť hlas zhora, no už som ani poriadne nevnímala významy jeho slov.
Zobrala som tú priezračnú, chladnú vodu do dlaní a hodila ju na môj rozhorúčený chrbát. V momente ma zalial pocit neskutočnej úľavy. S úsmevom som privrela oči.
Urobila som to teda ešte raz. A Znovu.
„Vieš čo?!" kričal hlas. „Keď sa ti zachce ma znova vnímať a ľúbiť, tak sa ozvi! Ja idem!"
Slnečné lúče pálili a ja som zrazu pocítila neskutočnú túžbu ponoriť sa do tej vody celá, cítiť jej chlad na každom kúsku svojho tela.
Vystrela som ruky pred seba a rýchlym pohybom som sa do nej hodila.
Zacítila som, ako ma objala chladným, jemným objatím.
Tá úľava.
To šťastie.