Kinkonaut (1.)

Už dávno som sa neoholil bez porezania tváre. Moja ruka podlieha nekontrolovateľným náporom chvenia, ktoré prichádza, keď pozerám do zrkadla pokrytého nánosmi špiny a pastou na zuby. Zhruba sa tam črtá moja zarastená podoba. Zdá sa mi, že v ňom vypadá ako kubistický obraz. Možno ani nie kubistický, ale ako nejaká zvláštna, rozmazaná avantgarda. Veľmi sa v tom nevyznám. Je možné, že sa vždy porežem kvôli tomu, že pri holení vidím iba obrysy tváre. Ale to nevysvetľuje to chvenie rúk. A vídam až príliš veľa rovnako dorezaných tvárí a existencionálne roztrasených rúk a tiel. A určite nemajú všetci tak špinavé zrkadlo. Kráčame oproti sebe. Často zhrbení. Skrytá hlava medzi plecami, s rozptýleným pohľadom. Sme mortalizované JA.

Zapol som si rádio pre rozptýlenie obáv z krvi. Dnes ráno sa už neporežem. Ostatne, to som si hovoril vždy. Je to rovnaký model ako – dnes začnem nový život, dnes prestanem fajčiť, prestanem piť a tak ďalej. Nezmyselné predsavzatia, ktoré nositeľ málokedy splní. V mojom prípade sa dá hovoriť takmer o nemožnosti. Nemohúcnosti plniť záväzky. Otravuje ma to.

Pesnička Shake your ass bola akousi iróniou. Akoby niekto vedel, čo potrebujem počuť. Alebo skôr, čo nemôžem počuť. Jemné chvenie v ľavej paži, prechádzajúce do prstov, zápästia až po krk. Nutkanie ozývajúce sa po celej dĺžke horných končatín.

S oblepenou tvárou, lacným hajzlákom, hľadím do zrkadla. V nánose špiny sú biele bodky na tvári takmer nepostrehnuteľné. Odlepil som si kúsok a namočil prst do rany. Znovu a znovu. Kreslím obrysy tváre. Aby som vedel, kde sa mám postaviť. Aby som vedel, vďaka tej kresbe, že som ešte nezmizol.

Dokončil som ju. Už mi to zrkadlo definitívne pripomína avantgardný obraz. Škoda, že absolútne mizerný. Tvárim sa, že premýšľam. Viem sa tváriť tak dokonale, že verím sám sebe, že premýšľam. Možno aj premýšľam, len už som sa to za tie roky naučil nevnímať. Možno ignorovať.

Ona je ešte v posteli. Predsa sme sa dohodli, že kým budem v kúpeľni vypadne.

„Vstavaj, Etela.“ Kopol som do nej papuču.
„Nekop do mňa. Si normálny?“ Zodvihla hlavu a znechutene na mňa hľadí.
„Si u mňa, ja tu určujem normalitu a hovorím, že kopať do teba je normálne.“
„Skús to ešte raz a vyškriabem ti oči, hajzel“
„Povedal som ti vypadni, kým sa vyserem a oholím. Nepovedal?“
„Povedal...“
„Tak prečo si to neurobila?“ kričím.
„Lebo... lebo som myslela, že sa ešte pomaznáme...“ Blahosklonný úsmev, z ktorého sa mi chce grcať.
„S tebou? Si sa zbláznila? Keby som bol včera pri zmysloch, nikdy by si sa ku mne ani nepriblížila.“
„Ale...“
„Žiadne ale, vypadni!“ hovorím nekompromisne.
„Si sviňa, vieš o tom?“ odpovedá smutne.
„Vieš, že to viem. Ale neodolateľná,“ usmejem sa.
„To som si myslela tiež, ale už je skutočne koniec. Koniec!“ vykríkla.
„Super.“
„Výborne.“ Zašklebila sa.
„Pohni sa, nemám celý deň.“

Urazene zviecha svoje obrovské telo, zadok jej preteká z tangáčov. Odišiel som naspäť do kúpeľne, počkať, kým odíde. Zabuchol som dvere, ako symbol bodky za našim rozhovorom.

Buchot v izbe a ďalšie buchnutie dverami. Odišla. Na zemi ležala rozbitá telka. S mučeníckym výrazom som ju prekročil a zamieril do kuchyne. Už som si asi zvykol. Na neporiadok aj scény opustených a sklamaných žien. S najväčšou pravdepodobnosťou sú už sklamané predo mnou. Ja to len zaklincujem.
Odlepujem hajzlák z tváre. Ten najlacnejší, recyklovaný. Rovnako malé kusy, ťažko vydolovateľné, zostávajú na tvári aj v riti. Mohol som to dať urobiť jej. Vždy nájdem klady, až keď je to preč. Druhá možnosť je, že vidím klady na začiatku a záhadne sa časom strácajú. Často si už po pár minútach, hodinách alebo dňoch, záleží od situácie, nepamätám, že prečo som na danú vec pristúpil. Poprípade ju dovolil. Hej, nepamätám. Zvláštna vlastnosť, nepamätať si, tieto (ne)podstatné detaily. Myslím, že vďaka tomu som stále tam, kde som. Nie je možné žiadne poučenie z minulosti.

V týchto dňoch mám práve dovolenku v práci. Kolegovia a to prostredie už bolo neznesiteľné. Musel som si urobiť pauzu. Nabrať nové sily na zvládanie najbežnejších situácií, ktoré mňa ale dokážu knockoutovať.

Ležím na posteli, hlava obrátená k stropu. Vždy takto čakám. Prípadne si čítam. Čítam a čakám. A čakám. Väčšinou neviem na čo. Keď ma to omrzí, idem čakať na niečo iné. Prípadne niekam inam. Presne ako to robia všetci. Všetci len čakáme. Je jedno načo. Ten, ktorý má na čo čakať, ten na to čaká. Ten, ktorý nečaká na nič, čaká na to, že bude mať na čo čakať. Kolobeh života.
Odišiel som čakať von. Sedím na lavičke. Vtáky a iná háveď naokolo. Väčšinou ľudská alebo chloroformicky nechutná. Neviem, kedy prišla táto premena alebo či sa to dá nazvať premenou, že som prestal mať rád svet. Pred pár rokmi dozadu som bol možno najšťastnejší na svete. Ako veverička, čo má veľkú zásobu orieškov. Oriešky sa ale nepozorovane minuli.

Volám. Zvoní. Etele. Zdvihla to.

„Prosím.“
„To som ja,“ hovorím jej.
„Kto ja?“ pýta sa.
„Do riti, ja ja.“
„Aha ty... tak ty môžeš isť akurát do tej riti,“ kričí.
„Ale no... veď vieš, že ťa mám rád...“
„No to teda neviem. Ráno to tak vôbec nevypadalo, ublížil si mi. Zachoval si sa ku mne ako úplný hajzel.“
„Ja viem... viem... prepáč. Ráno bolo ráno, večer je večer. Prídeš dnes?“
„Noo... vieš... asi nie...,“ hovorí s pauzami.
„Prečo?“
„Už niečo mám,“ odpovedá.
„S niekým iným?“
„Nie, so stromom.“
„Čo?“ Začala sa smiať. Pochopil som a začal som sa smiať tiež. „Tak prídeš?“ spýtal som sa.
„Prečo by som mala?“ zvážnela.
„Neviem,“ odpovedal som.
„Asi budeš musieť vedieť, aby som prišla.“
„Proste neviem. Prídeš alebo nie?“
„Ani ja teda neviem,“ odpovedala.
„Tak choď do riti“ a zložil som.

O chvíľu mi zavolala naspäť. Príde. Ďalšia chyba. Keby počkala, tak jej zavolám opäť. Ponížila sa. A to ja nedokážem odpustiť. Nikomu. Niežeby som nechcel, ale vnútorne to nejde. Myslím, že som proste taký. Akékoľvek ďalšie vysvetľovanie by bolo plytvaním slov.

Prišla, vyšukal som ju a vyhodil s vedomím, že teraz mi to už neodpustí. Bolo mi to jedno.

„Chceš ostať navždy sám? Ja sa už nevrátim, keď teraz odídem. Vieš? Čo je veľa, to je veľa!“ Slzy má na krajíčku.
„Viem,“ odpovedal som ľahostajne.
„Ty si fakt taký skurvený mačo? Vedela som to už od začiatku... ale až taký?“ Už plače.
„Zjavne.“
„Máš pocit, že si nejaký posledný mohykán alebo čo? Trpiteľ a večný sebatrízniteľ? Mňa už nezaujímaš, aby si vedel,“ hovorí v pozadí vzlykov.
„Presne. Posledný mohykán. To by som chcel, bojovať s mohavkami v lesoch, kde by som bol jednoducho sám. So svojimi skalpami.“

Už ju nevnímam. Jediná škoda, že mi rozbila telku. DVD Posledného mohykána je, ako vždy, položené na stolíku. Instantne pripravené pre použitie.