Žobrák alebo ktosi iný...

ŽOBRÁK kľačal pri chodníku a skláňal sa nad zopätými rukami. Pri ňom ležal snehobiely pes stočený v klbku. Vždy ma zaujímalo, ako je možné, že žobráci majú psy. Keď som bola ešte maličká, vždy ked sme prešli okolo nejakého žobráka, vravela som mame, že chcem byť ako ten ujo alebo teta, lebo má psíka. Táto myšlienka ma rozosmiala a neviem čo ma to napadlo, pristúpila som k mužovi a začala som mu klásť otázky ako to malé dievčatko s tou smiešnou hláškou so psíkom.

 - Prečo nepracujete?  -ozvala som sa priamo a naklonila k nemu hlavu. Hneď som ju však odtiahla, hygiéna mu asi veľa nehovorila.

 - Nemám školu, pekná slečna.

 - Aha, jasné. Už mi to je jasné.  -podložila som si rukou sukňu a kľakla som si k nemu. 

Vtom ma niečo napadlo.

 -Dám vám peniaze,

 -Ďakujem vám dobrá slečna. Boh vám žehnaj.  -vravel a nedokázal sa mi pozrieť do očí, len mi ležal pri nohách.

 -ale výmenou za niečo čo vám je najdrahšie. -dokončila som vetu. -Čo Vám je najdrahšie?

Vystrel sa a pozrel mi do očí. Trochu ma prekvapila jeho tvár. Nebola zohavená ani nič podobné. Len spustošená akoby rokmi. Dlhými namáhavými rokmi.

Mohol mať okolo štyridsiatky ale okoloidúci by si pomyslel "Aha ho! Chudáka starého!"

 -Nemám nič. A to málo čo niekedy mám, je mi vždy najdrahšie ale vždy mi to pomedzi prsty pretečie ešte skôr než... ach...

 Prekvapilo ma ako sa vyjadroval. Už som aj zabudla na myšlienku čo mi pred malou chvľočkou skrsla v hlave, "či by som mu nemohla kúpiť sprchový šampón" . Až do tohto momentu mi to prišlo ako fajn nápad, dobrý skutok pre chudáka.

 -Nemáte nič?  -zopakovala som, nič iné ma nenapadlo  - máte.. psa. Aha ho! Aký biely. Je nádherný.   -pripadala som si trochu smiešne ale nedala som to na sebe znať.

- Nemám nič. -usmial sa a rozprestrel ruky. Zľakla som sa, v strede dlaní mal rany. Akoby ešte krvácali  -všetko som dal ľudom. A takto sa mi odvďačujú.

-Chudák! -ozvalo sa za mojim chrbtom a ja som privrela oči.

-Počkajte! -zalovila som v kabelke a po chvíľke som vylovila akúsi čudnú mincu. Netušila som ako sa tam vôbec vzala ale to som v ten moment neriešila, hodila som ju intuitívne pred seba kde ležal žobrák ale ešte vždy som hrabala v peňaženke.

CLING

Predomnou bol kanál. Akoby tu roky nikto nebol. Opustený kúsok chodníka, súčasť námestia. Otočila som sa. Biely psík sa strácal v ulici neďaleko mňa no keď som zaostrila pohľad, už po ňom nebola ani smietka. Ani biela smietka.

Pokrútila som hlavou a opustila som na prvý pohľad roky opustené miesto. Len súčasť chodníka na námestí.