Zamilovaný rozprávač

Čo sa stane keď sa rozprávač zaľúbi do hrdinky svojho príbehu? Môže to priniesť mnoho problémov. Napríklad- rozprávač až do smrti muší rozprávať príbehy, on do sveta ľudí prísť nemôže. Mohlo by ho to stáť život...

   Kedysi dávno, keď ešte rozprávač nemal ani potuchy o živote začal rozprávať. Len tak. Lebo ho to bavilo. Rozprával o hviezdach, Slnku, Zemi... Rozprával a rozprával. Nikdy neprestával až raz zbadal na zemi jedno krásne dievča. Zrazu ho hviezdy a všetko okolo nich prestalo zaujímať. Videl len jednu jedinú. Tak začal rozprávať jej príbeh...

     Bola mladá a mala len jednu túžbu- žiť naplno. Stále sa usmievala- práve to pritiahlo pozornosť rozprávača. úsmev, ktorý dnes už nemá každý. Ten jej bol o to krajší, že bol úprimný. Keď sa ráno zobúdzala vždy si hovorievala, že dnešný deň bude lepší ako ten včerajší, hoci ten včerajší bol úžasný. Každý jej tvrdil, že ju to jedného dňa prejde. že raz keď sa zobudí , všetko bude inak. Otvorí oči a povie si: „Mladosť je za mnou, dnes už začnem deň s nejakou starosťou" .Ona tomu neverila a žila. Stále tým ľuďom tvrdila: „si tak mladý na koľko sa cítiš" . Všetci jej odpovedali: „mladosť ,pochabosť. aj my sme si tak hovorievali". Dievčina s týmto postojom ešte dlho žila. Úsmev na tvári a staroba na 100 honov vzdialená. Milovala dlhé jesenné prechádzky kedy jej vietor len tak pobehoval pomedzi vlasy. Milovala žblnkot vody, pukanie horiaceho dreva. Milovala všetko čo každá mladá deva.

     Roky ubiehali a ona sa pomaličky zobúdzala Iná. Stále usmievavá no iná. Jej úsmev sa zmenil na zvyk, obyčajnú rutinu dňa. Usmievala sa, lebo chcela pomáhať iným. Vedela totiž, že úsmev lieči. Stále bola mladá. Ešte stále mala okolo seba tu krasu ako vtedy. Ešte stále mala dôvody pre úsmev, no ona ich už nevidela. Raz ráno keď sa zobudila, plakala. Cítila sa taká sama. Keď rozprávač rozprával jej príbeh slza aj jemu pomaličky začala stekať po tvári a to sa nám- rozprávačom, predsa nikdy nestáva. Hľadel na ňu bezmocne a len rozprával o jej pocitoch a o jeho skrývanej láske. ako išiel deň za dňom dievčina bola stále ponorená v smútku a rozprávač s ňou. Túžil jej pomôcť, utrieť jej slzu alebo aspoň povedať že je tu pre ňu...

     Raz keď prišiel Večer k dievčine a ona si išla ľahnúť do postele,  rozprávač si povedal, že muší byť cesta ako sa k dievčine dostať. Aspoň v jej myšlienkach... priblížil pery k jej uchu a začal jej šepkať: každú noc sa nájde niekto,

                             Kto ti povie dobru noc.

                             Niekto, kto ti len tak dá bozk.

                             Vždy tu musí byť niekto

                             Kto ťa pohladí

                             Kto na teba nehľadí len tak.

                             Vidí v tebe vílu.

                             Krásnu, nežnú a milú.

                             Musí tu niekto byť.

                             Tvoje srdce od bolesti uchrániť.

                             Je tu niekto, kto ti lásku dá

                             Aj keď on sám jej dostatok nemá.

                             Keď ho raz uvidíš nikdy viac sa s nim nebudeš musieť rozlúčiť.

                             Vaša láska bude večná.

Dievčina pomaly zavrela oči a zaspala. Rozprávačova bolesť bola ohromná- ona ho nepočula, myslel si.

     Ráno keď sa zobudila -opäť smutná, sadla si k stolu, jednou dlaňou si podložila hlavu a druhou zobrala do rúk pero a začala písať. Na papier vložila rozprávačove slova. Keď si to prečítala sama neverila, čo stvorila. Opäť sa pousmiala ako kedysi a iskra v nej zas zažiarila. Zistila že naozaj nie je sama. Hoci tie verše jej ruka napísala vedela, že slová nevytvorila sama. Pozrela sa do neba a začala premýšľať nad tým, prečo bola cely ten čas bez úsmevu a tak smutná. Netušila. Ďalší večer mala dobrý pocit z toho, že niekoho má hoci ho nevidela no vnímala. S úsmevom zaspala.

      Rozprávačovi už nikdy viac nestekala slza smútku po lícach. Bol rád, že  ho dievčina cítila niekde pri sebe. Ešte mnohokrát jej pošepkal verše do uší a ona ich ráno premieňala na básne, ktoré boli vzácne a krásne pre všetkých. Odrazu  mala niečo, čo jej opäť vrátilo úsmev.

       (Ráno keď sa zobudíš aj ty povedz si: „Dnes bude ešte lepšie ako bolo včera". Nájdi si svoj úsmev.)