Ako vznikol počítač (alebo Ruka)

    Všetko sa to začalo veľmi veľmi dávno, ešte na začiatku minulého storočia. Ľudia boli plní nápadov, ktoré mohli vďaka novým technológiám začínať realizovať. Deň, čo deň sa na svetlo sveta dostávali nové vynálezy a aspoň každý týždeň sa našlo nové vysvetlenie sveta. Bol to čas plný optimizmu a nádeje v lepšiu budúcnosť.
    Rovnako to vnímal aj Izidor Uter, 22-ročný mladík z Lichtensteinska, ktorý pracoval v novej manufaktúre pri páse 16 hodín denne a balil toaletné papiere do igelitových vreciek. Pri narodení sa mal volať Unter, ale na matrike sa v tých dávnych časoch stávalo veľa chýb, takže nedopatrením vzniklo nové meno. Nikto si vtedy neuvedomoval, aké známe bude aj mnoho rokov po smrti jeho prvého nositeľa.
    Izidor bol veľmi pracovitý človek. Ani jediný raz počas 16-hodinovej pracovnej zmeny nezašiel na záchod alebo si niečo zajesť (mimochodom ako jediný). Možno práve to bol dôvoď prečo bol taký neobľúbený v kolektíve baličov toaleťáku... Isté je aj to, že ďalšou veľkou prekážkou nadviazania kontaktu s ostatnými zamestnancami, bol jeho často až morbídny humor a akási rečová vada, pri ktorej nechtiac opľul svoje okolie masou hustých slín.
    Napriek bariéram v komunikácii bol balič Izidor so svojim životom celkom spokojný. Mal rád aj svoj stereotyp, na ktorý si mal čas zvyknúť. Napríklad v piatok večer mal vždy na večeru rybaciu pomazánku a šesť krajcov tmavého ražného chleba. Všeobecne sa o tejto jeho náklonnosti k rybám tušilo, lebo v časoch čakajúcich na objavenie dezodorantu bolo veľmi ťažké zamaskovať pach rybaciny. Ani žuvačky neboli na takej úrovni ako ich poznáme dnes, čiže žuvací tabak tiež neplnil účel čistiaceho prostriedku úst...
   Notorický zráč rybacej pomazánky Izidor bol ale veľký dobrák a ľudomil. Bohužiaľ nikto si to nikdy nevšimol. Nikto okrem Nadeždy Compovej, profesionálnej poštárky. Bola to na tie časy obdivuhodne emancipovaná mladá dáma. Pochádzala z veľmi bohatej rodiny rakúskeho daňového podvodníka. Napriek obrovským majetkom, ktoré jej otec nezákonne nadobudol, sa mladá 18–ročná Nadežda rozhodla na vlastnú päsť podnikať. Jej snom bolo stať sa uznávanou kapacitou jadrovej fyziky. Nanešťastie v tých časoch nik netušil, že niečo podobné vôbec existuje, čiže sen mladučkej Compovej bol nadmieru nereálny. Práve preto sa Nadežda, dcéra podvodníka, chcela medzi elitu vyšvihnúť pekne od spodku a našla si prácu vo vývarovni pre bezdomovcov. Netrvalo dlho a po istom čase si uvedomila, že stať sa vedátorom bude asi väčší oriešok ako ten, ktorým sa minule skoro zadusila, keď sa nadžgávala Rafaelom pri špehovaní milostného aktu svojich telesne postihnutých susedov. Preto chcela rýchlo zmeniť zamestnanie. To sa jej aj podarilo a vo funkcii poštárky videla vynikajúcu šancu aspoň navštíviť budovu Vedeckých Inštitúcii v Miláne. Zhodou okolností práve tam skončil svoju púť svetom aj mladík Izidor. Ale o tom neskôr. Nadežda, žena na pohľad krásna, ale nemala šťastie lebo bola pridelená vrchnou pošťáčkou Tarantulou Podpazuchovou na ďaleký východ do okolia ukrajinského mesta Novopskov.
    Práca v tejto oblasti bola maximálne náročná a Nadežda cítila, že týmto tempom sa na výslnie slávy nikdy nedostane. Vedela, že ju zrejme čaká doživotná šichta poštárky na vzdialenom konci Európy, ak s tým niečo neurobí. Potvrdila si svoju pravdu, keď bola vymenovaná na slávnostnom galavečere za najfenomenálnejšiu poštárku Európy tohto storočia a Tarantula ju aj tak neprevelila. Rozhodla sa teda konať. Jedinou možnosťou bolo zviditeľniť sa v očiach širokej verejnosti. Preto urobila zúfali krok. Napodiv jej neuveriteľne vyšiel a Nadežda Compová sa preslávila. Všetky svetové denníky písali celé mesiace o tejto skromnej, no nesmierne odvážnej deve ako o prvej žene, ktorá si OHOLILA NOHY! Zo dňa na deň vtedy už 20–ročná kráska pracovala v Miláne.
    Izidor, mladý pracovník manufaktúry, sa aj napriek spokojnosti rozhodol odísť zo svojej celkom obľúbenej roboty a vydať sa na potulky svetom... Dôvodom takéhoto spontánneho kroku bol sen, ktorý sa milovníkovi rybaciny prisnil. Zdalo sa mu, že kráča po močarisku, plnom roliek záchodového papiera. Cítil ako sa každým krokom prepadáva hlbšie a hlbšie, až ho hajzláky úplne obklopili a on sa do nich panicky motal. Zrazu však zbadal silnú ruku, ktorá ho uchopila za rameno a mocným ťahom dostala zo šlamastiky. Zobudil sa spotený, vyčerpaný, ale cítil, že je už v bezpečí.
    Pre tento príbeh kľúčový sen nenechal Izidora kľudným. Nevedel sa sústrediť na prácu baliča a kotúče papiera mu znova a znova pripomínali záhadný videnie. Niekde hlboko vo vnútri vedel, že tento sen naozaj znamenal niečo významné. Bolo to hlavne asi preto, že jeho sny boli dovtedy iba erotické, často veľmi bizarné, niekedy zoofilné a morbídne. Na také bol zvyknutý... Sen, ktorý si sám pre seba originálne označil ako "ruka", ho vyviedol z miery a tak zašiel za miestnou veštkyňou a snárkou Emanuelou, známou ezoterickou podvodníčkou a zlodejkou. Tu je zaznamenaný ich dialóg:
I: dobrý teta. móžem sa vás opýtat čo keď sa mi snívala ruka? Ha?
E: ne. mám robotu.
I: aha, tak asi ništ...
E: no tak asi ne!
I: dovi teta
Preto sa úbohý Izidor nič nové nedozvedel... No, donútilo ho to, aby sa sám zamyslel nad významom "ruky". Zapísal si teda celý dej na list starého zožltnutého papiera, ktorý našiel pri posteli. Trvalo to pomerne dlho, lebo ešte hľadal pero. A aj preto, že nevedel moc pekne písať, takže mal potom problém čítať svoj záznam. Každopádne sa mu to napokon podarilo a Izidor sa ponoril do hlbokého rozímania nad zmyslom podivného sna.
    Trvalo tri hodiny, kým na to prišiel a preto aj jeho prejav šťastia stál za to. Vyskakoval ako malé dieťa v strede svojho malinkého bytíku a výskal od radosti, kričiac "musím ísť do Milána!". A tak sa onedlho vydal na dlhú cestu. Zbalil si len potrebné veci ako manikúru, stolnú lampu, pokrievku z najväčšieho (jediného) hrnca, lopárik, sadu tupých nožov, turbomaximus-super nafukovaciu 3D posteľ, chrumky, plávacie rukáviky a káble zo všetkého, čo bolo v byte. Získané drôty mu zabrali až nečakane veľa miesta v chlebníku, takže si nemohol zobrať dostatočné zásoby rybacej pomazánky... Musel sa teda rozhodnúť–buď nebude mať čo jesť, alebo doma nechá 56 metrov káblov. Nebolo to pre neho ľahké, ale aj tak nejedného prekvapilo šokujúce rozhodnutie. Slávny pojedač rozgniavených rýb si vybral drôty! Viedla ho k tomu asi vízia niečoho nového a cítil, že na ceste za dobrodružstvom musí opustiť stereotypné zvyky suchého života. A zo svojho rozhodnutia mal dokonca, drahý Izidor, príjemný hrejivý pocit na srdiečku. Ale na rybacinu nezanevrel a koľko sa vošlo doslova narval do všetkých voľných miestečok v chlebníku. Posledný raz sa cez trochu krivé plece pozrel na dvere polorozpadnutého domca a už cválal smerom na vlakovú stanicu.
    Medzitým krásavica Nadežda dorazila trajektom až do samotného srdca Milána. Bola oslnená prezdobenou nádherou známeho veľkomesta a pár minút nebola schopná pohybu. Až kričiaci kapitán ju prebral z ohromenia. Lodivodove slová: "Boha zasa som neubrzdil v prístave!!!" boli plné nervozity a strachu. No hladkonohá poštárka im nevenovala pozornosť a pompézne vystúpila z lode. Cítila tie pohľady všetkých okolostojacich ľudí. Vedela, že ju sledujú. Každý jej krok. Mala pocit, že hltavé pohľady okolia sa opierajú o jej bezchlpé pahýle. Trochu sa zachvela. Jej krok bol zrazu neistý. Voľačo mala nacapené na podrážke. Bolo to klzké, mäkké a páchlo to. Zastala. Krásna mladica sa chcela decentne pozrieť na to, čo sa nachádza medzi ňou a pevnou zemou... Určite to všetci videli. "Čumia na mňa a na toto čakali!"– prebleslo jej hlavou. Zdvihla okále k stojacemu davu. Nikto si ju nevšímal. Vlastne to nebol ani dav a nikto ani nestál. Boli to policajti a záchranári i dobrovoľníci, ktorí sa horlivo snažili v chaose náhleho nešťastia vytiahnuť spod havarovaného trajektu čo najviac ľudí. Trochu ju to v prvej chvíli sklamalo, no náhle zas zavetrila pach tiahnuci sa z podrážky. Kukla sa a vidí dačo hnedé. Je to hovno jak svet...
    Oholená slečna Compová stála pri recepcii hotela Hilton. Mohla si dovoliť ubytovanie na úrovni, lebo otec na ňu prepísal celý svoj majetok, pár dní pred tým, ako ho chytila a zajala maďarská polícia niekde v Bukurešti. Tiež mala nemalé príjmy z reklamy na holiace prostriedky pre ženy a na šampón proti blchám pre psov. Čakala pri majestátnom pulte a znudene civela na vnučku majiteľa hotela, Madrid. Tá sa tam v sukni a bez nohavičiek váľala po noblesnom koberci, ručne šitom černošskými otrokmi v Ugande a úboho škriekala nejakú veľmi trápnu pesničku. Nešťastnú situáciu rýchlo vyriešila až mohutná ochrankárka, silne pripomínajúca Xenu. Jedinými chvatom vykĺbila Madrid koleno a zabránila prítoku krvi do mozgu. Nadežda odvrátila zrak od akčnej scény a cinkla na zvonček.
    Konečne je v izbe. Je večer, vonku je už šero. Teplý vzduch núti Nadeždu k nekontrolovateľnému poteniu. Unavená padá na posteľ a rozmýšľa. "Zajtra skočím do Vedeckých Inštitúcií..."– zamrmle si popod nos. Z posledných síl siaha po hotelovom telefóne (v tých časoch to znamenalo presunúť sa na chodbu a do rúry zakričať požiadavku) a objednala si striptéra.
    Izidor Uter, nádejný vykladač snov, vystúpil na nádraží z vlaku. Bol špinavý, dobitý a nepekne zapáchal. Pohoršení okolostojaci hádzali na jeho doudierané skrivené telo pohŕdavé pohľady. Darmo, cestovať v nákladnom vlaku, vo vozni plnom kravského trusu, nebolo v tej dobe považované za prijateľný spôsob dopravy... Špinďúr Izi sa ale v tejto situácii ocitol v podstate náhodou. Keď vo svojom rodnom Lichtenštajnsku nastupoval na vlak, v zhone si ani neuvedomil, že nemá lístok. Pravdou bolo aj to, že na neho nemal ani štipku peňazí. Po tom, čo mu zablokovali švajčiarske kontá kvôli tzv. sprenevere, bol mladík odkázaný na život v chudobe. Tiež sa ukázalo, že ani pri výbere súpravy nemal potrebné šťastie. Izidorov vlak totiž smeroval do Moskvy, ale to ani nie je také podstatné, pretože bývalý balič toaleťákov bol nútený opustiť luxusný kráľovský vozeň už na najbližšej stanici, cez ktorú Kráľovský expres prechádzal. Necitlivý zásah ochranky Utera mrzel, no väčšmi ho zasiahol bolestivý dopad z rozbehnutého rýchlika na tvrdú kachličkovú podlahu dedinskej stanice. Istý čas strávil, chudáčik Izino, v bezvedomí v trochu neprirodzenej polohe. Spustnutá vidiecka stanica zívala prázdnotou a znudene čakala na ďalší prechádzajúci vlak. Bezvládne ochabnuté telíčko doudieraného chlapca dotváralo kulisu divokého západu. Ležal v kaluži rybacej pomazánky, ktorá sa pri dopade chlebníka rozfľasla všade navôkol. A práve to možno nositeľovi rádu Balič dňa, zachránilo život. Zápach rozkladajúcich sa tiel rýb je tak nepredstaviteľne ohavne hnusne bridivý, že aj milovníka mixovaných rybičiek prebral. Bolo to ale o chlp. Páliace slnce sálalo teplo a svoje ukrutné rozpálené lúče opieralo o starobylú opustenú stanicu a celé okolie. Vyčerpaný Izidor si obviazal rany a bol nútený napiť sa zo záchoda, pričom bezcitná horúčava aj v tieni vysávala z mladíka cennú energiu. S pocitom irónie si všimol, že na rozbitom WC stratenej vidieckej staničky bol toaletný papier vyrobený práve v manufaktúre, v ktorej Izi toľké roky pracoval.
    Konečne sa šťastie na úbohého chlapca usmialo, keď na ľudoprázdnom nádraží, uprostred nekonečných pasienkov a lúk, zastavil nákladný vlak. Parná lokomotíva naštvane fučala, pričom rušňovodič náhlivo zostupoval zo schodov a rýchlo bežiac do objektu očividne hľadal wécko. To bola jediná Uterova šanca ako sa dostať do civilizovaného sveta. Musel sa rozhodnúť! Buď rýchlo nastúpi, alebo sa vráti pre špinavý smradľavý chlebník, ktorý ležal hodný kus odtiaľ na dlaždiciach. A tak sebecky opustil 56 metrov drôtu v chlebníku...
    Dopoly naplnený uzavretý vagón sa stal pre osamelého cestovateľa domovom na niekoľko týždňov. Prežil tam strašné búrky, obrovské horúčavy, dlhé státia i boj s krysami, no takisto aj prekrásnu nočnú oblohu posiatu hviezdami, čarokrásne výhľady na moria i vysoké horstvá so zasneženými vrcholcami, videl európske veľkomestá i tisíce malých dediniek a občas sa porozprával alebo hral so zvedavými miestnymi deťmi, ktoré ho pri dlhšom státí objavili. Cestou často a veľa rozmýšľal. Netušil, kde je, ani kam ide. Jedol málo, ale vždy sa niečo našlo a stačilo mu to. Veril, že sa raz do vytúženého Milána dostane a jedného dňa sa mu sen splnil.
    Nadežda sa postupom času stávala častou návštevníčkou Vedeckých Inštitúcií. Chodila sa po tejto veľkolepej pompéznej budove prechádzať. Skúšala nakúkať do dverí a tak zistiť, kde prebieha aký výskum. No, poväčšine si ju čoskoro všimla miestna strážna služba. Zrejme to bolo pre to, že fešanda Nadežda bola v tejto budove jediná žena a tak húfy vedcov často hlasitým pokrikovaním a pískaním nevedomky upozorňovali na jej osobu. A tak vznikol v jej prešibanej hlavičke echtovný nápad.
    Na druhý deň sebavedomo vošla do kancelárie direktora Vedeckých Inštitúcii, doktorprofesora Abraháma Von de la van Krakenhöllermannergescheibesereallesgutenschweinedeinejawollheilmacherschumigunara, uznávaného polyglota pôvodom z Lichtenštajnska. Mladá krásavica s čerstvo oholenými nohami bez okolkov riekla: „Pán šéf vedátorov! Ja chcem byť jedna z vás! Mám tie najlepšie predispozície k tomuto povolaniu. Roky praxe, i keď iba v domácich podmienkach. Ale pevne verím, že mi dáte šancu byť prvou ženou v tomto svetostánku! A nehovorím iba za seba–je čas, aby aj vedecká spoločnosť pochopila, že aj na poli bádateľskom sú si ženy a muži rovní a že existujú dámy, ktoré svojich mužských kolegov v mnohých aspektoch prekonávajú! Je čas povedať stop predsudkom! Je čas prekonať dogmy a ukázať celému svetu, že v 20. storočí sa revolučne mení pohľad na postavenie žien!...“. Doktor pozorne počúval a bolo vidno, že sebavedomý prístup odvážnej mladej a krásnej ženy so sexi oholenými nohami ho ohromil. Ďalej sa sústredil na jej príťažlivé reči a telo, pričom Nadežda v švungu pokračovala: ...„Som presvedčená, že neexistuje reálny dôvod prečo by ženy nemali dostávať príležitosť byť osožné vo všetkých oblastiach výskumu a štúdií. Práca, o ktorú vás žiadam, je len prvým krokom na dlhej a ťažkej ceste za rovnoprávnosťou na poli vedeckom, no je to symbol pozdvihnutia sebavedomia celej ženskej populácie! Chcem byť prvou ženskou upratovačkou vo Vedeckých Inštitúciách!“. Mladica Compová hrdo stála bez pohnutia. Nevedomky svojim postojom vytŕčala svoje ideálne ženské vnady priamo do tváre doktorprofesora Abraháma Von de la van Krakenhöllermannergescheibesereallesgutenschweinedeinejawolheilmacherschumigunara. Ten mlčky sedel a atmosféra začala hustnúť. V tvári Nadeždy sa zračilo napätie. Doktorprofesor pomaly a majestátne vstal a pri tom si poriadne predseboustojacu devu premeral. Neutrálny, ale prísny výraz jeho tváre sa nedal preložiť. Do mysle bývalej poštárky sa vkrádala neistota. V tom prehovoril hrubý mužný hlas: „Pane, vaša káva.“. Nadežda sa pomaly otočila a vo dverách zbadala sluhu, ktorý držal tácku so šálkou. Doktorprofesor Abrahám mu rukou mávol, aby kanceláriu opustil. Uprel pohľad na už vystrašenú Nadeždu a zhlboka sa nadýchol. „OK. Berem. Idem na obed. Tak zatim.“– sebavedomým hlasom zašušlal doktorprofesor a cupital z kancelárie. Náhle sa otočil a šušlajúc smiešnym hláskom dodal: „Hláste sa v pondelok u Adolfa – je vrchný upratovač – povie vám čo a jak.“. Spotenú Nadeždu zaplavila eufória. Dokázala to! Je zamestnaná v Inštitúciách! Šťastná ako blcha išla domov (do hotelovej izby) oslavovať. Bolo to tak – Nadežda Compová bola výnimočný človek. Bola priekopníčka v mnohých veciach, ale svet ešte stále čakal na jej vrcholné dielo, ktoré malo zmeniť beh dejín...
    Unavený a smradľavý žrút rybaciny, Izidor, klesol k zemi. Z posledných síl sa vyštveral na tmavé obrovité schodisko a učupil sa v rohu veľkolepej budovy. Grandiózne múry a vznešené vysokánske stĺpy Vedeckých Inštitúcií povýšenecky hľadeli na skleslé telíčko nešťastného bezdomovca. Celý boží deň sa túlal ulicami talianskej metropoly a bezcieľne blúdil kam ho nohy niesli. Nevedel, čo si má počať... Zaspal.
    Do Milána prišiel Izinko hľadať odpovede na otázky svojho sna, ktorý ho tak trápil. Čoskoro si však uvedomil, že nemá potuchy kde a ako. Potreboval peniaze, jedlo, šmirgeľ a boty na step...
    Náhle zahrmelo a Izík sa prebudil. Lialo ako kanvy, blesky strašidelne osvetľovali prázdnu nočnú ulicu a koruny stromov sa divo knísali v silnom vetre. Hromobitie sa ozývalo zo všetkých strán. Izidora zaplavovala úzkosť. Miesto, kde ležal bolo síce suché, no bujarý vetrisko ho sústavne šupoval do tváre. Vtom udrel blesk prekvapivo silno a Izidor zbadal medzi stĺpmi podopierajúcimi vysoký strop budovy siluetu postavy. Zdesený sa pritisol k múru. Uprene hľadel na miesto, ktoré teraz zahaľovala nepreniknuteľná tma. Vietor neustával a Izidorovi začalo slziť oko. Vždy, keď blesk osvetlil priestor, prestrašene sledoval každý tieň. Zrazu mohutný hrom ohlušil celé okolie a s praskotom na zem dopadla ozrutná vetva. Izidora ovládlo zdesenie. Haluz ležala trochu zvláštne a Iziho zasiahol nepríjemný pocit. Vtom zas mesto ožiarilo svetlo nezvyklo dlhého blesku, pričom tieň zlomenej vetvy vytvoril priamo nad hlavou zdeseného Utera dokonalú siluetu ruky, ktorá sa načahovala k nemu. Izidor okamžite pochopil, že ruka je totožná s tou, ktorá ho v sne vytiahla z toaleťákov! Nebol schopný slova a tupo zízal na tmavú ošumelú stenu. Náhle prestalo pršať, vietor sa utíšil. Okolie ovládol pokoj.
    Mladík živoril a posledných pár týždňov žil z ruky do úst. Robil podradné práce ako kontrolór priechodnosti kanálov, pouličný zberač ohorkov z cigariet, ba dokonca sa dostal aj na kliniku slávneho doktora Skeletona, pomäteného šialenca a šikovného obchodníka s ľudskými orgánmi, kde sa Izi nechal dopovať injekciami pochybného zloženia. No, často za svoju robotu nevidel ani groš, lebo aj v tých nemilých časoch boli ľudia neraz bezcitný ako dnes a bezdomovcom jednoducho nezaplatili, prípadne ich dali zbiť, čomu sa nevyhol ani úbohý Izidor. Ten ale sústavne myslel na znamenie, ktorého bol svedkom. Aj preto sa často motával pri tej monstróznej budove, kde videl druhýkrát „ruku“. Ďalším dôvodom bolo aj to, že do domiska s noblesou vstupovali uhladení vznešení páni s decentnými cylindrami a povýšeneckým výrazom v tvári, čo bolo neklamným znamením, že ide o bohatých ľudí.
    Nadeždin život bol, na rozdiel od toho Izidorovho, naozaj kľudný a vyrovnaný. Hladkonohá mladica bola nesmierne šťastná a patrične hrdá, že pracuje v Inštitúciach. Keďže miesto upratovačky bolo iba akési medzipristátie, ambiciózna kráska využívala prístup do výskumných miestností, učební, laboratórií a kancelárií na obohatenie vlastných poznatkov. Neraz celé noci skúšala priebeh pokusov i teoretických výpočtov. A neraz aj čosi nové objavila. Napríklad zhodou okolností stvorila asi polmetrového golema, ktorého nazvala Eniac, ale stratila šém, tak bola nútená výtvor skryť niekde v katakombách pivníc v suteréne. Alebo prišla na to, že základnou stavebnou látkou genetiky je DNA, ale tomu sa ďalej nevenovala, lebo ju táto sféra poznania nebavila. No, návod popísala na papierik a anonymne zanechala na stole isté uznávaného biológa. Všetko si starostlivo až pedantne značila do zápisníkov. Vedomosti sa kopili a Compová sa nevedomky blížila míľovými krokmi k životnému dielu.
    Istého teplého letného večera Izidorko jedol svoje obľúbené potkanie pacičky v čokoláde (inak príprava tohto pokrmu nebola vôbec zložitá a to hlavne pre to, že každý štvrtok z čokoládovne vyhadzovali kontaminovanú čokoládu). Za mnoho dní života na ulici už celkom dobre poznal mesto i jazyk i to ako prežiť. Dojedol a sýty rozímal nad znamením na budove, keď to začalo! Jeho telo sa zbláznilo. Metal sa, skuvíňal, celý sa triasol, hulákal až nakoniec sa zvíjal v kŕčoch na zemi, kým vyčerpaný neomdlel.
    Precitol o pár hodín neskôr. Bola noc a jeho bolelo celé telo. Všimol si, že za ten čas čo bol mimo ho kolegovia okradli o posledné štyri potkanie pacičky a jednu ponožku. Cítil sa ozaj zle. Prikryl sa novinami a zaspal.
    Ráno Izidora zobudil pohyb, ktorý zachytili jeho senzory. Otvoril oči a cítil ako sa čosi v jeho buľvách deje. Pohľad sa zaostril s neuveriteľnou ostrosťou. Zbadal holuba. Detekoval a zameral najslabšie miesto kostry operenca, podvedome schmatol kamienok a s elektronickým zvukom hodil presný projektil do krku obete. Tá padla na zem v okamihu mŕtva. „Hm, na svete sú raňajky.“- pomyslel si polorobotický Izidor a prstom zapálil oheň v kontajnery.
    Dlho nevedel prísť na to, čo sa mu stalo. Otázky typu: Ako som dostal schopnosti Robocopa?, Prečo neviem aj lietať?, Prečo nemám laser aj v palci na nohe?, Sme vo vesmíre sami? ho prenasledovali niekoľko dní a až kým neprišiel na pôvod, takmer úplne zabudol na tajomné znamenie spred niekoľkých mesiacov. Tuho rozmýšľal ako je to možné a nakoniec si spomenul! Nože skúste aj vy porozmýšľať! Čo mohlo spôsobiť túto premenu? Bol to dôsledok dlhého pobytu vo vagóne s kravským hnojom? Či abnormálny príjem rybacej pomazánky? Nie. Ani kontaminovaná čokoláda nebola príčinou. Stalo sa to „vďaka“ vnútrožilnému príjmu tekutiny neznámeho pôvodu a zloženia. Dr. Skeleton, známy blázon a fanatický maniak do alternatívnej medicíny, dal vychudnutému houmlesákovi Izimu Uterovi dávku mutačného prostriedku na elektronickej báze, ktorý sa na základe elektrických polí v tele začal správať nepredvídateľne. Elektromechanický Izidorko si ďalej spomenul na teatrálne prejavy radosti doktora Skeletona a jeho šialený smiech, ktorý sa mu dlhé týždne v noci ozýval v hlave. Riešiť situáciu u pomäteného doktora bolo nevhodné, lebo ten by určite Izidora rád sledoval a testoval rôznymi pokusmi, ako to mal vo zvyku. A navyše Skeleton bol nútený opustiť Taliansko, pretože žandári mu boli na stope a všeobecne sa uznával názor, že by sa dr. Skeleton mal zodpovedať za svoje činy proti ľudskosti aj pred súdom. K tomu ale nikdy nedošlo a traduje sa, že Skeleton objavil všeliek i emulziu večného života, takže žije asi dodnes. Izidor sa teda musel s novými danosťami naučiť žiť.
    Jedného slnečného jarného dňa sa Nadežda náhlivo šinula do roboty, keď pri mohutných schodoch vedúcich do budovy Inštitúcií, zahliadla zúboženého žobráka. Napriek nepríťažlivému zjavu mladicu chlapec na prvý pohľad zaujal. Spomalila a ich očičká sa na stotinu sekundy stretli. No, obom to prišlo ako celá večnosť, keď sa čas zastavil a oni mali pocit, že sa celý život poznajú. Srdiečko navonok suverénnej, no vo vnútri ostýchavej krásky sa vzrušene rozbúchalo. Rýchlo sklopila zraky, ostošesť vybehla po schodoch a zmizla v masívnych dverách. Milovník rybacej pomazánky len ohromene stál s otvorenými ústami a pár minút sa ani nepohol.
    Celý deň sa Compovie dievčina nevedela poriadne sústrediť na prácu. Umyť chodbu na treťom poschodí jej trvalo celú hodinu! Napriek tomu, že dlhá gigantická hala mala obrie rozmery, nebolo nikdy predtým pre pracovitú upratovačku problémom všetko zvládnuť veľmi rýchlo a to aj vďaka rôznym vynálezom, ktoré pri práci vynašla. Teraz ale musela furt rozmýšľať o nezvyčajnom stretnutí s chudobným chlapcom. Na obdivné pohľady i sexistické poznámky bola zvyknutá, lebo ako vždy hladkonohá priekopníčka bola v čisto mužskom pracovnom kolektíve často stredobodom pozornosti. Toto bolo však niečo úplne iné a nové.
    Izinko mal dojem akoby bol svet zrazu krajší. Vtáčikovia akoby hlasnejšie a veselšie spievali ľúbezné melódie, slniečko príjemne hrialo a aj na tvárach ľudí okolo akoby sa práve zjavili šťastné úsmevy. Opantala ho neopísateľná vnútorná radosť a šťastie. Navyše sa za posledné obdobie naučil veľmi dobre ovládať svoje neuro-roboticko-elektro-mechanické telo. Bývalý balič toaleťákov, takisto ako emancipovaná Nadežda, myslel stále na to osudové splynutie pohľadov. Rozhodol sa teda, že pri nadmieru širokom schodisku počká, kým deva z budovy nevyjde. Čas chcel múdro využiť na žobranie.
    Deň sa chýlil ku koncu a napätie v mladíkovi stúpalo. Slnce sa postupne ukrývalo za strechy najvyšších domov a poslednými lúčmi sfarbovalo ulice do odtieňov oranžovej. Ľudí na námestí ubúdalo. Posledné páriky sa pomaly šuchtali po chodníkoch a Izino čoraz nervóznejšie sledoval vysokánske dvere nad schodmi. Vtom vysokocitlivými senzormi začul piskľavý jakot. Pozrel sa doľava a v strede cesty zbadal ležať malé dieťa, ktoré hapalo z bicykla. Snímače ho zrazu upozornili na niečo veľké valiace sa po vozovke sprava. Bolo to velikánske nákladné auto, ktoré sa rútilo k bezbrannému drobcovi. Izidor v okamihu zaostril do kabíny blížiaceho sa kamiónu–vodič s menovkou Kazimír cez zablatené okná a husté obočie zjavne nevidel plačúce stvorenie sediace na ceste a nesústredene hnal kolos po ulici. V sekunde Elektroizidor vyslal z prsta laserový lúč a odpojil prísun elektrického prúdu do rozdeľovača. Motor stíchol, no nákladiak bol stále v pohybe! Izidor Willis sa rozbehol k vydesenému dieťaťu. Sťa blesk z jasného neba sa v poslednej chvíli zjavil pri prestrašenom štopľovi, schmatol ho za žltú polokošeľu a s využitím všetkých elektronických komponentov vo svojom tele ho vyšmaril na chodník. Vtom hrdinského neboráka zachytil ohromný automobil. Izidora odhodilo pár metrov, na trávnik pri ceste. Nehybne zostal ležať na zemi, zatiaľ čo na ceste sa kopili trosky nákladiaku. Ľudia panicky pobehovali okolo a všade sa ozýval hurhaj a krik.
    Nato mladá Nadežda vybehla z vysokých dverí Vedeckých Inštitúcií a zvedavým pohľadom poškuľovala na schody, kde ráno stál šuhaj. Zrak jej však zaujala scéna pohromy, ktorá sa pred ňou rozprestierala. Chvíľu stála v zaujatom dave, no situácia vyprosťovania uviaznutého vodiča bola pre nežné žieňa príliš chúlostivá, tak odišla domov. Mileného mladíka nikde nevidela.
    Laserovo-senzorický bedár pomaly vstal zo zeme, kde si ho nikto ani nevšimol. Z rany nad obočím mu stekal tvárou pramienok krvi a cez roztrhaný okrvavený zvršok sa črtalo oškreté rameno. Cítil sa ale celkom dobre. Centrom pozornosti bol zakliesnený šofér vo vraku kamióna. Ďalej sa ľudia horlivo zaujímali o zdravie zachráneného dieťaťa. V diaľave sa ozývali sirény prichádzajúcich záchranárov a žandárov. Izidor podišiel k zdemolovanému kokpitu nákladiaka a röntgenovým zrakom prešiel uviaznuté telo neboráka. Vyľakaný vodič nemal vážnejšie zranenia, ba dokonca ani zlomeninu, čo bol zrejme zázrak, pretože z kabíny zostal len kus pomiaganého plechu. V hluku tlupy chlapov snažiacich sa smrteľne bledého Kazimíra vyprostiť sa stratil slabý hlas vášnivého pojedača rybaciny, ktorým prikázal svojmu telu: „Fázery na maximu!“. V horlivej snahe pomôcť poloomdletému pacientovi dostať sa zo smrtiaceho zovretia kovovej konštrukcie, si nikto nevšimol slabé svetelné lúče vychádzajúce zo zovretých pästí okrvaveného žobráka. A tu zrazu – akoby z ničoho nič – sa obeť nehody uvoľnila zo stisku ohnutej kovovej kostry. Nasledoval nadšený potlesk napätého davu, ktorý sa sústredil na zachráneného šoféra. Tak mohol Izirobocop nenápadne opustiť scénu, dúfajúc, že ho nikto z okolostojaceho húfu pri rezaní a tavení karosérie nevidel.
    Keď sa za zákrutou strácali svetlá odchádzajúcej ambulancie, konečne si mohol Izidor vydýchnuť. Prechádzal okolo trosiek automobilu a sám nemohol uveriť ako je možné, nielen že prežil náraz tejto ozruty, ale aj to, že kolos sa na ňom totálne dorantal. A nebol jediný koho to zaujímalo. Za chrbtom počul rozhovor niekoľkých policajtov a asi dvoch vyšetrovateľov. Očividne ich zaujímal šokujúci spôsob havárie a hľadali vysvetlenie. Svedkovia im toho moc nepovedali, pretože žobrák je presne ten typ osoby, ktorý si nikto veľmi nevšíma a často aj vedome prehliada. Každopádne sa Izidor rozhodol nadobro opustiť miesto činu a tak sa nenápadne vyparil. (Samozrejme iba v prenesenom význame – schopnosť vypariť sa totiž Izino od elektro-genetickej premeny nedostal.)
    Keď večer zaspával vo svojej obľúbenej krabici, so zvláštnym pocitom niekde okolo srdca si spomenul na krásnu dievčinu, ktorá ho tak nečakane oslnila. „Ráno tam pôjdem zas...“- zamrmlal si popod nos a s nežným úsmevom sa ponoril do snenia.
    Sexica Nadežda zabuchla vchodové dvere a kabelu hodila do rohu chodby. Bola unavená, ale cítila sa dobre. „Konečne doma.“- spokojne si zahútorila. Bytík to nebol veľký, ale za tých pár týždňov, čo v ňom bývala sa stal veľmi útulným. Kúpila ho mimoriadne šťastne od istého pouličného priekupníka a aj pozoruhodne lacno. Ukázalo sa, že v byte sa predtým stala vražda a práve bývalý vlastník bol hlavným podozrivým. Narýchlo potreboval peniaze na právnika a tak mu prišla solventná Compovie mladica práve vhod. Hneď ako polícia znovu odpečatila dvere, mohla novopečená majiteľka bytu umyť krv z podlahy a nasťahovať sa. A svoj domov mala veľmi rada. Napriek tomu, že, ako obzvlášť bohatá dedička, si mohla dovoliť celoživotný luxus a pozlátko vychytených hotelov, chcela mať niečo vlastné a hlavne – chcela to mať za vlastnoručne zarobené peniaze.
    Nadežda sa lenivo došuchtala do kuchyne, ohriala si zajaca na smotane s knedľou a dobre sa najedla. Bolo už pomerne neskoro, keď vošla do izbietky a vyvalila sa do širokého starodávneho kresla. Chcela si ešte čítať romantický príbeh od Danielle Steelovej, ale táto známa autorka bestsellerov ešte v tých dávnych časoch nežila, takže na nočnom stolíku našla iba obrovitú väzbu od L.N. Tolstoja – Vojna a mier. Nie, dnes na takúto literatúru náladu ani nervy nemala. Pohodlne si hovela v kresle, popíjala čaj a vyplňovala krížovku. Suchá pointa tajničky ju ako obvykle nenadchla a tak časopis odložila a ustatá sa usalašila na vyhriatom miestečku. Cez okno ledabolo pozorovala ako svetielko lampióna zapaľuje lampu za lampou na nočnej ľudoprázdnej ulici. „Kiežby existovalo niečo jednoduchšie ako ručne zapaľovať všetky tie sviečky...“ –vzdychla si. Viečka jej oťaželi a myseľ sa vytratila z reality všedného večera do nekonečnej slobody fantázie. Pestrofarebné kvietky tancovali s kráskou na jarnej lúke zaliatej teplými lúčmi rozradosteného slnca. Veselý smiech sa ozýval prériou a dievčina zrazu tancovala s usmiatym mladíkom oblečenom v roztrhaných handrách. Sen úplne ovládol telo mladej upratovačky a ona zaspala hlbokým spánkom v pohodlnom širokom starodávnom kresle...
    Kybernetický superhrdina sa zobudil tradične o piatej ráno, tak ako každý deň na tisícinu sekundy presne. Bolo to vďaka neurotajmingu, ktorý sa mu v mozgu vygeneroval. Skoré jarné ráno bolo chladné, tak sa rozhodol využiť termo-chemický regulátor, ktorý upravoval telesnú teplotu, podobne ako radiátor v byte. Bol to zasa jeden z mnoho upgradeov, ktoré dostal do vienka. Myšlienka na to, že zas uvidí krásnu dievčinu ho sprevádzala celú cestu k budove Inštitúcií. Šťastne si obsadil miesto pri monstróznych schodoch a žobrajúc čakal na dielo osudu.
    Presne o 06:44:21 zbadal polodigitálny Izidor Uter ženskú postavu, ktorá sa postupne predierala rannou hmlou. Zababušená cupkala v chlade čerstvého jarného rána k schodisku, pričom jej jemný opar, vznášajúci sa nad ulicou, z tej diaľky nedovoľoval dovidieť až na stojaceho bedára. Keď sa priblížila, Izino zneistel. Tep sa mu zrýchlil a on cítil ako mu telo ovláda nervozita. Pozrie sa na neho aspoň? Má sa jej prihovoriť? Má ju ponúknuť potkaniou pacičkou? – desiatky myšlienok sa mu motalo v hlave a Izi sa cítil totálne zmätený. Prvýkrát v živote pociťoval niečo podobné.
    Nadežda prišla ku schodisku a zbadala chlapca. Ten na ňu civel. Očividne neistý a vyplašený. Kráske to prišlo veľmi milé. Spomalila a nežne sa na mladíka usmiala. Obaja mali pocit, že ten pohľad z očí do očí zas trvá asi 100 obehov Pluta okolo Slnka. Bolo to čosi výnimočné a oni to vedeli.
    Deva vybehla po schodoch a dezorientovaný Casanova tam len zmätene stál. Po chvíli meravého čučania sa vrátil k postávaniu a prosíkaniu ľudí o almužnu. Na prácu sa ale nesústredil, lebo myseľ mu opantala mladá krásna a tak tajuplná dievčina...
    Deň sa chýlil ku koncu a Izidor čoraz častejšie obracal svoj zrak na mohutné dveriská veľkolepého domu čnejúce nad schodmi. Muži oblečený v slušivých oblekoch s cylindrami na hlavách a neraz aj s mužnými bradami i čarokrásnymi štúrovskými kotletami chodili celý deň hore dole po schodisku. Izidor si všimol, že do budovy okrem jeho životnej lásky žiadna iná žena nevstúpila. Preto si pomyslel, že to musí byť veľmi významná osoba. A to bol ďalší dôvod prečo úspešnú dievku neosloviť, ako sa skororobotický houmlesák smutne dovtípil.
    Veľmi podobne sa situácia opakovala takmer každý deň. Nesmelý mladík iba hanblivo dvakrát denne pokukoval po hladkonohej deve a tá zas po ňom. Občas sa ale nevideli vôbec. Bolo to preto, že Izidor bol, ako už dobre vieme, vyhlásený milovník rybacej pomazánky a tak nikoho neprekvapuje, že si rád našiel vo svojom nabitom programe čas na rybačku na brehu miestneho jazera. Netrvalo dlho a ako správny rybár si vyhliadol skvelé miestečko. Chodieval tam iba on a úlovky boli často kapitálne. Izidor trávil pri love i celý deň aj napriek nepredstaviteľne otrasnému zápachu, totálne špinavej vode a veľkému množstvu odpadkov naokolo. Zrejme to bolo spôsobené tou obrovskou rúrou, čo ústila do jazera a viedla asi z tej veľkej továrne s vysokými komínmi neprestajne vyfukujúcimi hustý ťažký čierny dym. Zelená tekutina, čo sa z rúry valila, kazila dojem ideálnej turistickej destinácie.
    Aby si rybaciu nátierku naozaj vychutnal, musel jej mladý technočlovek Uter zjesť naozaj veľa. A na to potreboval naozaj veľa rýb. Prostredie to teda pekné ani príjemné nebolo, ale rybami sa to tam len tak hmýrilo. Neraz to boli veľmi zvláštne druhy, ktoré Izino nepoznal. Napríklad niektoré mali dve, či tri hlavy – niekedy aj na miesto chvosta a vtedy sa novopečený rybár na ich deformácii smial. Občas naďabil na živočíchy so siedmymi očičkami, na ryby s nohami žaby, na mloka s telom bábiky (toho už aj trochu vydesilo, tak ho radšej neulovil), alebo na kapra s hustým obočím silne pripomínajúceho Brežneva a chlpatým podplutvím (niečo ako u ľudí podpazušie). Dokonca raz vylovil velikého raka, ktorému z chrbta vyrastala časť kukučkových hodín a namiesto klepiet mal malé nožnice, s ktorými začal ohrozovať šupáka Izidora. Ten však na agresívneho mutanta namieril prúd častíc a žiarením násilníka zneškodnil a nožnice si zobral. Rybolov bol teda veľké dobrodružstvo, hlavne keď sa darilo prilákať naozaj ozrutné rybiská. Vtedy už Izimu nestačil vlastnoručne pozváraný oceľový prút a keď zlyhali aj fázery, musel použiť fotónové delá! To vám bola kucapaca!
    No, nech sa v živote transformovaného Izidora Utera dialo čokoľvek, často rozmýšľal nad prekrásnou intelektuálkou. Dokonca na ňu myslel viac ako na sen „ruka“ a teda na dôvod prečo opustil teplo domova a stereotyp suchého bezcieľneho bytia a pricestoval živoriť do Milána. A tiež uvažoval nad tým, že začne vyrábať aj tresku, keď má toľko rýb...
    Nadežda Compová, maximálne úspešná upratovačka a nekonečne inteligentná a talentovaná vedátorka, cítila vo svojom vnútri niečo zvláštne. Tušila, že sú to asi tie čerešne s nakladaným enciánom, horčicou a litrom mlieka, čo raňajkovala... Preto sa do roboty veľmi ponáhľala a tak nestihla na vyciveného mladíka pod schodiskom ani hodiť očkom. (A to citlivého Izinka veľmi ranilo.) V závere svojej misie už doslova bežala a iba obrovský kus šťastia zabránil tomu, aby mala „v gatiach vymaľované“. A ako tam tak trónila, znenazdajky jej skrsla v premudrelej hlavičke myšlienka. Už vedela, čo urobí, aby sa mohla k fešnému bedárovi priblížiť bez toho, aby si ľudia o nej šepkali. Komunikácia medzi mladým mužom a mladou ženou bola v tej dobe veľmi zložitá a neprestajne sledovaná okolitými stojacimi. A určite si viete predstaviť, čo by sa asi dialo, keby sa, hoci aj náhodou, takíto dvaja ľudia dotkli! Ja, nie. Ale určite by to bola totálna kataklizma!
    Po tom ako sa šťastná Nadežda vrátila z toalety na pracovisko, sa dozvedela, že ju zháňa samotný direktor Vedeckých Inštitúcii, doktorprofesor Abrahám Von de la van Krakenhöllermannergescheibesereallesgutenschweinedeinejawollheilmacherschumigunar a že sa má dostaviť do jeho kancelárie. Mala plno roboty, preto to nechala na neskoršie poobedie, keď bude mať trochu voľna.
    Mladica netušila o čo ide, no samozrejme očakávala najhoršie a cestou na najvyššie poschodie budovy si podnos hundrala: „Určite sa prišlo na moje tajné výskumy, ktoré som si v labákoch robila načierno... Stopro ma direktor vyrazí!“. Zadychčaná a trošku zapotená sa konečne doterigala až k robustným dubovým dverám a bojazlivo zaklopala. Otvoril služobník a hrubým hlasom ju pozval dnu. Odložil jej veci a ona už kráčala do kancelárie šéfa Inštitúcií.
    Doktorprofesor zrejme sedel vo vysokom koženom kresle otočenom na obrovské okno, chrbtom k nervóznej a spotenej kráske stojacej pred mohutným mahagónovým stolom. Pravdepodobne sa kochal čarokrásnym výhľadom na mesto. A Nadežda čakala. A čakala. A čakala... Bála sa vedeckú gigakapacitu vyrušiť pri rozímaní. Po niekoľkých nekonečne dlhých minútach vošiel do kancelárie sluha. Napätá Compová nečinne stála pred stolom. Sluha Alfonz (ako mal na menovke na saku) podišiel ku kreslu a zdalo sa, že džugol do pána. Vtom začal jačať: „Kriste na nebi! Šak on je MŔŔŔTVY!!! Je po ňom! Ááááááá!“ a pobehovať okolo k smrti vydesenej devy. Hladkonohá zbohatlíčka v šoku vypliešťala oči na chaoticky pobehujúceho Alfonza a nemohla uveriť tomu, čo sa dialo. A vtom sluha zastal a s úsmevom sa otočil na Nadeždu: „Ale nééééé! Nič mu nie je. Len spí. Je to už starý muž, je normálne, že viac spí ako bdie. Za chvíľu ho zobudím. Dáte si kávu a sušienky?“. Nadežda sa rozplakala.
    O pár minút zacingali starodávne nástenné hodiny, sluha podišiel ku kreslu a z celej sily ho roztočil! Mladica sa zľakla, obliala sa kávou a zdesene pozerala na rotujúce kreslo. Alfonz sa smial: „Pán doktorprofesor je samozrejme v druhej izbe, tu by nemal pokoj na odpočinok. Idem pre neho, o chvíľku príde.“ Nadežda sedela na stoličke triasla sa a zas jej bolo do plaču. Nejako nemohla zniesť humor sluhu Alfonza.
    Netrvalo dlho a do miestnosti sa konečne došuchtal megavedec direktor Von de la van Krakenhöllermannergescheibesereallesgutenschweinedeinejawollheilmacherschumigunar. Vyzeral trošku smiešne, bol rozospaný, očička mal akoby ešte zlepené a na hlave mal čapicu na spanie s brmbolcom. Pôsobil ako malé dieťa. Sadol si do vysokého kresla a šušlavým hláskom prehovoril: „Dúfam, že Alf sa o vás dôstojne postaral. Je to vynikajúci sluha a dobrý človek.“. Nadežda sa zatvárila trochu kyselo, pričom boss pokračoval: „Nadežda Compová. Prvá žena na vedeckej pôde. Krásna a múdra. To je veľmi silná a nebezpečná kombinácia – dokáže meniť zaužívané zvyky a tradície. Dokáže lámať ľady a prekonávať predsudky. A stačí, keď je použitá cieľavedome. A vy, milá Nadežda, ste obdivuhodná žena. Oholiť si nohy – to bol nápad! Myslel som si, že ste blázon, keď som si o vás čítal v tlači, ale div sa svete, je to boom, ktorý zmenil dobu! Vaša pracovitosť a nasadenie sú príkladné a ... “. Prekvapená kráska pozerala na doktorprofesora a neverila vlastným ušiam. Najväčšia kapacita na poli odbornom ju považuje za priekopníčku a príklad pre všetkých? S nemým úžasom počúvala a mala pocit, že rastie do nebies a cítila čoraz väčšiu hrdosť. Až kým direktor nezačal hovoriť o jej tajných výskumoch. Mladica náhle vyfučala ako balón. „Ste prekvapená? Vedel som o tom už od začiatku. Bolo na vás vidieť, že sa neuspokojíte s upratovaním. Ale ja som sa rozhodol dať vám šancu. A vy ste za mojím chrbtom robili výsostne vedecké a mužské práce a skúmania. Bez praxe a overených poznatkov. Vašu prácu sme s kolegami sledovali celé mesiace. Zasadla rada a my sme uvažovali, čo s takou nedisciplinovanou upratovačkou. Rozhodnutie bolo napokon jednohlasné. Na základe neotrasiteľných dôkazov vašej odbornej znalosti a pozoruhodným i revolučným výsledkom výskumov, sme sa rozhodli, že budete povýšená do titulu doktor, pričom je potrebné splniť len niekoľko podmienok, ale o tom sa porozprávame neskôr. Ale dokázali ste viac ako si myslíte. Okrem toho, že ste prvá žena titulovaná ako doktor, na základe vášho prínosu rada rozhodla, že do každej novej triedy bude prijatých 10% žien. Na talenty som mal vždy čuch, tak ma nesklamte. Ďakujem vám za čas doktorka Compová, dovidenia.“ – napokon dokončil reč doktorprofesor Abrahám.
    Pre krásku to znamenalo najkrajší deň v jej živote. Splnil sa jej sen, o ktorom si myslela, že navždy zostane iba naivnou fantáziou. Letela po schodoch dole. Bola šťastná a mala chuť z celej sily objať mladíka žobrajúceho pred Inštitúciami. (Samozrejme už len pomyslenie na niečo také bolo v tých časoch považované za „prasačinu“.) Konečne bol čas na využitie plánu na zoznámenie, ktorý si tak výborne premyslela na WC.
    Androitický žobrák Izidor ako obvykle celý deň prestál pod mohutným schodiskom vedeckého domu. Okoloidúci ľudia mu sem-tam hodili groš s mierne pohŕdavým pohľadom. V širáku, ktorý na túto príležitosť nosieval, bolo po celom dni iba pár mincí, no Izimu to nevadilo. Čakal na „slnko svojho bytia“ ako mladú krásku rád sám pre seba nazýval. A náhle sa tam zjavila. Na vrchu majestátneho schodiska sa žiariaca Nadežda hrdila sťaby bola na piedestále. Ale nikto okrem fanatického pojedača rybaciny si ju ani nevšimol. Znova na ňu civel a triasol sa napätím (vnútorným, nie elektrickým). Ona hodila vlasmi tak, ako to len ženy vedia a vznešene zostúpila po schodoch až k úbožiakovi. S ostýchavým úsmevom sa blížila a kyberizidor tušil, že sa deje niečo nové. Dáma podišla celkom k nemu. Pozerali sa jeden na druhého, pričom svet navôkol akoby zastal. Krásavica siahla do vrecka kabáta a vytiahla zlatučký dukát. Jemne až nežne ho položila do klobúka. Vtom úspešný balič toaletných roliek zbadal niečo, čo mu takmer vyrazilo dych! Ruka mladice načahujúca sa k širáku bola úplne totožná s tou z jeho sna! Konečne ju našiel! Chytil Nadeždu za ruku a utekal s ňou cez tri ulice do najbližšieho parku. Mladá doktorka chcela najprv protestovať, ale niečo ju k tomu mladíkovi priťahovalo, tak sa zverila do rúk osudu.
    Izidor s dievčinou pribehli k zašitej lavičke v hĺbi mestského parku. Zvečerilo sa. Sadli si a chvíľku na seba len tak neisto hľadeli. Izidor našiel odvahu, predstavil sa a vysvetlil dáme prečo ju tak náhle uniesol. Nadežda ticho počúvala a akosi podvedome vedela, že sa nemusí s cudzím vandrákom v šere večerného parku ďaleko od ľudí báť. Aj tak by ju nikto nebol býval počul.
    Chlapec začal rozprávať svoj životný príbeh. Vravel o sne „ruka“, o vzrušujúcej ceste do Milána, rečnil o čokoládových pacičkách (to Nadeždu na moment znechutilo), potom o Dr. Skeletonovi a o jeho pokusoch ... a tam sa na sekundu zháčil. Má jej povedať, čo spôsobil elektrochemický zásah do jeho bezbranného tela? Môže jej veriť? Pozrel kráske do očí a vedel, že jej bezhranične dôverovať môže. Bola to tá hyperromantická chvíľa, aká sa často v živote ľudí nestáva. Ďalej Izino pokračoval o svojich špeci vlastnostiach a ultramoderných funkciách, nevynechal ani rybolov na jazere, či príbeh o havárii nákladiaku. Napokon sa zaľúbenci dali do družného rozhovoru o zaujímavých zážitkoch svojich životov a stále prichádzali na mnoho zvláštnych náhod, ktoré ich spájali. Rozprávali sa dlho do noci...
    V nasledujúcich týždňoch a mesiacoch sa párik stretával každý deň. Vždy to bolo však na miestach, kde ich nemohol nikto vidieť. Kombinácia noblesnej a uznávanej doktorky a otrhaného žobráka nebola zrovna žiadanou. A tak sa Nadežda rozhodla, že svojím vplyvom vybaví Izidorovi miesto v Inštitúciách. Vedela, že je v ňom obrovský potenciál a to hlavne preto, že disponoval schopnosťami, ktoré mohla využiť na revolučné vynálezy, ktoré zmenia svet.
    A tak sa aj stalo. Vedecká práca obom svedčala a vzájomná láska akoby umocňovala ich výkonnosť. Pravým dôvodom neuveriteľne rýchleho napredovania boli, teda okrem tej lásky, samozrejme aj obdivuhodné dispozície Izidora, ale o jeho tajomstve nik, okrem jeho snúbenice, nevedel. A výsledky na seba nedali dlho čakať. Vynálezy sa valili ako na bežiacom páse. Ten, mimochodom, vynašli tiež.
    No objav, ktorý zmenil budúcnosť, prišiel až po niekoľkých rokov sústredenej práce. Bola to elektrina. Dnes taká bežná vec. Ale pár sa nezastavil a patenty z vynálezov im vynášali veľké peniaze. Aj keď ich často prezývali Kráska a Zviera, bolo to dokonalé spojenie. Láska prekvitala a tak nebol dôvod, aby sa šťastná dvojica nezosobášila. A tak sa aj stalo. Dňa 1. apríla 1909 sa Izidor Uter a Nadežda Compová vzali. Svadba to bola, ako všetky, krásna a svet sa šťastím smial. Všetci pozvaní hostia sa na hostine do sýtosti najedli rybacej pomazánky a ako zákusok sa podávali tie najkvalitnejšie potkanie pacičky v čokoláde.
    Už ako manželia sa rozhodli vytvoriť spoločnosť určenú na výskum v ďalších odvetviach vedy a techniky. Firmu nazvali CompUter. Vtedy aj vytvoril svoje najzložitejšie dielo – obrovský elektrický stroj na spracovanie dát. Bol to prvý počítač a nazvali ho podľa jedného z prvých Nadeždiných vynálezov – podľa golema Eniaca.
    Je jasné, že spoločnosť CompUter existuje dodnes a ďalej chrlí nové a nové počítače najvyššej kvality. A ak sa pýtate, či je tento príbeh pravdivý, neviem vám povedať. Možno je to celé iba výmysel a možno je na tom aspoň štipka pravdy. Každopádne nie je to ani podstatné, veď na svete sa každú chvíľu odvíja toľko podobne neuveriteľných životných príbehov, že kto vie, či naozaj nejaký Uter a nejaká Compová nežili a či sa nestretli...
    A aké ponaučenie z tohto príbehu plynie? Snáď iba toľko, že za snom sa vždy oplatí ísť hoci aj na kraj sveta. Či už ste ako Nadežda, ktorá mala víziu sna celkom konkrétnu, alebo ako Izidor, ktorý mal iba neisté kontúry vidiny. Pre oboch bola cesta za cieľom dlhá a tŕnistá, ale za splnenie snu stála.