kiež by som bola...
Kiež by som slovami vedela nakresliť, čo cítim keď tu sedím tak, ako Picasso maľoval svoje srdce na obrazy. Hoci je mi zima, nedokážem odísť. Neviem sa s touto krásou rozísť. Zvuk lesa rozmaznáva moje vnemy. Keď pozerám do neba, som v ňom ihneď celá stratená. Vidím nekonečno a za ním ešte jedno. (A takto to bolo vždy). Tá krása ma premáha. Ja sedím a som len nemá... Keď privriem oči, lietam. Les spieva tisíckami hlasov. Altov, sopránov i basov. Je tu každý zvuk. Na tomto mieste nikdy neutíchne hluk, ktorý uzdravuje. Voda, ktorá žblnká tichým hlasom, mi hladká uši. Rieka dáva môjmu pohľadu niečo iné, nové. Rozmaznáva moje oči. Cítim sa ako princezná, ktorej to tu patrí... Rieka je jej posteľ. Keď sa unaví , uloží sa do nej. Malé koníky ju celú noc budú držať na hladine. Ona zaspí a jej bratia jej celú, celučičkú noc budú hrať uspávanky. Budú cvrlikať a nedovolia víle zobudiť sa skôr, ako posledná hviezda žmurkne a zavrie na krátky čas svoje oči.
Keby sa aj zobudila, začala by tancovať. Tanec na hladine. Tiché kruhy by utekali k brehu a zobudili celý les. On by naklonil pohľad iba k nej. O tanec by poprosila aj spln. Mesiac by ju chytil za ruku a ona by vymenila parket jazera za nebo. Tancovala by s Mesiacom až do rána. Šaty by mala posypané hviezdami. Spln by sa na ňu usmieval a ona by neverila... Teda verila a ďakovala za tanec. Jej pohyby by boli také krásne , také ladné, že by si ju všimlo i samotné Slnko. Počkalo by do svitania, aby ju mohlo poprosiť o... spoločnosť .
Keď víla otvorila oči, Slnko na ňu už čakalo. Vyšla z vody ale dlaňou si chránila svoje oči. Slnko ukázalo víle celé nebo. S úžasom hľadela vôkol seba. Pozerala na Zem. Pozerala na nás. Na svojich bývalých príbuzných. Ona už nepatrila medzi nich. Zmenila sa. Začala veriť. Veriť v svoje sny. Jej viera chcela byť večná. Ona síce bola sama, sama od ľudí. No mala vieru v svoje sny. Mala Nebo, Mesiac, Slnko a mala posteľ z jazera a rieky. Mala koníky a tiež hviezdy. Vlastne mala všetko. No raz prišiel niekto. Niekto, koho nikdy pred tým nevidela. Bol to ktosi iný. Ani zviera ani človek. Bol to muž, ktorý jej nič neukradol iba trochu vzal. Jej viera chcela byť večná. A tak veľmi chcela ...
Čas plynul a ona raz zatúžila po svojej posteli, ktorú mala kedysi tak rada. Vošla do nej a zbadala v nej plávať vlka, ktorému Mesiac posypal striebrom srsť. Volal ju k sebe. Ona k nemu priplávala a začala z neho čítať to, čo jej chcel povedať. Sama tomu neverila, no bolo to tak. Rozumela mu. On jej začal rozprávať o Nebi, o Slnku, Mesiaci... Zdalo sa jej , že o tom už niekde počula, no na nič si nepamätala. Vyrástla.
Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok
Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.
Komentáre k literárnemu príspevku