Všetko je príliš jednoduché

 Všetko je príliš jednoduché. Narodenie, rast, problémy, škola, láska, koniec lásky a zrazu úplný koniec. Ako krátko mi trvalo napísať túto vetu. A pritom slová v nej obsiahnuté sú v skutočnosti večné. Ľudia  sa vždy budú rodiť, vždy budú rásť, dospievať a učiť sa na vlastných chybách, lebo márne, len málokto, či skôr nikto sa neučí na tých cudzích.. Vždy sa budú milovať i nenávidieť, a tak lásku začínať a aj končiť. A zomieranie, to ktorého sa tak obávame, to tu tiež bude večne.Nemôžeme nič na tom zmeniť, akokoľvek sa snažíme, a predsa sa to zdá, takto slovne, jednoduché. Vieme, že toto všetko raz príde. Len akosi podvedome nechceme vedieť kedy .

  Je to možno detinské, ale sme to my, my večne živí len v spomienkach ľudí, ktorí spomínajú na zlé i dobré veci. O tom to je. Robíme zlé i dobré  veci. Robíme ich nám i tým, čo sú pri nás. A predsa spomínajú aj na tie dobré i zlé. Nič nie je zabudnuteľné, nikdy nie celkom zabudnuteľné. Vždy tu akýmsi zvláštnym spôsobom cítime to, čo tu už ani dávno nie je, a predsa to na nás dýcha spomienku, len takú neurčitú, ale aspoň nejakú.

 Neostáva nám nič iné, len veriť, že raz zistíme zmysel tohto celého ...zmysel bytia i čakaného konca.