Vedúci sa nesere

Jožo sa ako každé ráno doslova skotúľal zo svojej zaprášenej postele. Rukou si prešiel po hlave aby si uhladil pár dlhých zamastených vlasov a potom si ju utrel do zažltnutého tielka. Postavil sa a otvoril jedine malé okno na jeho unimobunke. Do izby, ak sa tak dá tá plechová miestnosť nazvať, preniklo pár slnečných lúčov a odhalilo aký strašný bordel tam mal. Zachrčal, potiahol z nosa sopel a v ústach vytvoril hnusný zelený chrachel. Už keď sa zdalo, že skončí na podlahe obrátil sa ku oknu a nechal ho padať z výšky druhého poschodia. Jeho unimobunka totiž stála ešte na jednej. Mal ju celú pre seba, to bolo jeho výsostné právo, akože bol stavby vedúci. Sadol si na polorozpadnutú drevenú stoličku, natiahol si trenky, ktoré našiel niekde na zemi a zapálil si cigaretu.
„Ďalší skurvený deň..." Zašomral a v tom niekto zaklopal na dvere. „Čo je do riti?!?" Zareval.
„Dobré ráno aj vám boss." Do miestnosti vstúpil Robo, spolu s ním ešte viacej svetla a hlavne hluk trieskajúcich zbíjačiek. „Chlapi vás potrebujú na prvom poschodí."
„Čo sa zas posralo?"
„Nič, náhodou zatiaľ všetko beží jak má, ale prišli nejakí brigádnici a nevedia čo s nimi..."
„...Ah do riti...! Dobre, hneď som tam."
Robo bezo slova zmizol v oblaku prachu, ktorý sa cez dvere šíril do vnútra.

* * *
„Tak čo ste to zač?" Oslovil skupinku troch mladých chalanov, ktorý sa bez záujmu opierali o stenu.
„Brigádnici..."
„Fuuu... Ja už, že národná rada." Pokúsil sa o vtip, ale nikto sa nezasmial, tak sa tváril, akoby to nepovedal. „Kto vás posiela?!?"
„...Agentúra..."
„No tak, čo s vami?" Na chvíľu sa odmlčal. „No pohyb, poďte za mnou!"
Zaviedol ich po schodoch do suterénu. Na zemi tam bolo pár centimetrov špiny a prachu a aby ho tam nešlo ešte viac, tak za nimi zavrel dvere. Aj hluk sa tým znížil o pár decibelov.
„Tieto železné tyče musíte odpratať z ces..." Ako rozprával obrátil sa na nich a razom zmĺkol.
„Čo kurva?!?"
Namiesto nich tam stáli traja tmavo červení, rohatí, po síre smrdiaci týpkovia s vidlami v rukách.
„Boha ti!!! Čo to ma znamenať?"
„Jozef?" Dunivým hlasom sa ozval ten čo bol k nemu najbližšie.
„N..N... n... no?"
„Jozef Grg?"
„...áno..."
„To je, ale sprosté meno!" Zahlásil jeden a všetci sa pustili do dlhého smiechu.
„Čo?" Jožo sa tomu dezorientovane prizeral.
„No dobre, to by stačilo." Povedal najväčší a ostatní sa na povel začali tváriť vážne.
„Čo odo mňa chcete? To už nadišiel môj čas?" Nervózne si ich premeriaval očami.
„Počkaj chvíľu..." Povedal ten hlavný a pozrel sa do nejakých čiernych papierov čo držal v ruke. Listujúc v nich sa opýtal dvoch ďalších: „Chlapi neviete prečo tu vlastne sme?"
„Ja neviem... ale pohni si neznášam stavby. Ten prach sa mi usadí vo vlasoch a ťažko sa to umýva." Tretí sa len opieral o vidly a akosi nevnímal.
„Tu je to! Hmm takžeee, áno. Niesme tu kvôli tebe..." Jožo si vydýchol a trochu sa narovnal. „...Istý Robo ti spáva so ženou a tak sme ťa prišli nabádať či ho nechceš zabiť..." Pokračoval pekelník „Neznášam túto prácu... Akoby sme nemali v pekle čo robiť!"
„Čo?!? Robo? To je vylúčené, to by nikdy nespravil!"
„To mu tak dôveruješ?" Záľudným tónom sa ho opýtal ten podriemkavajúci čert.
„Nie... Keby som nejakú ženu mal určite by ju ten hajzel pretiahol. Veď je to najväčší kurevník na..."
„Čo to?!?" Prerušil ho hlavný čert. „Ako, že nemáš?" Spýtal sa ho a z nosa mu pritom od hnevu vyšľahovali iskry.
„No nemám... Veď sa pozri ako vyzerám... a to si ešte nevidel môj brloh."
Čert si k nemu na diaľku privoňal.
„A kurva! Máš pravdu! Toto je asi naozaj nemožné." Povedal a roztrhal papier s Jožovým menom. „Asi sa zas posral ten dimenzný syntetizátor... Hovoril som to Luciferovi, ale on nieeee!"
„Ehm... Prepáčte, ale čo teraz so mnou?"
„No, toto sa nám stalo naposledy pred tisícstopäťdesiatimi troma rokmi."
„Aha." Povedal nahlas Jozef a tváril sa pri tom akože situácií rozumie a teraz by už chcel odísť.
„No počkať! Počkať!" Postavil sa mu do cesty čert a čosi vytiahol spoza chrbta. Jožo sa prikrčil, akoby čakal nejaký útok.
„Pán Jozef Grg spoločnosť Hell a.s. sa vám týmto ospravedlňuje..." Podpisoval nejakú listinu a podával mu ju. „...a za vzniknuté problémy vám z dôvodu kompenzácie ponúka možnosť splnenia jedného želania."
„Čože?"
„Nerob sa, že nechápeš! Tak povedz! Čo ti máme splniť? Ale makaj, už sme mali mať obednú prestávku."
„Aha, no dobre." Mongoloidne sa pousmial. „Tak chcem byť neobmedzene bohatý."
Pekelník otrávene sklonil hlavu a vzdychol si.
„Počuj Jožo... Vyzerám ja snáď ako nejaká debilná zlatá rybka? Vyzerám?!? Som čert, jasné! Praj si niečo čo ti môžem splniť! Chceš niekoho zatratiť? Nechať uhorieť na hranici? Zbičovať? Niečo zničiť?"
„Eh jaaa, neviem... A musím to využiť?"
„A ty snáď nechceš?"
„Noooo... ani nie..."
„To neexistuje nič čo by si nenávidel?!?" Pozrel na neho nechápavo. „Dobre je mi to jedno. Poďte chlapi, kašleme na to ideme na obed. Mne je to jedno."
„Počkať! Niečo ma napadlo!"
„No? Tak čo?!?" Netrpezlivo zasyčal čert.
„Mohli by ste vziať moju svokru do pekla? Trocha ma sere." Neisto sa usmial.
„Hmm no dobre..." Čert lúskol prstami. „Hop a je tam. Tak a ideme."
„Heh, tak dovi..."
„Moment!!!" Čert sa prudko otočil, pribehol k Jožovi, chytil ho pod krkom a pritlačil k stene. „Takže svokru máš, ale ženu nie?!? Zaujímavé. Mne tu nikto na hlavu srať nebude! Práve si klamal pekelnému činiteľovi a za to ťa môj milý pekne zabijeme a odvedieme! Už si náš!"
Jozef celý zbledol a nezmohol sa na slovo, len funel ako prasa pri zabíjačke.
Ten znudený čert zrazu nadskočil. Rukami sa prešacoval a napokon z chlpatého zadku vytiahol vibrujúci mobilný telefón.
„Fuj!!! Hovoril som ti aby si si to tam nedával!!!" Okríkol ho ďalší.
„Prepáč, ale nemám to kam inam strčiť..." Podišiel ku hlavnému pekelníkovi, ktorý zvieral Joža.
„Došla správa od Lúcia, že sú v pekle problémy s nejakou babizňou. Máme tam okamžite ísť."
„Sakra!!! Tak ty máš nehorázne šťastie človek!" Pustil Jozefa, ktorý sa rozčapil na zem. „Poďme!!!"
Lúskol prstami a razom po nich ostal iba sírový zápach a kôpka popola.
„Pfuj!" Jozef sa švihom postavil a rukami oprášil špinavé tielko. Vyšiel hore schodmi a potom cez stavbu až ku svojej unimobunke. Pred ňou postával Robo.
„Zasraní brigádnici, už mi ich sem nevoď!" Prešiel okolo neho a silno treskol plechovými dverami. Robo len nechápavo pokrútil hlavou. Potom sa dvere zas otvorili.
„Ozaj..." Vystrčila sa spoza nich Jožova hlava s cigaretou v ústach. „...Neloz mi za ženou...!"
„Dobre boss..." Povedal trochu prekvapene a odišiel.
Jožo zavrel dvere, posadil sa na starú drevenú stoličku a s kľudom si zapálil.
„Heh, že peklo... Šak svokra vám ukáže čo je to peklo..."
Dofajčil, špak vyhodil cez malé okno, potom ho zavrel, zvalil sa na posteľ a zasa zachrápal.