Môj svet plný gúľ

 27.11.2007

Hlava ponorená v dlaniach a do prázdna smerujúci pohľad boli pre mňa posledné mesiace typické a len značiace ľahostajnosť voči matkiným príkazom či jej večných nezmyselných ponaučeniach samozrejme voči mne. V tomto večnom rozpore žijeme už ako som povedala niekoľko mesiacov a ani neviem kedy sa to začalo. Navonok normálna rodina, ale každý by po pár dňoch zistil labilitu našich rodinných lán, ktorými bola kedysi naša rodina tak pevne zviazaná. A teraz? Vidím len rozpadávajúce sa lano s ktorého trčia strapce sporov, problémov a napätia. Už nevládzem žiť v takejto rodine, aj ja chcem mať normálnu matku, pre ktorú by som znamenala viac ako jej práca , ktorá by sa aspoň zbežne opýtala na školu...alebo by stačilo to najjednoduchšie ,, ako sa máš", ktoré by pre mňa znamenalo viac ako hocičo iné, iste by to pre mňa znamenalo aspoň malú nádej, že sa naše vzťahy dávajú do tej správnej polohy, do polohy, kde matka znamená pre dcéru všetko, priateľku, oporu, vždy nájdené pochopenie, súcit a to najhlavnejšie lásku. A dcéra pre matku ? Svoj odraz mladosti, radosť, hrdosť a to najhlavnejšie, celý svet. Ja som také niečo nikdy nezažila. Možno mám viac ako iní, krásnu novú izbu, veľa pekných vecí na oblečenie, čo je pre iné dievčatá tá najväčšia hodnota, no pre mňa bezvýznamná. Ja vidím zmysel v úplne iných hodnotách a týmto sa zase líšim od matky. Jedinú vec, ktorú máme v poslednom čase spoločnú je arogantne na seba pôsobiace správanie , ktorým sa vytrvalo snažíme jedna druhej dotknúť. Zdá sa to byť na neuverenie? Pre mňa už nie, som zvyknutá, ale vyrovnaná nebudem nikdy. Všetky ironické gestá a uštipačné poznámky mám tak dokonale naučené, že ich v jej prítomnosti používam automaticky. Bezcitné? Jedine ona, ja sa len prispôsobujem jej správaniu. Alebo nie? Môžem za to ja? Priznávam, že už som natoľko unavená, že sa ani doma neviem normálne správať. Ako náhle prekonám prah dverí, moja pozitívna nálada opadne a vystrieda ju tá večná unavujúca negatívna nálada, z ktorej sa nakoniec raz zbláznim! Veci, ktoré každé normálne dievča hovorí svojej matke resp. každé dievča hovorí svojej normálnej matke ja hovorím svojej najlepšej priateľke, veci ktoré nemá šancu pochopiť nikto iní ako matka ja hovorím zúfale kamarátke! A vlastne ved komu inému...Vidím v nej dôveru, pochopenie proste všetko čo v matke nie. Keby nemám ju tak som stratená sama v sebe uväznená v zvrátených myšlienkach a nik ma z nich neoslobodí! Vdaka Bohu aspoň za ňu. Nie som síce veriaca, ale som si istá, že každý človek si nájde nejakú tú cestu k Bohu, či už bude pre neho Boh terčom dôvery, porozumenia ale trebárs aj výsmechu. Každý si nájde cestu k Bohu, aj ja som si našla je to cesta kľukatá plná prosieb a rád. Je to zvláštne, skutočne zvláštne, že len dvom ľudom na tomto obrovskom nekonečnom svete sa môžem úprimne vyplakať a prísť sa vyspovedať so všetkým . Sú len dvaja, ale skutoční, skutoční poslucháči, ktorým verím.

30.12.2007 

Ležím v guli ticha.

Všetko vidím, všetko cítim.

Vidím okolitý svet, všímam si pohľady ludí, ich myšlienky, správanie.

Okolo mňa je množstvo zabudnutých guľí ako tá moja. 

Až teraz si uvedomujem tu otrasnú skutočnosť.

Všetky matkine slová bolí uprimné. 

Vlastne to ani matkine slová neboli, to by predsa matka nemohla povedať....