Návrat do minulosti (Portál) - II časť

  Zobudili sme sa do trocha chladnejšieho rána, ale časom sa vyčasilo. Na raňajky sme mali opäť spekačky, klobásy, polku chleba a nejaké rožky. Zbalili sme stany a vydali sa na cestu. Presnejšie sme mali namierené k jednej cha lupe, kde už nikto nebýval. Vravelo sa, že tam straší, tak sme sa tam chceli pozrieť. Nevedeli sme presne, kde sa nachádza tá kopa dreva. Iba približne. Ako sme tak šli cez les, tak niekoho z nás napadlo, že sa pôjdeme pozrieť k neďalekému potoku. Údajne tam je krásne. Keď sme tam prišli, bol to naozaj pekný pohľad. Trocha sme si tam oddýchli. Voda bola pitná, tak sme sa trocha umyli a napili. K nášmu cieľu to už nebolo ďaleko. "Už sme tu!" povedal som. Bez väčšej námahy sme to našli. Bola fakt stará, aspoň tak vyzerala. Vošli sme dnu a trocha sa porozhliadli. "Nič zajímavé," povedala Maja. Vyzeralo to tam trocha strašidelne. Ako zo starých rozprávok z čias hradov a zámkov. Bolo tam kopu pavučiny. Do jednej som sa aj trocha zamotal. No úplný humus. Nebolo tam nič také zaujímavé. Iba skoro rozpadnutý krb, rozbité nádoby a jeden krásny prsteň. Vyzeral, že je zo zlata, ale neveril som tomu. Padol mi nejak do oka a tak som ho zdvihol, trocha očistil a dal ho do vrecka. Povedali sme si, že pôjdeme. Ale v tom Majo sa prepadol asi do dvoj metrovej diery. Všetci sme sa otočili, že čo sa stalo. Vytiahli sme ho odtiaľ. Neviem prečo, ale stále ma to tam dole nejak ťahalo. Akoby nejaká sila mi hovorila, choď tam a nájdeš čo si nikdy nevidel. Ako zhypnotizovaný som skočil do dieri, nereagujúc na ostatných, ktorý z toho neboli nadšený. Vraveli, že tam nemám ísť. No ja som nepočúvol. V tej diere som nejak našiel nejaké dvere. Vkročil som do nich. Niečo mi dávalo pocit bezpečia. V tom za mnou prišla Nika a chcela ma
dostať von. No zrazu sme uvideli nejaké svetlo. Postupne za nami vošli Maja, Laďo, Majo aj Ivo. Trocha neisto som s Nikou pristupovali k tomu svetlu. Pýtala sa ma čo to je. Ale nevedel som odpoveď na jej otázku. Ocitli sme sa v nejakej miestnosti plnej stĺpov. Na stenách boli nejaké maľby a čudné písmená. Zhlúkli sme sa na jednom mieste. Boli sme užasnutý. Nič také sme predtým nikdy nevideli. Na tvárach len nemé úžasy. Pozreli sme sa na seba a nemysliac na následky, na to čo sa stane, sme sa otočili a blížili sa čím bližšie k tomu zá- hadnému svetlu. Pochytali sme sa za ruky a pomaly kráčali. Odrazu sme nič nevideli. bola to veľmi silná až oslepujúca žiara. Zavrel som oči, ale aj napriek tomu ma boleli. Po chvíli bolesť ustúpila a cítil som, že už môžem otvoriť oči. Vtedy sa Všetko začalo. Ocitli sme sa v nejakej drevenej chtrči. Bolo nám to
nejaké známe. Veď nedávno sme do takej istej vošli. Na vôkol bol les. Keď sme sa otočili k vchodu, ktorým sme prišli, svetlo zhaslo. Akokeby nebolo ces- ty späť. Nikto z nás nevedel, čo sa presne stalo. Boli sme zmätený a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do mesta niekde, alebo tak. Ako sme tak šli dole lesom, zdalo sa, že cesta trvá nejako dlho. Dlhšie  ako nedávno. "Asi sme zablúdili" zasmial sa Ivo. Pokračovali sme cez les až sme sa dostali na nejakú rovinu, na ktorej nebolo okrem trávy nič. "Toto tu nebolo" povedala trocha trasľavým hlasom Nika. Začínalo to byť čím ďalej, tým čudnejšie. Začali sme sa trocha báť. A čím ďalej, tým viac. Vôbec sme nevedeli, kde sa práve nachádza- me. Priali sme si byť naspäť doma, aby bol toto len nejaký zlý sen. "Ticho!" povedal Laďo. Pozerali sme na neho, že čo sa deje. "Počujete?" Mal pravdu. Niekde z lesa sa ozýval taký zvláštny, až hrôzu naháňajúci zvuk.