Život je už raz taký...

  V úzkom priestore medzi dvomi bytovkami sedel opretý o kontajner na smeti mladý chlapec. Nieže by nemal kam ísť, ale chcel byť chvíľu sám. Doma v malom dvojizbovom byte ho čakali rodičia a traja mladší súrodenci. Bol unavený už len pri pomyslení na to, že by tam mal teraz ísť. Tak sedel tu, lebo v tejto mestskej štvrti sa pokojnejšie a bezpečnejšie miesto nenašlo. V jeho hlave vírilo snáď tisíc myšlienok, no ani na jednu z nich sa nedokázal stopercentne sústrediť.

Ako sa tak snažil usporiadať si myšlienky v hlave, na jednej z bytoviek sa otvorili dvere. Vyšla z nich stará vráskavá žena s dvoma igelitovými vrecami plnými odpadkov a od prekvapenia zhíkla. Keď sa trochu spamätala, prihovorila sa mladému: ,,Chlapče, čo tu robíš? Stalo sa ti niečo?" Chlapec zaklamal: ,,Skrývam sa pred spolužiakmi. Chcú ma zbiť." Jednoducho sa mu klamstvo zdalo v tejto chvíli vhodnejšie, ako vysvetľovať cudzej žene ich rodinnú situáciu. Vstal, aby jej otvoril kontajner. Nech sa chuderka nenamáha. Žena len nechápavo pokývala hlavou, hodila smeti do kontajnera a pobrala sa preč. Vo dverách sa zastavila, otočila sa a s miernym rozkazovačným tónom v hlase povedala: ,,Daj si niečo pod zadok, nech tu neprechladneš!" Chlapec pod seba vsunul rozpadnutú kartónovú krabicu, aby starenka mohla odísť s dobrým pocitom, že ju poslúchol.

Hneď ako za sebou zatvorila dvere, ponoril sa späť do svojich myšlienok. Uvedomoval si, aký úbohý je jeho život. Zo školy sa musí každý deň ponáhľať domov, aby sa staral o svojich súrodencov, kým mama navarí večeru. Keď sa otec vráti z práce a na stole ho nečaká teplá večera, vždy na mamu kričí a nadáva jej. Mama a najmladšia dvojročná Evka vtedy plačú. Cez víkendy to nie je o nič lepšie. Tie trávi v práci. Musí si predsa zarobiť na školu a čo mu na konci mesiaca zvýši, musí dávať mame. Ani si neuvedomil, že nahlas vykríkol: ,,Musíš! Musíš! Stále počúvam len to jedno slovo! Musíš!" Radšej začal premýšľať o tom, aké by bolo, keby bol niekým úplne iným. Predstavoval si, ako ide domov, vchádza do svojho vlastného veľkého bytu, vykladá si nohy na kuchynský stôl, nerušene večeria...

Sedel tam dlho. Dokonca si ani nevšimol, že sa začalo pomaly zvečerievať. Započúval sa do zvukov mesta, ktoré k nemu z diaľky doliehali. Zrazu, nevedel ako dlho tam už bol, zazrel v jednom z kontajnerov potkana. Súcitne sa mu prihovoril: ,,Chúďatko malé, každý deň sa prehrabávaš v odpadkoch a dúfaš, že sa naješ. Nemáš inú možnosť. Si predsa potkan. Ach, ako veľmi ťa ľutujem, že si sa narodil ako potkan." Hlodavec vystrčil hlavu z kontajnera, opovržlivo sa na chlapca pozrel a drzo a povýšenecky odpovedal: ,,Pche! Mohol by som radšej ľutovať ja teba. Veď si človek. Ľudia nikdy nie sú s ničím spokojný. Mne sa občas pošťastí, že sa dobre najem a vtedy som šťastný, ale ty nebudeš šťastný, ani keby si vlastnil všetky poklady sveta. Vždy budeš chcieť viac. A ešte viac!" Chlapec na neho len s úžasom v tvári pozeral. Nezmohol sa ani na jediné slovo. Ešte viac ako hovoriaci potkan ho šokovala skutočnosť, že mal pravdu. Z očí sa mu odrazu liali slzy. Prúdom stekali po lícach a dopadali na košeľu.

Vtom zahrmelo, strhol sa, otvoril oči a zistil, že nielen z jeho očí, ale aj z mračien na oblohe sa leje. Nechápal, ako mohol zaspať a už vôbec nechápal, že spal tak dlho. Veď bola už úplná tma. Vstal a zamieril domov. Ako tak kráčal, spomínal na svoj sen. Musel sa hanbiť. Hanbil sa sám pred sebou za svoje túžby a svoju nespokojnosť. On predsa miloval svoju rodinu a nikdy by ju nedokázal opustiť, keby si nebol istý, že je o ňu dobre postarané. Uvedomil si hodnotu úsmevu malej Evky, keď ju pohladí po  líčku, alebo slovnej podpory jeho mamy, keď sa mu nedarí v škole. Prvýkrát po veľmi dlhej dobe sa tešil na návrat domov.

Rozhodol sa, že si spraví skratku cez park, kde prespávali narkomani. Bolo to nebezpečné miesto, ale jemu teraz záležalo len a len na tom, aby bol čo najskôr doma so svojimi najbližšími. Rozbehol sa a ani len netušil, že beží oproti oceľovej guľke. V parku niekto vystrelil a vystrelený náboj mu prerazil lebku. Zatmelo sa mu pred očami a na chodník dopadá  už len telo bez duše. Nohy, ktoré už neurobia ani jeden krok, srdce, ktoré už nikdy nebude milovať ani nenávidieť, hlava, ktorá už nevyrieši žiadny problém a ruky, ktoré už nikdy neobíjmu milované osoby, tu budú ležať, až do rána, kým ich niekto nenájde...