Návrat do minulosti (U Sivého koňa) - III časť

 Vtedy sme sa radšej pohli vpred. Kráčali sme tou planinou až na samý koniec. Asi o dvadsať minút sme niečo prednami zbadali. Vyzeralo to ako zasa nejaká ošarpaná budova. Až na jednu vec. Z komína tej budovy vychádzal dym. Potešili sme sa a utekali smerom tam. Keď sme pribehli a vošli dnu, vzadu stál nejaký muž oblečený v čudných veciach. Podobal sa na krčmára, aký boli stovky rokov v minulosti. Nejak čudne na nás pozeral. Nechápal som o čo mu vlastne ide. Veď on bol ten, ktorý mal staromódny odev. Zrazu som mal taký
blbý pocit. nechcelo sa mu s nami rozprávať. Neviem prečo. Boli sme smädný a tak sa Ivo spýtal toho krčmára, že či sa tu dá napiť. Hodil nám nejaký čudný nápoj. Ale mal celkom dobrú chuť. Radšej ani nechcem vedieť, z čoho to bolo. Mali sme pri sebe nejaké peniaze, no keď sme chceli zaplatiť, krčmár to už nevydržal a začal sa rehotať. Pozerali sme naňho, že či náhodou nedostal nejaký záchvat alebo čo. Ešte raz si nás obhliadol, lenže teraz dlhšie a skúmavejšie a povedal: "Nieste odtiaľto. Stačí sa na vás pozrieť. Odkiaľ prichádzate?" spýtal sa silným hlasom a pokračoval: "Hmm, z Walencie či z Caleronu?" Vôbec som nevedel o čom hovorí, ale z najväčšou pravdepodob- nosťou to boli názvy miest. Opäť mi prešiel mráz po chrbte. "Kde sme sa to dostali? Kde sme?" pomyslel som si. Zdal sa mi priateľskejší a tak som mu vyrozprával náš príbeh. Nika ma doplňovala. Rozprávali sme mu o tom, ako sme šli do lesa opekať, ako sme išli k tej drevenej chatrči a spomenuli sme aj to zvláštne svetlo. "To nie je možné!" zaručal. "Nerobte si zo mňa dobrý deň! A vypadnite z mojej krčmy!" Zjavne ho to rozčúlilo. Dal by som ruku do ohňa za to, že vie niečo viac. Lenže čo skrýva? Vychádzali sme von z chatrče. No vtedy sa ozval starší muž, ktorý sedel v rohu za stolom, hladkajúc chlpatého psa. "Hej mladý! Stoj!" Povedal kľudným hlasom. Otočili sme sa a pozerali sa do tmavého rohu, odkiaľ prichádzal ten hlas. Nevidel som mu poriadne do tváre. Ústa a nos mu zakrývala tmavomodrá šatka a cez čelo sa mu tiahla strachna- háňajúca jazva, s ktorej časť zakrývala kapucňa. "Odkiaľ máš ten prsteň?" Vtedy som vedel, že sa to pýta mňa. "Tento? Našiel som ho v tej drevenej chatrči, do ktorej sme vošli predtým ako sme našli vchod sem... Prečo? Je vám známy?" odvetil som. "Poď bližšie." pozrel som sa na Niku a na ostatních a pomaly som vykročil k neznámemu mužovi. Schytil mi ruku a uprene sa zapozeral na ten prsteň. Potom odvrátil pohľad a povedal: "Sadnite si decká. Michal, hoď im tam niečo na mňa a choď pripraviť izbu. Prenocujú tu." Krčmár sa naňho pozrel zvláštnym pohľadom. Viditeľne nebol nadšený, že tu ostaneme cez noc. "Nevšímajte si ho. To je celý on. Nemá rád, keď je okolo neho viac ľudí. je to už starý blázon." Zasmial sa starý muž. Opäť sa zapozeral na prsteň. Úsmev mu zmizol z tváre a bolo vidno, že ho pozná. Bol mu známy. V tvári mu bolo vidieť bolesť a zároveň nenávisť. Akokeby sa mu vynárali z hlavy spomienky. Na začiatok povedal: " Tá drevenica, do ktorej ste vošli, slúži ako portál medzi našimi dvoma svetmi, ktorý sa otvára asi tak raz za sto rokov." "Takže to tu ako stvrdneme na sto rokov?! Veď to znamená, že tu aj zomrieme!" rozhorčene povedala Maja. "Múdre dievča. No zomriete možno skorej ako si myslíte. Tento svet je skazený, napáchnutý krvou a presiaknutý zlom. Smrť je tu na dennom poriadku." "Musí existovať aj iný spôsob, ako sa
dostať naspäť!" povedal Laďo. Starý muž sa zasmial a povedal: "Isteže existuje. Ale kľúč k otvoreniu portálu je strážený elitnou armádov, cez ktorú
sa nemáte šancu dostať. Skôr uplynie tých sto rokov..."