Navždy sa zachová v pamätiach...

„Chce sa ti už spať?" ozvalo sa z druhého konca izby.
„To vieš, že nie," zašepkala som.
„Čo budeme robiť?" Zašuchotala prikrývka - Saskia sa energicky posadila na posteli.
„Ja neviem... Je tu odporné teplo!" Odokryla som sa.
„No... mala by som nápad..." V jej hlase zaznela iskierka nadšenia.
„Čo také?" spýtala som sa so záujmom, posadila som sa i ja a pozorovala jej obrysy v tme.
„Čo keby... sme vybehli von. Len tak sa prejsť..." V očiach sa jej zablysol mesiac.
„Len tak sa prejsť! Nahádžeme na seba nejaké handry, obujeme kanady a vybehneme do tejto krásnej noci! Áno!" Predstavila som si teplý, a predsa osviežujúci letný vánok na svojej rozpálenej tvári, predstavila som si pokoj, čo vonku vládne a ľahostajne by nás obklopoval... Túžila som vybehnúť.
„Tak super! Naši už isto spia, sú... je jedenásť hodín alebo tak nijak, nevidím na to dobre... Poďme!"
Vyliezli sme z postelí a rozsvietili lampičku na stolíku. Obliala nás plachým, matným svetlom, ktoré však postačovalo na to, aby sme sa ako tak prezliekli.
Vytratili sme sa z izby, vzali sme svoje milované botičky do rúk a v najväčšej možnej tichosti zavreli dvere domu. Poobúvali sme sa na vonkajších schodíkoch, aby sme zbytočne nešramotili vo vnútri.
Vyšli sme zo dvora a spontánne zamierili tam, kam nás viedli vlastné kroky. Došli sme na koniec dediny, čo, mimochodom, nebolo vôbec ďaleko, veď samotná dedina predstavuje len zopár domkov a skryli sme sa za kríčinu povedľa poľnej cesty. Tam bol náš koniec sveta. Ľahli sme si na zem, ešte vždy dosť teplú od neznesiteľného denného slnka a pozreli sa na oblohu. Bolo jasno a žiarili hviezdy, medzi ktorými vládol mesiac. Takmer v splne ...no ale už z neho ubúdalo...
Azda desať minút sme nahlas rozjímali nad krásou ktorá napĺňala naše pohľady a potom sme na ňu len nemo hľadeli. Neviem ako dlho... ale dlho.

Spomenula som si, ako sa to všetko začalo. Viac-menej nedávno, a predsa akoby už pred rokmi.

Boli sme na školskom výlete... jednom z tých „úžasných, na ktoré som vždy rada chodila"... Teraz to bolo navyše akési domotané, výber zo školy, alebo také niečo... Prosto výsledok bol taký, že z každej triedy šiel asi jeden, možno dvaja... V krátkosti - zase som tam nikoho nepoznala, bola som sama, bola som úplne mimo, na okraji, miestami až v kúte...
A v druhom kúte bola ona. Na okraji, úplne mimo, tiež sama... Trvalo nám dlho, kým sme sa ako tak odhodlali... Osloviť tú druhú... Heh, ako malé deti v škôlke. Pomaly aby ma pani učiteľka nabádala: „No tak, spýtaj sa Saskii, či sa s tebou nepôjde hrať!" Bolo mi to trápne. Cítila som, že stačí len zopár slov, a predsa bolo neskutočne náročné vybrať tie správne.
Nakoniec sa teda všetko začalo tým, že som sa ocitla v jej kúte a povedala vetu: „Ahoj, aj ty si tu omylom?"

Odvtedy prešli tri roky aj kúštik. Som u nej na prázdninách a, áno, uvedomujem si, že to znie smiešne, veď je dosť nezvyčajné, aby si osemnásťročné, hoci spriaznené duše, takto nažívali, keď ich rovesníci chodia spolu na brigády. Takto sa to zvykne robiť počas základnej, viem, ale... my sme si jednoducho nevedeli predstaviť, že by naše spolunažívanie rušila práca. Heh, možno pôsobím smiešne a rozmaznane, no nevadí - to sa stratí, viem to. Všetko sa vždy stratí...

Vrátili sme sa späť, unavené ako mačence. Naveľa, no prezliekli sme sa opäť do pyžám a zaľahli ako polená. Bolo pol tretej.

Podobne sme si nažívali počas celých prázdnin, no s tým rozdielom, že na august prišla ona k nám do mesta. To už nebolo až také krásne... Chýbal nám náš koniec sveta. V tomto, hoci malom a zatuchnutom mestečku, nebolo navyše pokoja ani v noci.
Výhodou  bol aspoň krajší a väčší cintorín. Chodili sme naň takmer každý večer, keď sa zotmelo. Obuli sme si kanady, obliekli obľúbené šaty, ovešali sme sa reťazami a strašili ľudí. No, pravda, nie náročky - oni sa vystrašili sami... Prechádzali sme sa tak pomedzi hroby a pomníky a tíško sme sa rozprávali. Lístie na starých stromoch sa ani len nepohlo, hoci sa za plotom cintorína ihral vánok. Vo vnútri nič, len ticho a tma, ktorú tu i tam narúšal krehký plamienok. V diaľke sa jagalo večerné mesto, ktoré takto abstraktne pôsobilo oveľa krajšie než zblízka.
Sadli sme si na lavičku a premýšľali. Blížila sa škola. Blížil sa koniec... Opäť sa učiť, opäť sa stresovať, opäť byť bez tej druhej... V myšlienkach sme zamierili k maturite, čo nás ale nedesilo až tak ako stužková. Cítili sme sa tak bezmocne! Vedeli sme, že tam budeme musieť ísť, no beztak sme na plné obrátky vymýšľali, ako sa jej vyhnúť.

Trvalo nám až do prostriedku októbra, kým sme sa definitívne zmierili s osudom. S predstavou „úžasne strávenej noci"...

„Teda tam musíš ísť..." spýtala som sa už asi päťstý raz, hoci som odpoveď veľmi dobre poznala.
„Áno, budem musieť... Naši sa na to tešia, nevedia si predstaviť, že by som na tu shitovinu nešla," zamyslene odpovedala.
„Moji rodičia to neberú až tak vážne, no... tiež chcú, aby som sa zúčastnila, aby som „nebola až taký outsider", veď vieš, už som ti o tom rozprávala..."
„Áno, spomínala si. Je to v keli. Ale teraz už fakt!" Zaryla svoj zúfalý pohľad priamo do mojich očí.
„Mám nápad... Určíte sa ti zapáči!" začala som.
„Aký, aký?!" ožila.
„Urobíme si z celej našej úžasnej stužkovej totálnu recesiu!"
„Uhm... to sa mi páči... Pokračuj, ...ako to presne myslíš?" V očiach sa jej zapálili iskry.
„Svoje pocity dáme najlepšie najavo tým, ako budeme vyzerať. Ozaj, už vieš, čo si oblečieš?"
„Nie, ešte neviem... Ale asi zoženiem tie čierne čaty, čo som ti na nete ukazovala," premýšľala nahlas.
„To bude dobré! Ja si oblečiem zasa tie, čo som ukazovala ja tebe... Alebo si dám jednoducho oblek..."
„Aj s viazankou??"
„Aj!" odpovedala som rozhodne. Veď už dlho som nad tým premýšľala.
„To by bolo super! Ale... ešte lepšie by bolo, keby si dáš tie šaty a budeme skoro rovnaké..."
„Áno, to napadlo aj mne. A doriadime sa!"
„Doriadime...?" na tvári sa jej zračila chvíľková pochybnosť.
"Uhm, domaľujeme sa tak, aby si všetci hneď všimli, ako trpíme!"
„Aha! Kruhy pod očami, falošné slzy a tak?"
„Jasné, presne tak!" Rýchlo som si v mysli premietla, čo nás čaká. Rodičia nebudú nadšení... Ale čo? Zúčastniť sa zúčastnime a napokon... všetci už beztak vedia, čo za recesistky sme. Nebudú až takí prekvapení. Možno sa niektorí rodičia zľaknú, čo za kreatúry to chodia s ich deťmi do triedy, no nakoniec to všetci zvládnu. Ukážu si na nás predsudkami skrivenými prstami a to bude celé. Čo horšie by sa mohlo stať? Veď stužková je ešte trápnejšia než Halloween a na Halloween sa predsa každý môže „zohaviť" práve tak, ako sa mu zachce.
Jedna noc plná pretvárky, krokodílích sĺz a mnohých rečí, ktoré pošteklia jedno ucho a druhým tíško vykĺznu von hneď, čo sa myseľ dospelých detí vykúpe v liehu. Fuj, je to hnus! O koľko radšej by som celý ten čas prespala, presnívala, ...alebo aspoň presedela zabalená v huňatej deke v teple domova... a v pokoji. To sa ale nestane. Iba, ak by som ochorela. A to just (ako už čo len trošku poznám osud) neochoriem. A klamať nebudem - som už raz taká... Radšej dám všetkým spontánne a priamo najavo, čo si myslím o tej ich vydarenej akcii!
Ešte s oznamkami sa otravovať! No to isto... Akurát najbližším v rodine dám, nech sa potešia a pobavia. Nechcem nikoho uraziť, ani šetriť na kamošoch či na zvyšku rodiny, ako ste si možno pomysleli, ja len cítim, že to je úplná zbytočnosť. Potom, keď zmaturujem, tak môžem vystrčiť rožky a všetkých vybozkávať, aká som šťastná a majte ma radi... A nie pred tým. Osud zbožňuje, keď sa popredu oslavuje - potom sa baví, akí sme prekvapení, že všetko skončilo ináč, než sme naplánovali a ospievali...

„Namaľujeme sa spolu? Či každá u seba a sama?" spýtala sa Saskia. Zamyslela som sa. Asi bude lepšie, keď každá u seba. Menej nervov... Som vždy oveľa pokojnejšia, keď sa so všetkým trápením vyrovnávam len vo svojom vnútri, hoci, pravda, z času na čas potrebujem súcitné pohladenie.
„Každá u seba, tak to bude lepšie," odpovedala som napokon.
„Uhm, dobre. Myslela som si to..."

V deň stužkovej som chcela zomrieť. Celú noc som nespala a mala som tie typické kŕče v bruchu. Chodila som ako bez duše... Heh, áno, ešte väčšmi než inokedy. Umyla som si vlasy a zapísala som osem strán v denníku. Nepomohlo. Začala som si kresliť. Prešla ma chuť. Zaplnila som celý byt Marilynom Mansonom... A suseda ma prišla... A veď viete, čo mám na mysli. Tak som so slzami v očiach Marilyna vyhnala a zalialo ma strašné ticho. Rýchlo som si vložila do uší slúchadla a vrátila som sa do svojho sveta. Prišiel aj Marilyn... aj AFI, neodmysliteľne...
Beztak som bola v koncoch. Cez všetok ten hluk, ktorý sa mi preháňal hlavou, som tušila nechutné odbíjanie sekundovej ručičky a pomedzi prsty mi pretekal čas ako hnis zo starej, no ešte vždy živej rany...

Rodičia prišli domov z roboty a našli ma ležať na posteli. Ruky som mala preložené na hrudi a spod mihalníc mi vytekali slzy. Ani som si to neuvedomila, až keď ma mamina s prestrašeným hlasom vytrhla z úvah. Bolo mi zima a celá som sa chvela. Pozrela som sa na ňu a zdalo sa mi, že je ešte bledšia, než ja, hoci používam ten najbledší odtieň make-upu aký som objavila.

„Preboha, čo sa ti stalo??" vyletela na mňa, potichu, no na prvý dojem skutočne zdesene.
„Nič," odpovedala som bezvýznamne. Vyvaľovala som na ňu krvou podliate oči, čo ju zjavne neupokojilo. Sadla si na posteľ a pohladila ma po vlasoch. Svoju príjemne chladnú ruku pevne, no zároveň jemne pritisla k môjmu rozpálenému čelu.

Lenivo som si z úší vytiahla slúchadla, aby som nebola odkázaná na čítanie z pier.

„Nie si v poriadku," zvážnela, hoci som si ešte pred chvíľou myslela, že viac zvážnieť už asi ani nemôže.
„Che, to už dávno nie..."
„Ale teraz to myslím tak, že máš teplotu... Nič ťa nebolí?" spýtala sa ustarane.
„Nie, len mi je strašná zima..."
„Áno, všimla som si, že sa celá trasieš. Počkaj, hneď ti prinesiem deku..."
„Mami, dnes je moja stužková..."
„Nuž, ...nerada to hovorím, ale nepôjdeš tam..." prehovorila so sprisahaneckým úsmevom. Vedela, čo som zač, poznala naše plány... Cítila, že to, čo sa so mnou deje, nie je simulácia, hoci by sa to tak mnohým iným mamám mohlo javiť... Moja taká nie je, je úžasná a dôveruje mi. Veď sa snažím...
„Fakt sa tam nemusím trepať??" vyhŕklo zo mňa, bleskovo som sa posadila na posteli, zatočila sa mi hlava a spadla som nazad. Moje myšlienky ihneď zablúdili k Saskii. Čo zažíva ona? Nech by sa dialo čokoľvek... nemohla by som ju nechať samú... napospas spoločnosti...

Kým šla mamina po deku, zobrala som do rúk telefón a odblokovala klávesnicu, keď v tom začal zvoniť...

„Haló, haló..." prekvapene a inštinktívne som stlačila „zelený telefónik".
„Ahoj... Ja, ...musím ti niečo povedať..." z druhej strany sa ozvala Saskia. Mala akýsi... priškrtený hlas. Tušila som, o čo ide a spadol mi kameň zo srdca.
„Čafi, jasné, hovor, aj ja čosi mám..."
„Celé poobedie som pregrcala... Je mi totálne blbo... Nikam nepôjdem..."
„Ale ...to je úžasne!"
„Čože... Ty...??" jej hlas mierne ožil.
„Áno, ja sa cítim tiež mizerne a nikam nejdem! Je to úžasné!! Nemôžem tomu uveriť... Je mi strašne zima a celá sa trasiem... Začína ma bolieť hlava, ale brutálne... Je to skvelé! Môžeme si povedať, že sme to dokázali! Aj, keď sme to takto neplánovali..." uvidela som všetkých svätých a zašumelo mi v ušiach. Opäť som klesla na matrac.
„Ale to je super! Bála som sa, že ťa budem musieť nechať samú..." Saskiin hlas už priam cvendžal. Bola naozaj rada, že je všetko tak, ako je... A ja tiež. Cítila som, akoby sme prežívali sen. Ešte deň pred tým by som nebola schopná uveriť nikomu, kto by mi povedal, že to takto čarovne dopadne, ...že obe skončíme, hoci choré, no doma a v posteli, pokojné a uvoľnené a naši rodičia nám to ani len nebudú mať prečo zazlievať. No a čo, že nám hučí v hlave? Lepšie, než by nám mal v hlavách hučať Gaudeamus Igitur...