Vianočná chvíľa

Zima, chlad, stromčeky a zaprášené chodníky. Ľudia v rozopnutých vetrovkách s igelitkami a deťmi v rukách. Je december a slnko už mi nedokáže priniesť toľko tepla ako v lete, hoci všade médiách rozprávajú o najteplejšej zime za posledné obdobie. V niečom majú pravdu.  Za pár dni sú Vianoce, snehu nikde, ľadu nikde, namiesto toho len všade na mňa striehne nejaká akcia, zľava, výhodný nakúp, teplé tváre metrosexualov v podnikoch.

Zo sviatkov sa stal konzum, ktorý kopíruje životný štýl dnešnej doby. Zostalo to iba o darčekoch, plných stoloch a zaplatených šekoch. Mier v duší a ,,Viva la party life".

Zostalo to o chlade v teplých podnikoch, o anonymite v davoch, o vlastných svetoch spojených do jedného spoločného sveta, do ktorých postupne vpúšťame iba tých najbližších a nikoho iného. Ani doktora, ani rodinu, ani ducha svätého a niekedy ani tých najbližších. Je to o metaforách a personifikáciách, ktoré nemajú cenu. Ani akciovú.

Som rovnaký. Aj ja idem s dobou. Kráčam smerom vpred a cítim, ako padám dole, pri dosahovaní vrcholov svojich možnosti. Dlho som sa snažil a dával som do toho všetko. Nepochopil som, alebo radšej nevšímal som si podstatu, ale hlavne som si ju nechcel pripustiť. Snažil som sa o spoločný život s tebou. Cele štyri roky. No, na vzťah musia byť dvaja. Vraj s ľuďmi manipulujem, paráda  Asi je to aj pravda. Nie je to pod tlakom. Chcem, aby robili to, ako si to ja predstavujem a snažím sa im to dostať do ich myšlienok, bez presvedčovania. Som líška. Mám rôzne triky, poznám rôzne finty, mam veľa farieb na palete, ktorými maľujem situácie. Chcel som len toľko, aby sa mali dobre, aby som sa mal dobre ja. S tebou. Nie, nepoužíval som svoju ,,tajnú zbraň" na všetkých. Iba na tých, na ktorých mi veľmi záležalo. Ako za trest. Avšak, len som sa bál. Stále sa bojím, že sa im niečo stane, že sa zachovajú nerozumne a ,,spackajú" si tak život. A tak manipulujem s ľuďmi, hoci nemám na to právo, viem. Parada. Je to zlozvyk. Zlozvyk, ako keď niekto veľa fajčí, pije, vyvoláva konflikty, žije cudzie životy skrz počítačov a filmov, alebo len tak odpannuje šestnástky do svojej kolekcie zážitkov. Tých možností zlozvykov je omnoho viac, ale vypisovať charakteri, ktoré aj tak denne stretávame na ulici nemá veľký zmysel. No a ja som ten, čo manipuluje. Zákerný a podlý manipulátor ako verejnoprávne média. Komické, dlho som si namýšľal, že som v pohode, ale asi to tak nie je. Škoda, že som to zistil, až teraz. Po štyroch rokoch vzťahu. Štyri roky, keď som robil všetko, čo sa dalo. Chodil súčasne na dve školy a ešte pomáhal, aby sa schopila z toho všetkého. Výška -  opäť to iste, len som trávil viac času v autobuse, na staniciach. Pozeral sa na domčeky postavené pri ceste, na polia, križovatky, výstrihy atraktívnych spolucestujúcich ženského pohlavia. Padli úsmevy, milé slova a potom každý svojou cestou. Sledoval som ako bezdomovci pýtajú peniaze od každého, kto vyzerá aspoň trošku ako dobrák a snažia sa to využiť. Prišiel autobus, dav sa pohol, autobus sa pohol. Sedadla boli obsadene, ostal som stáť.  Prišla zima, chlad, stres. Stále som mal svoj ideál. Stále som vedel kto som, kde je moje miesto teraz a kam sa chcem v živote dostať. . Manipuloval som sám so svojím snom a ani som si to neuvedomoval.

Nebolo to zbytočné. Podaril sa malý zázrak a prišiel úspech. Jeeej, stužková. Vianoce, Nový rok, stalo sa to konečne. Strašne dlho som sa o to snažil a konečne si myslel, že po tých zlých chvíľach, už nastane obdobie radostné. Chvíľ plných mňa, jej, pohody. Bol to veľký prídel energie, ktorý som už potreboval. Tešil som sa, že s ňou budem a patrične si to aj užíval.

Bol som spokojný.

Nový rok. Piatok trinásteho, január. Ako v zlom filme, ako v zlej knihe. No bolo to žiaľ iba zlo v dobrom živote. Šok, strach. Čítam mail a dostávam divný strach. Mail na rozlúčku, text od Jarka Nohavicu na rozlúčku so svetom, so mnou, so životom. Text až moc výstižný na to, aby to bol žart, text až moc priamy na to, aby to bolo niečo nedôležité. Tak volám. Telefón nikto nedvíha. Volám. Telefón už začína mať vybitú baterku. Stále volám, stále nikto nedvíha. Bojím sa. Neviem, čo sa stalo, neviem, čo robiť. Som 70 km vzdialený a neviem, či mam prísť, či ostať doma, či niekam išla, či je tiež doma. Konečne večer. Zdvihla telefón. Obavy sa naplnili. Opäť sme sa vrátili o rok a pol dozadu počas jedného obeda. Len teraz je to horšie. Rana nečakaná, rana, na ktorú neviem odpovedať. Zrútila sa nervovo, nezvládol som to ani ja. Boli som mimo. Mesiac, dva. Bol som telo bez duše, bol som človek, čo poslušne klusá tam, kde ho nasmerujú. Nechápal som, nechápali sme. Hľadali sme k sebe opäť postupne svoju cestu. Bolo to ťažké, hľadali sme to, čo nám vzali. Boli sme dvaja cudzí ľudia, ktorých rozdelil tretí. Bez dovolenia si ťa na chvíľu vzal. Tvrdo, surovo, na sídlisku za bieleho dna v aute, ktoré symbolizuje arogantnosť dnešnej doby. V aute, ktoré reprezentuje moc peňazí a dáva pocit nadradenosti.V aute zaparkovanom na sídlisku plnom ľudí, kde každý nič nevidí. Žijeme v divnom svete. Plnom chladu, anonymity,  vlastných svetov.Mesiace ubiehali a život tiež. Slzy vyschli, v duši bola bolesť permanentne neúspešne tlmená. Podarilo sa nám prestať na to myslieť. Opäť sme dokázali nemožne, aj keď rana v srdci stále rovnako bolela, našli sme k sebe cestu a vedeli, že to je to tak správne. Prišlo leto. Málo času na veľa voľna. Málo spoločných chvíľ a veľa telefonátov.  Vzdialili sme sa ešte viac. Jeseň. Odchod. Vzdialenosť šesť hodín cesty od seba nedávala optimistické vyhliadky. Obaja sme spoznávali nových ľudí, nový svet. Nové podrazí, pohľady na život, každý deň mnoho nových viet. Veľa sms, málo odpovedí, par prezvonení, par návštev. Semester skončil. Chcel som byť len s ňou. Tešil som sa, že prídem skôr, tešil som sa, že s ňou budem dlhšie. Opäť som viac očakával a málo chápal. Niečo sa zmenilo. Veľa sa toho zmenilo. Už je to úplne iné. Už to nie je to skvelé dievčatko, ktoré som si pamätal z leta. Už to nie je ten skvelý hlas a slovné hračky, ktoré som počúval cez telefón, cez tvoje pery v parku. Nevedeli sme nájsť spoločnú vlnu, nevedeli sme sa zhodnúť. Iba sme sa hádali, alebo mlčali. Je koniec. Zhodli sme sa aspoň na tom, aj keď sme si to nedokázali povedať nahlas. Milión gest,  pohľady do zeme, tichý hlas, dlhé mlčania. Vety ako ,, Mam ta rad, ľúbim ta, chcem byt  s tebou", ktoré mi už pred par rokmi liezli v dobrom slova zmysle na nervy, kvôli ich neustálej prítomnosti, tu zrazu neboli. A predsa sa nič nezmenilo. Ani prvé pozvanie jej maminy na čaj, po štyroch rokoch, ani darčeky , ani úsmev na perách. Boli sme dve osoby, ktoré vedeli o sebe až príliš veľa, aby ostali spolu, lebo sa cítili ohrození. Človek potrebuje mať tajomstva, minulosť. Potrebuje začínať nové začiatky a spomínať, aké to bolo vtedy s  druhým. Láska na celý život neexistuje. Je to blud, klam, hlúposť básnikov, ktorí žijú svoj rozmaznaní život v blahobyte a chcú sa hrať na tvorcov snov. Fuj... Dve osoby, ktoré sa mali až moc radi, aby s mohli len tak odlúčiť, alebo len tak ostať tam stáli a mlčali. Veľavravné mlčania. Toho zla bolo veľa a láska predsa nie je upratovačka v nákupnom centre, aby zakaždým zmývala všetky tie stopy po cudzích ľuďoch. Nedalo sa takto ďalej pokračovať, nedá sa takto pokračovať. Tváriť sa, že je to v poriadku, keď nie je. Má svoje umenie, po dlhej dobe spoznala lepších ľudí, iný svet. Každý ideme ďalej, každý svojou cestou. Idú Vianoce. Čas pokoja a radosti. Čas tepla a vľúdnosti a ja som chladný. Som chladný, lebo vonku je zima a som sám, lebo nechcem byť s ľuďmi. Aspoň, tak si to teraz namýšľam.

Idú Vianoce, tak šťastné a veselé roku pána 2006.