Zmysel pre dramatično

Vošla som do prázdneho domu. Od predsiene až do chodieb sa rozlievala tma. Načiahla som sa po zapinač. Nič.

,Fajn, môžem byť predsa aj po tme. Na mňa prvý apríl neplatí, rodina' -v duchu som sa zasmiala.

Vstúpila som do predsiene a, akoby som v tej tme stratila druhý "náš" rozmer, ani ma nenapadlo prezuť sa, hneď som sa vybrala na poschodie.

- Kde ste všetci?  -preryla som mojim hlasom ticho domova.

Odpoveď žiadna.

- To vôbec nie je smiešne, rodina! Nechcela som sa na vás vykašľať, chcela som ísť na tú vašu smiešnu oslavu ale kamoš mal narodky! Ale nestáli za nič. Len sme tam jedli čipsy. To mi pripomína, večerali ste niečo? Neostalo nič?

Ako som vypovedala poslednú vetu, uvedomila som si, že sa tu rozprávam, alebo skôr nerozprávam, s nikým. Zamrazilo ma.

Prebehla som očami po chodbách, všetko bolo ako pred tým, koberce boli ešte vždy rozvyté po chodbách, na barovej stoličke pri schodisku ešte vždy stálo veľké papradie, v ktorom sa každé leto zahniezdili mole a každú zimu mŕtve popadali na parkety. Už sme to nebrali tak tragicky. ,Aspoň sme ich začiatkom decembra nemuseli zabíjať.‘ napadlo ma.

Pri tom slove ma zamrazilo. Viem, keby sa to stalo niekomu inému, smiala by som sa tak, že by mi sliny lietali na všetky svetové strany ale, kedže sa to práve deje mne, som radšej ticho.

Dvere izieb boli pozatvárané, jednoducho všetko ako má byť.

- Je tu niekto? -hlas sa mi triasol, až som mala pochybnosti či vôbec vychádza zo mňa.

- Oci? -ticho.

- Braček?

Nič.

- Snáď nieste naštvaní za to, že idem o..

Pozrela som na hodinky. Bolo jedenáť.

-Veď nejdem neskoro. -posledné slovo sa ešte sekundu po tom, čo som ho vypustila z úst, ozívalo po chodbách. Hneď na to ho však nahradilo mne už dobré známe ticho.  

- No ták! -bola som čím ďalej tým viac naštvaná ale v mojom prípade to znamená, či som bola čím ďalej tým väčšmi vystrašenejšia. -Vraveli ste do pol dvanástej! A prestaňte ma už ignorovať!

Prestala som vykrikovať do chodby a radšej som šla do kuchyne.

V našej rodine je totiž známe, že keď niekto po všetkých vyvreskuje a je nervózny, musí stráviť desať minút v kuchyni a hneď mu je lepšie.

Načiahla som sa po zapínač. Nič. Ešte stále.

- Hlúpa štvrť! Ani jeden deň tu nie je taký čo by tu všetko fungovalo!

Začínala som mať toho už dosť.

- To tu naozaj nikto nieje? Dokelu s vami! Vy DETI! Celá moja rodina!

Otvorila som chladničku. V akomsi strnulom kŕči som poodstúpila.

Bola prázdna až na veľký surový kus mäsa v igelitovom papiery.

- Mami? Ty sa chystáš piecť kravu? Veď si sa len teraz ako-tak naučila variť. Nieje to pre teba ešte trochu veľké sústo? -zasmiala som sa. Teda aspoň pokus o to bol, ale veľmi nevyšiel.

Mala som strach.

Zanechala som za sebou kuchyňu a namierila si to do svojej izby.

Bola to moja izba, no predsa bola akási prázdna, akoby mi vôbec nepatrila.

- Nebuď smiešna! -presviedčala som nahlas samú seba.

Natiahla som sa, že zažnem hoci pri tom pohybe mi došlo, že je to márne. Nedotkla som sa však vypínača. Bola tam niečia ruka.

 Chcela som kričať. Vydať zo seba aspoň nejaký hlas! Aspoň niečo! Hocičo!

Prudko a hlavne rýchlo som si uvedomovala, že za chvíľu može byť môj koniec. Možno ten chlap, alebo snáď žena?, vytiahne nôž a vrazí mi ho do chrbta... určite to je chlap... alebo mi ním podreže krk... alebo ma najprv znásilní na mojej postely...vlastne nie, kto by už len mňa.. áno, určite to je muž! Božemôj!...

Vtedy som si všimla, že niekto tam je. Teda, že niekto leží v mojej posteli. Už som to nedokázala, mala som hrozný strach.

Klesla som na zem, hoci som si stále uvedomovala,že za mnou stojí môj potenciálny vrah s nožom pripraveným vo vrecku, možno už v ruke... a v mojej posteli leží pravdepodobne spolupáchateľ na mojej smrti. Pozerám veľa kriminálok ale dám krk na to, že to tak bude. A dofrasa! V mojom prípade to je jedno.

Vtom sa zažlo svetlo. Ale veľmi malé, asi z baterky. Niekto sa ku mne sklonil, videla som pomedzi slzy akýsi tieň. Niečia ruka sa dotkla mojej hlavy.

,Za pár sekúnd bude somnou koniec. Lena Slámková- ach dokelu, musí aj v tejto hroznej chvíli, mojej poslednej chvíli, znieť moje meno ako z čiernobielej grotesky? Fakt ma to už nebaví! Aj napriek tomu, som rada, že som mohla byť v tomto tele a nosiť toto, aj keď komické ale ešte vždy nie najhošie, meno. Ježiší, som úplne mimo!

S privretými očami som sa tisla k stene a dúfala v niečo, v čo by dúfal asi každý keby mu stál za chrbtom jeo vrah s nožom v ruke.Veľmi som si želala s tou stenou splynúť.

 Toto všetko sa mi v hlave udialo v priebehu necelej minúty. Zrazu som zacítila, že ruka, čo mi spočinula na hlave, mi pohladila vlasy. Otvorila som oči.

,...to nie je môj koniec...?'

Ešte vždy som sa bála zdvihnúť hlavu.

- Nie si náhodou Lena? -ozval sa niečí hlas.

,nie, neumriem! Budem žiť! No dokelu! Už som bola na to pripravená! Ktovie, či sa to dá vôbec zažiť ešte raz. Že zažiť!'

V hlave som mala premávku. A to žijem na dedine! Musela som zachovať pokoj. Sľúbila som si, že budem hovoriť len minimum slov, lebo inak všetko doseriem. A nakoniec privediem dotyčného čo stojí za mnou k tomu, že ma zabije aj keď to vôbec nemal v úmysle.

Pomaly som zdvihla hlavu no ešte vždy som sa nepozrela kto mi stojí za chrbtom. Hoci hlas mi bol akýsi známi.

- Áno?

- Ach, dieťa, som rada, že ťa spoznávam. I ked za takýchto okolností v takejto hodine.

Premohla som strach a otočila som sa.

- Pani Vratná!

Priam som vykríkla od šťastia, že vidím blízku osobu. Na to, prečo musia znieť všetky slovenské mená tak komicky,som už neprihliadala. Aj tak by ma nečakalo logické vysvetlenie.

- Som rada že vás vidím. -dokončila som.

Postrehla som však,že ona nie je úplne vo svojej koži.

- Usudzujem podľa tvojej reakcie, že ešte o ničom nevieš, dieťa.

povedala akýmsi čudne ľutujúcim smútočným hlasom.

Vystrela som sa.

- O čom mám vedieť?

Prehrala som si náš rozhovor ešte raz a pozrela som sa susede do očí.

- Za akých okolností?

Chvíľu bola mĺkva no napokon otvorila ústa. Nepozerala na mňa.

- Keď sa vracali tvoji rodičia domov, vraj z nejakej oslavy, zrazili sa s akýmsi čiernym neosvetleným autom odstaveným presne uprostred vozovky. Ich auto sa našlo v priekope pár metrov od toho čierneho. Prázdne.

Na chvíľu zmĺkla a pozrela mi do tváre.

- Bolo to práve v správach. O tvojej rodine zatiaľ nikto nič nevie, dieťa.

Zbledla som, srdce mi pravdepodobne prestalo byť. Už som prestala vnímať.

- Usudzujem, že chceš byť radšej sama. Ach, takmer som zabudla. Vybrala som vám všetky potraviny z chladničky a dala do špajze. Asi si postrehla, nejde vám prúd. -otočila sa mi už chrbtom ale na to sa na mňa ešte raz pozrela.

-Len mäso som tam nechala, to azda vydrží. -dodala a odišla.

, Nie! Prosím, buďte tu somnou! Nenechávajte ma tu!  -hlava mi klesla na kolená  ,Samú.'

Niekto plakal.

Teraz nie ja, ten čo bol v mojej posteli. Takmer som zabudla.

Neviem, kde som nabrala toľko odvahy a síl no pristúpila som k posteli a silno potiahla paplón.

Na to som šťastím skočila do postele a už som si len uvedomovala ako obímam svojho malého bračeka. Od samého šťastia som ho bozkávala po celej tváry, na vlasy a vôbec mi nedochádzalo, že do neho utieram mokrú tvár od sĺz, ktoré mi pred tým vhŕkli do očí.

- Lenka, kde je maminka a ocko ?

- Neviem Tomáško. Ach, aká som šťastná! Mal si ísť s nimi, či nie?

Pozrela som do jeho belasých očiek.

- Maminka povedala, že mám teplotu. Vraj celý piatok bude vypnutý prúd a v mojej izbe sa nedajú zavrieť okná, preto ma uložili sem. 

Na chvíľočku zmĺkol.

- Kde je maminka a ocko ? -zopakoval.

A ja som naňho len hľadela. Ani po piatich minútach som nevedela odpovedať, a tak som mu len, ako som ho držala v objatí, zašepkala do uška.

- Niekde, kde na nich pánbožko určite dáva pozor.