Dievča z ulice

Túži dýchať.

Je, aká ja som bola.

Vo chvíli ticha dáva otázky.

Proste život.

Tak ako ja som žila.

Tú múdrosť predkov nosí na lícach.

A tmu už nemá v jednej, ba ani v druhej dlani,

tie dávno prázdne k slnku vystiera.

Má chôdzu pávov,

čo mladý básnik vymyslel si,

len aby neušla mu z papiera.

A taká pláva po jeho riadkoch,

po prašných, tichých uliciach,

pomáha ľuďom, lebo má  srdce

a kvôli duši kvety zalieva.

A ticho robí to, čo sa čaká,

kým sama niekam odletí.

Len ticho, áno? bozká prst pery, kým sľub z nich náhle vyletí,

že nevráti sa, ostane navždy

skrytá v snoch jednej mladosti.