Pokúsiť sa o z

Sedela som v kostole. Zahĺbená do seba, nevnímajúc kňazove slová. Triasli sa mi nohy akoby od zimy a ja som proti tomu nebola schopná nič urobiť. V očiach ma štípali slzy, čo mi mazali linku, no ruky som mala priťažké na to, aby som ich dokázala utrieť.

Myšlienkami som sa odplazila späť. Sedela som s Petrou pri kuchynskom stole a nahovárala ju, aby rýchlejšie jedla obed. Chceli sme kresliť. Vždy sme spolu kreslievali. To bola jediná záľuba mojej sesterničky, odvtedy, čo ju zrazilo auto...

Energicky ukázala prstom na obsah taniera a podráždene skríkla: „Ale vieš, že kôprovú omáčku nenávidím!"

Nakoniec to zjedla. Napokon, vždy všetko zjedla a tanier zanechala prázdny, takmer čistý. Mala zakódované, že nech je jedlo akokoľvek hnusné, ten, kto ho navaril, to urobil s láskou. A také niečo predsa nemožno odhodiť...

Priniesla som papiere a pastelky. Ihneď sa na ne vrhla a začala kresliť, pričom sa jej na tvári udomácnil pokojný úsmev.

Čiary, čo zostávali na papieri, boli neisté a roztrasené. Dookola si popod nos opakovala frázu z reklamy: „Trápi ťa kašeľ? Liek sa našiel!" Ukázala mi obrázok fľaštičky sirupu proti kašľu a ja som ju pohladila po chrbte. „Veľmi pekné, Peťka!"

Sklonila som hlavu a dovolila ofine, aby mi prekryla celé ľavé oko. Zavrela som oči a potichu som zafňukala.

Pomohla som jej zaviazať šnúrky na starých, zodratých, no o to obľúbenejších teniskách a vybrali sme sa von. Bolo leto a slnko pieklo. Spýtala som sa jej, či nechce nanuk. Prestrašene odpovedala: „Daj pokoj s nanukom! Vieš predsa, že odkedy mi zadrelo drievko z.. z... z... z nanuku, sa bojím. Fuj, nechcem nanuk! Nanuky sú zlé. Zlé!"

Ospravedlnila som sa jej za ponuku a zamierili sme na naše obľúbené miesto pri neďalekom potoku. Chodievali sme tam vždy, keď sme išli von samy, bez rodičov...

Peťa nemala kamarátov, všetkých som jej nahradzovala ja...

Len na tom mieste sa dokázala uvoľniť a povedala mi všetko, čo jej ležalo na srdci. Bola som jej denníkom.

Prehovorila som jednu zo svojich rúk, aby vytiahla z tašky vreckovku a pomohla mi utrieť nos.

Zbožňovala Róberta, nášho suseda. Milovala ho tak, ako to sedemnásťročné dievča s mysľou asi päťročného dokáže.

Mal ju v paži. Jediné, čo som pre ňu mohla urobiť, bolo asi toľko, že som ho poprosila, aby sa jej nesmial. Bol to totiž veľmi jednoduchý a namyslený macho. Nezaslúžil si, aby ho niekto obdivoval a miloval tak úprimne ako Petra. Našťastie si neuvedomovala a nedokázala pochopiť, čo k nej cíti on...

Kňaz dorečnil a ja som zdvihla hlavu. Tu istú ruku som požiadala, aby mi z oka odhrnula vlasy.

Nahovárala si, že je geniálna. Často mi opakovala: „Máš x ponožiek a y pančúch. Vypočítaj mi neznámu z...," pričom bola presvedčená o tom, že sa mi to s mojím IQ nikdy nepodarí vyriešiť... Ako by aj mohlo?

Ľudia začali tvoriť rad na prijímanie. Ja som nemala síl. A bolo mi jedno, čo si o mne babka pomyslí...

Keď dostala prvú zákernejšiu horúčku, krstná cítila, že je zle. Ja som tomu uverila až v nemocnici, keď som ju videla celú spotenú ležať na posteli. Takmer nezrozumiteľne opakovala: „Vysoká kvalita, nízka cena. Vysoká kvalita, nízka cena..."

Milovala reklamy. Televízor si vždy zapla len kvôli nim. Akonáhle sa začal nejaký program, prepla na iný kanál - na ďalšiu reklamu.

Odvtedy sme spolu na našom mieste neboli. A už tam ani nepôjdeme.

Začalo sa vychádzať z kostola. Podarilo sa mi dostať von medzi poslednými. Uvidela som Roba. Hoci som po tom túžila, bola som veľmi slabá na to, aby som sa patrične rozzúrila. To, že prišiel na Petin pohreb, bolo ako výsmech. Pohľad som zaryla hlboko do jeho tupých očí.

Podišiel ku mne: „Úprimnú sústrasť, susedka."

Nechala som jeho pravú ruku naprázdno ovisnúť. Pokračoval: „A máš pokoj, už sa nemusíš nútiť chodiť s ňou von, môžeš sa pridať k nám..."

Zovrelo mi hrdlo a z oka sa mi vydrala pichľavá slza. Nenávidela som ho.

„Ona ťa milovala, ty bastard!" zasipela som.

„Ona mňa možno áno..."

Nedokázala som už nič povedať. Bol hrozný, bezcitný a blbý.

Doposiaľ nie som schopná uveriť, že teraz sa to len tak hemží takými ako je on... Netuším, prečo je to tak. Odpoveď sa možno skrýva za neznámou z...