Prívarok na korze

Jedno pekné nedeľné popoludnie som dostal chuť výjsť si na prechádzku po korze. Aby som nechodil len tak sám, zobral som si so sebou kúsok zmrznutého tekvicového prívarku čo som našiel v mrazáku. Neviem ako dlho tam bol, ale rozhodne by som ho už nejedol. „Aspoň ho nejako využijem." Pomyslel som si. Obliekol som si najlepší oblek aký mi visel v skrini, obul si naleštené kožené poltopánky a vydal sa do ulíc.
„Oooo..." Začul som od jednej staršej dámy, ktorá ma videla vychádzať z brány. Istotne som ju očaril. A to ešte nevidela moje eso v rukáve.
Deň bol v skutku nádherný. Obloha zaliata slnkom, kvitnúce kvety, bezvetrie, štebot vtákov a príjemných dvadsaťpäť stupňov. Ak som to ešte nespomenul, v pravej ruke som držal nádhernú vychádzkovú palicu. Jednak, že to vyzerá hlúpo keď sa promenádujete po meste a nič nedržíte v ruke a jednak som ju mal naozaj rád. Kúpil som ju pred pár rokmi v malom rakúskom obchodíku s toaletnými potrebami. Ona to vlastne v skutočnosti ani nebola vychádzková palica, ale mne tak naozaj pripadala a možno by sa to zdalo aj ostatným keby nemala na jednom konci gumený zvonec. Ľutujem ľudí, ktorých takéto detaily dokážu ubrať o radosť zo života.
Už som bol skoro na námestí pred divadlom.
„Ták, a teraz to rozbalím." Radoval som sa. Vybral som prívarok z vnútorného vrecka saka a triumfálne ho držal v ruke. Medzi časom sa trochu roztopil a získal tak istú pružnosť. Chvíľu som uvažoval či si ho položím na rameno alebo na hlavu. Nakoniec som usúdil, že najlepšie bude ho len tak držať v ruke. Tak sa teda aj stalo. Ešte raz som sa na seba pozrel či je všetko na mne ako sa patrí a pohol sa.
Na korze sa už prechádzala kopa ľudí. Väčšinou chodili po pároch, ale to mi nevadilo. Bol som hrdý, že som starý mládenec. Prišiel som síce trochu neskoro, no potom som si uvedomil, že tí najlepší chodia vždy poslední. Pridal som sa teda do davu krúžiacich ľudí. Nádherne dámy v rozprávkových róbach doprevádzané elegantnými gentlemanmi, všade kvitnúce záhony kvetov, fontány s malými sochami a v pozadí ešte orchester hrajúci pomalé melódie. Atmosféra aká sa nedá zažiť nikde inde, iba na promenáde. Boli tu naozaj prvotriedny ľudia. Doktori, filozofovia, herečky, spisovatelia... Jednoducho tí najváženejší ľudia a ja medzi nimi. Dnes som bol tým všetkým obzvlášť ohúrený a mal naozaj dobrú náladu. Navyše som mal niečo čo nemal nikto iný. Spomenul som si na prívarok, ktorý som dovtedy držal iba nevýrazne. Vystrel som teda ruku pred seba a otvoril dlaň. Teraz mohol môj unikátny doplnok vyniknúť v celej kráse. Nikto tu nič podobné nemal, azda až na staršieho pána, ktorý sa prechádzal s orangutanom. Musím uznať, že to bolo originálne, ale ako som neskôr na moje sklamanie zistil, bola to jeho pani v kožušine z čiernych noriek.
Ľudia si ma okamžite začali všímať. Samozrejme, že len decentne. Nedávali to príliš na javo. Dámy si vejármi zakrývali ústa aby nebolo vidieť, že híkajú od nadšenia. Otrčil som nos smerom hore a vychutnával si svoju pozornosť. Akosi som tušil, že to neostane bez odozvy a naozaj už po pár sekundách sa mi niekto prihovoril.
„Želám vám dobrý deň pane."
„Dobrý deň aj vám."
Bol to žandár. Ja som však na sebe nedal poznať nijaké prekvapenie. Vážený pán akým som bol musí byť vždy nad vecou.
„Môžem sa vás spýtať čo to má znamenať?"
„Obavám sa, že nerozumiem." Odvetil som.
„To čo držíte v ruke..." Na chvíľu sa odmlčal, akoby nemal slov. „Jednoducho... To je neslýchané!" Povedal dôrazne.
„Ďakujem za poklonu. A ako vám môžem ešte pomôcť?" Nie, že by mi jeho prítomnosť vadila, ale dlhší rozhovor s policajtom nemusí urobiť dobrú reklamu. Chcel som sa ho rýchlo zbaviť.
„Musím vás požiadať aby ste neodkladne opustili toto námestie!"
„Oh rozumiem..." Aspoň som sa tak tváril aj keď mi to ešte úplne nedošlo. Usmial som sa na neho. On ukázal rukou cestu kadiaľ sa mám vydať a úsmev mi opätoval.
„Tadiaľto..."
„Ďakujem, ďakujem. Príjemný zbytok dňa." Slušne som pozdravil.
„Aj vám pane." Odzdravil a ostal sa na mňa dívať až kým som neodišiel.
Vychádzkovú palicu som si vložil pod rameno, prívarok schoval naspäť do vrecka a s hlavou vztýčenou k oblohe vystúpil z davu ľudí.
Kráčal som popri nábreží a sledoval holubov ako sa bijú o kúsok chleba. Potom priletela čajka a ukradla im ho.
Zrazu som si uvedomil, že som jednoducho už všetkých prerástol. Nebolo sa už s kým porovnávať. Preto ma poslali preč, nedokázali ma vystáť. „Nuž čo... veď oni ma raz dobehnú a zas bude všetko v poriadku." Povedal som si. Cestou domov ma ešte napadlo, že by som si mal zohnať historickú halapartňu so zelenou stuhou...