Návrat do minulosti (Rozprávanie starého muža) - IV časť

"Elitná armáda?" nechápavo som sa spýtal. " Áno. Sú to tí najlepší z najlepších. Nie sú ani dobrí ani zlí. Nepoznajú zľutovanie. Zabíjanie ich drží pri živote." Pochopili sme. Niet cesty späť. Sklamaní a zároveň zúfalí.

"Ale vrátim sa ešte k tomu prsteňu. Patril môjmu otcovi. Veľkému generálovi, najmocnejšiemu v jeho časoch...Ach... Je to strašný príbeh. Táto zem je aj bola prehnitá skazou a krvou. Vo vzduchu je vždy cítiť smrť... Nejedna armáda sa pokúšala vzoprieť najmocnejšiemu vojsku Elity. No žiadna sa nedostala tak ďaleko ako môjho otca. Všetko sa to začalo pred desiatkami rokov. Posledná bitka. Vojna, ktorá sa zapísala do dejín ako Gajzorova vojna."

"Gajzorova?" spýtal sa Laďo.

 "Áno, pretože posledná bitka sa odohrala na Gajzorovej planine...Boli to dve obrovské armády. Vzduchom sa šíril pach hniloby. A potom to prišlo. Všetko sa začalo zatrúbením na roh. Po pár dňoch začali vojaci umierať na choroby. padali na zem od únavy ako kvapky dažďa. Po dlhých dňoch boja, raz ráno, keď slnečné lúče vychádzali a začínal sa nový deň, sa začal rozliehaj zvuk. Bol nám všetkým známi. Bol to ten istý roh, ktorý ohlásil začiatok bitky. Ostali sme stáť a pozorovali sme čo sa deje. Nepriateľ uteká!!! Dal sa na ústup. Vtedy vojaci chytili niečo ako druhý dych. Jasali a kričali, priam ziapali od radosti. Pomaly prichádzala noc, tak sa rozhodli prenocovať namieste. Určili stráže a šli spať. Neskoro v noci sa prikradlo pár nepriateľov a podrezali hrdlá nočným strážcom. V tom zmätku som nechápal, ako to bolo možné, no teraz to už viem. Využili perfektné maskovanie nočných škriatkov. Neviem ako je možné, že im to všetko vyzradili. Porušili našu dohodu. Nikto nevidel elitných vojakov, ktorí zabili stráž. Ani Michal, ktorý len ležal, lebo nemohol spať. Pravdepodobne mali odvar neviditeľnosti. Zrazu ich tam bolo strašne veľa. Stále sa hrnuli ďalší a ďalší. Vraždili nás ako obyčajné sliepky. Ja, Michal a môj otec sme bežali. Nevedeli sme kde, lebo bola tma. rozdelili sme sa. No otec neutiekol ďaleko. Cestu mu skrížil nejaký chlapík s ťažkou zbrojou. Bol to naisto nejaký kapitán, alebo také niečo. Pozerali si priamo do očí, z ich rozhorúčených tiel sa parilo. Chvíľu sa rozprávali. Kapitán elity mu dával návrh. Od prekvapenia som sa šmykol a vtom sa pod mojou nohou zlomila haluz. Veď generála oslovil brat!!! Bol to pre mňa šok. Kapitán počul spraskotanie halúzky a uvidel nás. Spýtal sa. "Kto je tam? To je tvoj syn?" Odpoveď znela "Áno, ale pokiaľ som nažive, nedostaneš ho. Len cez moju mŕtvolu!"" Rado sa stane." Uškrnul sa a zaútočil so svojím Krojlom (veľký hrubý meč kapitánov elity). Začal sa súboj na život a na smrť. Chcel som sa tam rozbehnúť no Michal mi v tom zabránil, že to je len medzi nimi dvoma. "Ty si o tom vedel, že oni sú bratia?"" Áno, odvetil. "Prečo si mi o tom nič nepovedal?! Prečo mi o tom nič otec nepovedal?!" Bol radšej ticho. Medzitým prebiehal súboj dole na plošine okolo chatrče, ktorou ste sem vošli. Bol to nezvyčajne dlhý boj. Obaja už boli doráňaní. Vtedy som zakričal otcovi nech skúsi Pontogmerský útok (bol to špeciálny útok, ktorý sme vedeli požiť len mi traja, pretože nikto na tomto svete nemá červenú chakru.). Dal na moju radu. Útok sa skladá s piatich veľmi rýchlych švihov. Prvý - blok! Druhý - blok! Tretí, štvrtý a piaty - zásah! Kapitán bol prebodnutý. Krv z neho začala striekať a jeho telo sa rozpadlo na pár častí. Navôkol bolo porozhadzované jeho mäso. Generál sa zapozeral na kúsky svojho brata a sledoval ako skapína. Otočil sa a kríval smerom k nám. Rozbehli sme sa k nemu, no po chvíli sme sa zastavili. Bolo počuť iba mľaskavý zvuk. Tie kúsky kapitána sa začali spájať. Rozbehol sa s vreskotom na oca. Vyblokoval jeho útok. Druhý už nie. Ten Krojl sa mu zabodol do brucha. Pozrel sa na toho zloobra a povedal mu: "Aj tak ho nikdy nedostaneš!" a spadol mŕtvy na zem. Mišo vytiahol svoj meč a rozbehol sa k nemu aby zabil toho bastarda. Bojovali spolu. Sily boli vyrovnané. No ten podliak ho podkopol. Padá na zem. Bolo počuť ako jeho Krojl reže vzduch. "Hej!" Skríkol som spoza kapitána. Otočil sa. Vrazil som doňho z celej sily svoju katanu. "Toto je za otca!" Vytiahol som ju a bodol naspäť. Vytiahol a bodol, vytiahol a bodol. Pokračoval som v nádeji, že sa mi uľaví, ale nič sa nestalo. Do očí sa mi vtisli sklzy, keď som hľadel no polomŕtveho otca. "Synu, nedopusť, aby tento svet načisto ovládli. Nech tu ostane aspoň kúsok dobra, lebo pokým existuje, je tu vždy nádej." Povedal trasľavým hlasom a skonal. Šli sme teda na miesto, kde nás prepadli. Nebol tam už nik. Páchla tu krv. Vojaci boli rozrezaní na nepoznanie. Bol to otrasný pohľad. Radšej vám ani bližšie nič nepoviem."

"Už toľko nekecaj a poďme sa najesť." povedal krčmár Michal. Nevyzeralo to ako jedlo s nejakej reštaurácie, ale tak boli sme hladní a tak sme sa najedli. V ten deň bolo toho na nás trocha veľa tak sme sa pobrali spať...