Z krajiny nekrajiny

Andrej sedel vo svojej lavici zabraný do učenia.  Väčšina chalanov bola na chodbe, alebo sa rozprávali pri umývadle.

Do miestnosti vbehol mladý, dobre oblečený muž s kufríkom. Letmo sa rozhliadol po triede, potom si ho všimol - Andreja.  Prišiel až k miestu, kde sedel a podal mu malý balíček so slovami:

- Vieš, čo za to chcem.

- Hej.

- Si toho schopný?

- To sa dozvieme.

Celá trieda zízala v nemom úžase. Pozerali striedavo na zvláštneho muža a na svojho spolužiaka, ktorého akoby si po prvýkrát všimli so záujmom.

- Andrej? - zvrieskla Linda.

Nereagoval.

- Andrej?!

Prebral sa zo snenia. Už tam nebol žiadny vymyslený muž, ani  kufrík, tajomný balíček....záujem ostaných.

- Áno? Čo si chcela?

- Iba, či máš úlohu?

- .....jasne. Tu je.

- Vďaka, si milý. - povedala, ale ani sa na neho nepozrela.

*** 

Po vyučovaní sa prezul, všetkých pozdravil, oni jeho tiež a odišiel z budovy. Hneď ako prešiel cez bránu, pred školou zastavilo úžasné športové auto. Začal si predstavovať, ako nastupuje do toho vozidla práve vtedy, keď vychádza väčšina jeho spolužiakov. Trochu sa zasnil.

- Čo je s tebou? - spýtal sa Timo- tiež s ním chodí do triedy.

- Čo?

- No, že si taký...zamyslený.

- To... nič. Iba... nič.

- Si zvláštny.

- Myslel som, že som iba nudný.

- Čo? Nejako ti nerozumiem.

- Ja iba...no ..- pozrel sa do nechápavých Timových očí-  som hlupák. To nič.

- Nič je tvoje obľúbené slovo?

- Ja ...asi nemám obľúbené slovo.

- Ehm.. myslím, že už asi pôjdem. Zajtra v škole ahoj.

- Jasne. Maj sa.

Andrej ešte chvíľu uvažoval nad tým - Si zvláštny. Tak nejako ho to tešilo a napĺňalo.

***

Prišiel domov, pozdravil rodičov, povedal, že v škole bolo ako v škole, najedol sa a zatvoril do svojej izby. Pustil už tisíckrát obohratú pesničku a začal si čítať.  Jeho najobľúbenejšia kniha je Peter Pan. Miluje hlavne  tú časť, kedy snáď všetci začnú vravieť- Ja verím na víly, aby jednu zachránili.  Moment, kedy vyhrala imaginácia nad....

- A o čo sa to snažím ? Vymýšľam si, že som vo filme, spevácka hviezda, na drogách alebo že niekoho mám. Aby som bol zaujímavý.

Povedal si to nahlas , no nezanechalo to v ňom žiadnu stopu. Aj tak to stále bude robiť ďalej.

***

Ráno, keď kráčal do školy a uvidel jej obrysy chcelo sa mu utiecť. Alebo nie!! Prísť tam a spraviť rozruch. Ani na jedno nemal odvahu.

***

Popoludní si zašiel sám do kaviarne. Nastavil si budík, aby to vyzeralo, že mu niekto telefonuje. Vlastne, ani nevedel prečo, aj tak tam nebol nikto známy. Tentoraz si predstavoval, že sa prihovorí peknej babe vedľa pri stole.

Ako odchádzala, zabudla si na stole mobilný telefón - neváhal.

- Halóoo? Zabudla ste si mobil. - povedal náhlivo.

- Áno, áno. Ďakujem .

- A ....

-Čo?

- Nič.....nič.

Dopil kofolu a odišiel.

***

Andrej ležal vo svojej izbe a pracoval na knižke. Tvoril ju dosť dlho. Je to niečo na spôsob Petra Pana - iba dospelejšie. Vlastne hlavného hrdinu tvoril podľa seba. Bol to on. Jedno skutočné dobrodružstvo. Práve písal záverečný dialóg.

- Bolo by to  ľahšie, keby som bol blázon. Všetci by paradoxne považovali za normálne, že  som vo svojich svetoch.

- Utekáš pred svetom?

- Vytváram lepší.

- Čo je na ňom lepšie?

- Menej bolí.

- Ako ťa môže bolieť ten reálny, keď nič neprežívaš?

- Možno, práve preto.

Pozrel sa na to, čo napísal, no zdalo sa mu to príliš vysvetľujúce. A nakoniec mu aj tak chýba podobne silný moment ako - Ja verím na víly, plus stále nevedel, či má nechať hlavnú postavu aby našla to, čo hľadá, či ho nechá spadnúť a nedopraje mu happy end?

*** 

Ďalší deň v škole obzvlášť  pozorne pozoroval spolužiakov. V jeho predstavách to boli kamaráti.  Stále , ale rozmýšľal nad koncom svojho príbehu. Dokonca sa pár ľudí okolo spýtal, či by chceli šťastný, alebo smutný koniec v príbehu. Všetci mali dosť patetických hlúpostí a tak na plnej čiare vyhrala tragika.

***

Na literatúre ho učiteľka vyvolala k tabuli. Práve brali Pani Bovaryovú. Ako tak pred ňou rozoberal to dielo, prišiel na to, ako všetko skončí. Vlastne, už dlho všetko tomu nasvedčovalo. Celý príbeh sledoval iba túto líniu.

Pozrel sa po triede, zdvihol hlavu a zakričal.

- Ja verím na víly!!!

Všetci sa na neho najprv neveriacky začali pozerať, potom opatrne smiať.

Cítil sa akosi povznesene, no vedel, že to musí skončiť inak. Že toto je na neho príliš patetické, neprirodzené a nesvojské - nevydržal by to.

Učiteľka sa rozpačito spýtala:

- Prosím?

Pozrel na ňu a :

- Pardon... ja iba.....vlastne nič.