ZAČIATOK JEDNEJ LOVE STORY

Počul rázne zaklopanie. Vypol televíziu, ovládač hodil na gauč a vykročil. Nečakal návštevu a tak po ceste k dverám uvažoval, kto to môže byť. Mysľou mu mimovoľne preletela Táňa, no myšlienku na ňu hneď zahnal. Načo by za ním chodila? Dobre sa síce spolu bavili na Ivaninom večierku, došlo i k bozku – a nie jednému, ale hneď k niekoľkým! No čo si budeme nahovárať, jednoducho to medzi nimi poriadne iskrilo. A to už od samého začiatku ako sa jeho tmavé oči stretli s jej sivými. Boli k sebe priťahovaní ako pripináčky k magnetu, ako myši k syru, ako nočné motýle k zdroju svetla… Od prvého pohľadu sa ich oči stretávali čoraz častejšie. Spočiatku to bolo náhodné, no keď už mali obaja viac vypité, stávalo sa to zámerným. Úmyselne na seba narážali pohľadmi, neskôr sa pokúsili i o telesný kontakt. V hustom dave to nebol problém. Táňa niekoľkokrát prešla okolo neho a „nechtiac“ sa o neho obtrela stehnom, prsiami pričom mala svoje oči neustále zapichnuté do jeho. Tie pálivé, dráždivé, zvádzajúce dotyky, ktoré ho privádzali do šialenstva, ešte akoby i teraz cítil na tele… A tam vonku, v tej tmavej voňavej záhrade, tam sa takmer oddali zmyselnej rozkoši, obaja poháňaní neznámou silou, ktorá ich nútila robiť veci, ktoré by obyčajne nerobili. Tam, v tej magickej záhrade, ich z mámivo-čarovného opojenia vyrušil Luciin hlas. Hlas jeho priateľky.

Naraz mu zišlo na um, že to ona môže klopať. Vždy mala vo zvyku prísť vtedy, keď ju najmenej čakal.

Otvoril dvere a na tvár nasadil ľahostajný výraz. No ten sa mu v momente zmenil ani šibnutím čarovného prútika na prekvapený.

Táňa???

Tá Táňa, na ktorú nevedel zabudnúť od toho osudného večierka? Tá Táňa, na ktorú už vyše týždňa neustále myslel?

Žeby na ňu myslel tak intenzívne, až si ju vyčaroval pred dvere? Dá sa to?

„Ahoj.“ – povedala a váhavo sa naňho usmiala.

Och, bože… zrejme má halucinácie. Neboli to halucinácie, ani čary. Ten plachý úsmev bol skutočný. A… ona bola skutočná. A stála pred jeho dverami. Bol z toho taký vykoľajený, že jej tresol dvere rovno pred nosom. Rukou si zakryl oči a vyháňal ju z mysle. Nebola to ona! – presviedčal sa. Nemohla to byť ona! Toľko o nej sníval… Ale sny sa smrteľníkom nespĺňajú. Roztrasenou rukou si prešiel po vlasoch.

Bola to ona. Bola to Táňa. To malé, kučeravé dievčatko s veľkými sivými očami a plnými zmyselnými perami. Stálo na prahu jeho dverí a on… on jej ich zabuchol pred nosom! Len čo si to uvedomil, spamätal sa a siahol po kľučke.

Na druhej strane dverí stála zaskočená Táňa. Úsmev jej pobledol a ruky vystrela v otáznom geste. Čo to malo znamenať? Prečo jej zatvoril dvere? Ani ju len neodzdravil! To sa robí?! V tej chvíli začala uvažovať, či spravila dobre, keď sa sem vybrala. Nemala to robiť. Nemala sem chodiť. A hlavne, vôbec nemala počúvať kamarátku Silviu, ktorá ju na to nahovorila.

Naraz videla ako sa dvere otvárajú. A to sa práve chystala (iba čisto teoreticky) na odchod.

„Ahoj.“ – počula a pozrela na zmäteného Pavla.

„Prepáč.“ – povedal hryzúc si zboku ukazovák. Ustúpil od dverí so slovami: „Poď ďalej.“

Rozmýšľala iba chvíľu, kým vkročila. Pár sekúnd na seba rozpačito hľadeli. On si všimol, že má na sebe bledohnedú koženú bundu do pása a obtiahnuté levisky – presne tie, ktoré mala aj na večierku – a že v ruke žmolí zväzok kľúčov. Ona si zasa všimla, že je len v čiernych rifliach a má obnaženú hruď. A tiež ako si medzi prstami nervózne poťahuje obočie.

„Máš to tu pekné.“ Porozhliadla sa po útulne zariadenom byte, len aby svoje oči odtrhla z jeho širokej hrude. Nechcela, aby si všimol ako ju pohľad na jeho svalmi hrajúci hrudník vzrušuje.

„Ďakujem.“ – zmohol sa na slovo.

„Sadni si.“ – ukázal na gauč a prešiel do malej kuchynky, ktorá bola prepojená s obývacou časťou bytu.

„Dáš si niečo? Kávu, džús…?“

Otvoril chladničku, aby sa pozrel, čo by jej ešte mohol ponúknuť. Rozhodne potreboval zamestnať ruky.

„Nie, ďakujem. Vlastne som prišla len na skok,“ – ako hovorila prechádzala k oknu s výhľadom na križovatku. „, Dolu ma čaká kamarátka. Idem ju odprevadiť na letisko… Ona ma vlastne prehovorila, aby som za tebou prišla.“

Usmiala sa. Prstom pohladila opierku gauča.

Zaujato na ňu pozrel.

„Asi by som ti mala objasniť, prečo so tu. Nuž, ide o to…“ – pohľadom pozerala niekde za neho. On si založil ruky pod pazuchy a uprene ju sledoval.

„…ide o ten večierok. Ja… vieš, ja som nevedela, že máš priateľku, no a…“ – tentoraz sa mu zahľadela do očí tmavých ako polnočná obloha -, „to, čo sa odohralo v záhrade, teda takmer odohralo, že?“

Neprirodzene sa zasmiala.

„Chcem povedať, že ma to vôbec nemrzí a tiež, že mi je dokonca ľúto, ba veľmi ľúto, že som ťa nezvalila na lavičku a nepomilovala sa s tebou, pretože ver či never, mala som neuveriteľnú chuť to urobiť. Fú! – vydýchla si nakoniec a dodala: „Tak, povedala som, čo som mala na srdci, môžem ísť.“

Venovala mu úsmev od ucha k uchu a pobrala sa na odchod.

„Počkaj!“ – zastavil ju Pavlov hlas. Zastavila, no ostala stáť chrbtom k nemu.

„Chcem len povedať, že Lucia už pár dní nie je moja priateľka.“ – odmlčal sa. Táňa sa uškrnula, a keďže si myslela, že už jej nechce nič povedať, urobila krok vpred. No keď pokračoval, opäť zastala. „A tiež, že vtedy… teda v tej záhrade… aj ja som to chcel urobiť.“

Obrátila sa tvárou k nemu.

„Veľmi.“ – potichu dodal, na čo sa usmiala. Opätoval jej úsmev a vykročil k nej.

„Vlastne od toho večera nemyslím na nič iné, len na to ako ťa zvieram v náručí a zasypávam lačnými bozkami… A Luciu preklínam za to, že nás svojím hlučným príchodom vyrušila.“

Táňa sklopila zrak. Pavol jej priložil palec pod bradu a zodvihol jej hlavu. Čakal, kým na neho pozrie. Keď tak urobila, zľahka jej palcom prešiel po perách a naklonil sa, že ju pobozká.

Vonku zatrúbilo auto. Táňa podskočila a vybrala sa k dverám.

„To je Silvia. Prepáč, musím ísť, aby stihla odlet. Ahoj.“ – zamávala mu.

Vykukol za ňou na chodbu.

„Zavolám ti.“ – zakričal jej.

Táňa vošla do výťahu. Zakutrala v kabelke, ktorú mala prevesenú cez plece a vytiahla z nej vizitku. Tú mu stihla hodiť tesne pred tým ako sa jej výťahové dvere zatvorili. Spokojne sa usmiala a v duchu začala ďakovať svojej skvelej priateľke, že ju na to nahovorila.

Pavol zodvihol zo zeme vizitku a obdaril ju veselým úsmevom. Šťastne si popiskoval, keď sa strácala jeho mužná postava za dverami bytu.