Tabula rasa - kapitola 1.

Bol už neskorý večer a ulice postupne pustli, len kde-tu sa mihali postavy viac či menej podozrivých osôb.

V nenápadnom rožnom byte na predmestí sa niekoľko minút pred polnocou v zámke otočil kľúč a dnu vošiel Martin. Bol mladým úspešným podnikateľom, no jeho práca ho ničila. Daňou za úspech boli neskoré príchody domov, psychická vyčerpanosť a prázdny spoločenský život.

Martin zabuchol za sebou dvere, kľúče hodil na stolík v predsieni a povoľujúc si kravatu prešiel do spálne. Tam sa hodil na posteľ a pár minút len tak ležal tvárou zaborenou v perinách. O chvíľu sa pozviechal, zhlboka sa nadýchol a vstal. Vyzliekol si košeľu a cestou do kúpeľne zapol televízor. Trochu ho prekvapilo keď začul zvučku mimoriadnych správ, pretože to sa nestalo odvtedy, čo sa mestom minulý rok prehnal zúriaci hurikán. Túžba po osviežení bola ale silnejšia a tak si televízor ďalej nevšímal.

Tvár si niekoľkokrát opláchol v ľadovej vode a oprel sa rukami o umývadlo. Chvíľu si len tak nechal vodu stekať po tvári a potom sa na seba zahľadel do zrkadla. Nemal ešte ani 35 rokov, no vyzeral minimálne o desať rokov starší. Aj sa tak cítil. Takto to nemôže ďalej pokračovať... Nevládal sa však už ani ľutovať.

Vtom k nemu doľahli hlasy z nočných správ.

„... vyšetrovanie je zatiaľ neúspešné, proti takejto hrozbe sú zatiaľ aj tí najpovolanejší bezmocní...."

Schmatol uterák čo visel pri umývadle a prešiel nazad do spálne. Takmer celé hlásenie zmeškal, no napriek tomu si s novonadobudnutým záujmom sadol na kraj postele. Diaľkovým ovládaním zvýšil hlas a upriamil pozornosť na sympatickú hlásateľku v červenom kostýme.

„Vyzývame občanov k zvýšenej opatrnosti. Nevieme presne do akej miery sú nebezpeční, ako je možné ich rozoznať a čo je možné od nich očakávať. Môžme iba dúfať, že sa už čoskoro dozvieme viac. Veď čo vlastne vieme o... smrti...?"

Diaľkový ovládač zarachotil na parketovej podlahe. Martinovi vypadol z ruky keď sa od únavy v hlbokom spánku zvalil na posteľ. Bol už niekde inde a posledné slová hlásateľky nepočul. V tej chvíli by ho ani nebolo napadlo že už onedlho sa dozvie viac ako by mohol chcieť.

„... a dobrú noc." zakončila hlásateľka a na obrazovke sa objavila známa reklama na zmrzlinu.

Prebudil sa nad ránom. Vysprchoval sa, naraňajkoval, pripravil materiály do práce. Pri odchode ho napadlo, že ako symbol jeho nového života by si mal zobrať dovolenku. Zájsť do kina, na obed, možno ku kaderníčke. Nakoniec, keď sa dejú tie zvláštne veci o ktorých hovorili v mimoriadnych správach... Rozhodol sa - zoberie si dovolenku.

Keď vyšiel z bytu, udrel ho do tváre príšerný zápach hrdze. Porozhliadol sa po okolí. To, čo videl... Pretrel si oči a popozeral všetko ešte raz.

Prázdne ulice. Ledabolo zaparkované autá, popraskané cesty a obchody v plameňoch. Jeho obľúbená trafika skončila v troskách. Nezmohol sa na slovo. Všetko vyzeralo ako minulý rok po tom ničivom hurikáne... ibaže oveľa horšie.

Zo strachu vybehol do svojho bytu a snažil sa dovolať známym. V slúchadle sa nepretržite ozývalo - tú, tú, tú.

Vbehol do kúpeľne, kde si sadol chrbtom k rohu. Nedokázal vnímať nič. Myslel iba na tú spúšť. Napadali ho rôzne teórie - teroristi, výbuch plynu - ale ako to, že nič nepočul?

Po dvoch hodinách sa rozhodol opäť vyskúšať telefón. Vytočil číslo a...

„Zomrieš. Tak, ako... tú, tú, tú!"

Martin úplne nepríčetne hodil mobil o stenu. Zrazu všade počul zvláštne hlasy, videl tiene, ktoré tam ani asi nemohli byť, detský krik, prosenie.  Neskutočne sa obával. V túžbe nezomrieť od strachu a aby popustil plyn zakričal:

„Dooosť!!!"

          O sekundu všetko utíchlo. To bolo snáď ešte horšie. Vedel, že musí zistiť o čom boli včera tie správy. V mysli mu naskočila spomienka na jednu internetovú kaviareň  neďaleko. Snáď ešte existuje.

            Rozbehol sa po schodoch dolu a vybehol zo vchodu. Rozbitý chodník ho trochu pribrzdil, no neodradil od jeho cieľa. Prešiel cez zdemolovanú cestu a vydal sa po ulici. Keď prišiel na jej koniec, zabočil za roh. Len tak-tak ho minulo sklo, ktoré vypadlo z okna domu pod ktorým prechádzal. Zdesene sa na sekundu obzrel na kopu skla, potom na okno, z ktorého padlo. Nikoho nevidel. Po chrbte mu prebehol mráz. Obzrel sa ešte naokolo, ale široko-ďaleko nikoho. Zhlboka sa nadýchol a pokračoval.

Po chvíli dorazil na miesto, na ktorom, pokiaľ sa pamätal, mala byť kaviareň. Teraz pripomínala skôr „kůlničku na dříví" ale bolo to presne to, čo hľadal. Prekročil prevrátenú pouličnú lampu, z ktorej trčali káble a vstúpil. Po jeho pravej strane čosi horelo, ale to si až tak nevšímal. Keďže nikde nikoho, prešiel do vzdialenejšej časti miestnosti a sadol si za zjavne jediný ako-tak funkčný počítač. Mal šťastie. Prišiel včas.

            Na internete si vyhľadal archív stanice, ktorá ho zaujímala a začal prehľadávať posledné záznamy. Trvalo mu to iba pár sekúnd kým našiel ten správny, pretože bol iba z predchádzajúceho dňa. Ďalších pár sekúnd sa záznam načítaval a o malú chvíľu neskôr už Martin netrpezlivo hltal úvodné slová hlásateľky:

„Milí diváci. Sme radi, že ste si zapli našu stanicu. Máme tu mimoriadne spravodajstvo.

Ako ste si iste všimli, v posledných hodinách uplynulého dňa došlo k niekoľkým záhadným a nevysvetliteľným udalostiam. Zaznamenali sme veľké množstvo hlásení zo všetkých kútov mesta. Hlásite nám výtržníctvo, požiare, vraždy a náhle dočasné poruchy telefónnych liniek... Celé mesto síce vyzerá ako keby ho zasiahla neúprosná spúšť, všetko však bez akýchkoľvek viditeľných príčin. Niektorí z vás hlásia podozrivé osoby, ktoré sa navzájom nápadne podobajú a potulujú sa po uliciach.

Všade na okolí vládne rozruch, neexistujú však očití svedkovia, ktorí by potvrdili alebo dokázali popísať páchateľov.

Nemocnice zaznamenali nadmerný počet zranených a neustále prijímajú ľudí, ktorí tvrdia, že sa stretli so svojimi roky mŕtvymi priateľmi či príbuznými. V niekoľkých prípadoch, podľa slov poškodených, sa práve títo zosnulí snažili ublížiť, či dokonca zabiť pozostalých. Podľa výpovede niekoľkých postihnutých tieto bytosti, ak ich tak možno nazvať, zakaždým záhadne a bez stopy zmiznú.

Polícia, ministerstvo vnútra i ďalšie príslušné orgány sa už zapojili do pátrania, ale vyšetrovanie je zatiaľ neúspešné, proti takejto hrozbe sú v týchto chvíľach aj tí najpovolanejší bezmocní. O týchto podozrivých osobách, ktorých je podľa posledných informácií stále viac, vieme len minimum. Pôsobia však ako bežní občania a preto je často takmer nemožné považovať ich za iných. Vyzývame vás preto k zvýšenej opatrnosti. Nevieme presne do akej miery sú nebezpeční, ako je možné ich rozoznať a čo je možné od nich očakávať. Môžme iba dúfať, že sa už čoskoro dozvieme viac. Veď čo vlastne vieme o... smrti...?" hlásateľka urobila malú pauzu a sama vyzerala nanajvýš vydesene.

Martin sedel, civel na obrazovku a od údivu nedokázal ani dýchať. Posledné slová už sotva vnímal. V hlave mal zmätok ako nikdy pred tým. Kým hlásateľka dohovorila, bol už dávno zasa preč. Takto si začiatok dovolenky nepredstavoval.

„To je zatiaľ odo mňa všetko. Okamžite ako sa dozvieme čokoľvek nové, znova sa prihlásime. Dovidenia a dobrú noc."