Bez odpovede.

Očká ti z cesty utekajú,

hodvábnym futrom smútky tečú,

až oťaželi papučky,

neskáču, len sa vlečú.

Keď ticho delí ocka s maminou

v sebe si rovnáš cesty krivé,

jak v topánočke kamienky,

no ako bolia, iba ty vieš.

Stierame farbu oblohy

a vranie sny sú z našej viny,

otázky nikdy nevypovieš,

jak čriepky režú do živiny.

Želanie tvoje?

I súdom ťažko postačí.

Hanbím sa,

môj malý Andersenov vojačik.