Tabula rasa - kapitola 2.

Kráčal ulicou, ani poriadne nevedel kam. Nohy ho viedli samé. Snažil sa pochopiť, čo práve počul a vymyslieť plán, ako sa odtiaľto dostať. Mal tak strašne veľa otázok, no na niečo prišiel. Dôležité je zistiť novinky a či niekto okrem neho prežil. Pôjde do toho televízneho štúdia... kazil mu to však malý detail - nevedel, kde sa nachádza. Chvíľu tuho rozmýšľal. Bolo to dosť ťažké, keď naokolo videl iba zrúcaniny, horiace budovy, popraskanú ulicu.

„Fajn, plán je takýto. Pôjdem do nejakej trafiky, ktorá ešte stojí a zoberiem si plánik mesta." vravel si nahlas.

 Po hodine hľadania jednu takú našiel. Bola vo vnútri celkom schopnej budovy a tak sa nebál dovnútra vojsť. Z otvorených okien prúdil jemný vánok, ktorý aspoň na chvíľu osviežoval mozog, a aj teplé lúče, čo dodávali pohodu.

Všetko ostatné príjemné nebolo. Porozhadzované časopisy, cigarety. Na stene škvrny od krvi. Cítil nepríjemne hnilobný zápach. Niečo mu hovorilo, nech po tom nepátra, že robí klasickú hororovú chybu, no...

Pomaly kráčal obchodom k mierne pootvoreným dverám, z ktorých išlo slabé svetlo blikotajúcej žiarovky. Hnilobu cítil stále intenzívnejšie. Už ju skoro jedol. Čím bol bližšie, tým sa jeho odhodlanie strácalo, no bol úplne fascinovaný myšlienkou na smrť. Vošiel do dverí.

Dnes toho videl veľa, toto ho ale šokovalo. Zrazu bol v trafike,  ale všetko vyzeralo normálne. Predavač prešiel okolo neho, vôbec si ho nevšimol. Akoby tam nebol.  Kráčal za ním. Zrazu sa ale niečo stalo. Obchodník  vyzeral dosť šokovane a vystrašene. Potom zasa všetko stmavlo, trafikant zmizol a všetko už bolo opäť v pôvodnom stave. Táto vízia Martina  vyviedla z miery ešte viac, pokiaľ to bolo možné.

Nechcel tam zostávať už ani minútu.  Hystericky hľadal mapu až ju našiel v skrini pod pokladňou. Vyšiel z obchodu na prázdnu ulicu, roztvoril mapu a... zdala sa mu zvláštna. Po chvíli prišiel na to, že ju číta hore nohami. Zasmial sa sám sebe, no bolo to dosť zúfalé.

Nakoniec na nej našiel bodku s názvom - televízne štúdio. Musí prejsť prakticky celým mestom. Napadlo ho, že možno metro funguje, no...

Nestihol ani dokončiť myšlienku, keď zrazu za sebou začul škripot bŕzd. Obzrel sa za seba. Ktovie odkiaľ, na opačnú stranu ulice práve dofrčal taxík. Martin bol v takom šoku, že ho to ani neprekvapilo. Vedomie jeho novej misie ho popchlo vpred a tak na taxík zamával a rozbehol sa k nemu. Veď napokon, odvoz mu akurát príde vhod.

Okamžite nastúpil.

„Do televízneho štúdia, prosím."  povedal takmer skôr ako si sadol a prečítal vodičovi adresu z plániku, ktorý ešte stále držal v ruke.

„Ako si želáte" znela pomalá, vyrovnaná odpoveď podivným zastretým hlasom vodiča.

Martin sa nad tým ani nestihol pozastaviť. Uvelebil sa na zadnom sedadle s oranžovými poťahmi a auto sa pohlo. Oranžovú mal rád.

Zavládlo hrobové ticho a on si až teraz uvedomil, že cíti zvláštny, no nie neznámy zápach... hrdze?

Chvíľu sa predierali zdemolovanými uličkami no po chvíli sa dostali do centra. Nevyzeralo o nič vábnejšie ako ostatná časť mesta.

Martin si všimol, že neustále zrýchľujú. Najprv tomu nevenoval zvláštnu pozornosť, no keď cez popraskaný asfalt takmer preleteli ponad cestu, prestávalo mu byť všetko jedno. Zamrvil sa na sedadle a pevne sa ho chytil. Keď len o milimeter minuli pouličnú lampu a takmer nabúrali do výkladu horiaceho obchodu, jeho zhrozenie sa vystupňovalo.

„Whou!" počul sa ako vykríkol „Pre boha, ako to jazdíte, človeče?!" dodal, keď sa auto znova posadilo na cestu.

Vodič však mlčky pokračoval v jazde, naďalej zrýchľujúc. Jediné čo jeho pasažier zaznamenal, bol šibalský úsmev v spätnom zrkadle. Martin si všimol jeho záhadné oči. Sršalo z nich niečo chorobné. Po chrbte mu z toho prešiel mráz.

Auto sa rútilo vpred, vodič nemilosrdne vyberal zákruty tak, že Martina hádzalo zo strany na stranu. Chvíľami mal pocit, že dokonca začul smiech, ale radšej sa presviedčal o tom, že sa mu to iba zdalo. Toto sa mu prestávalo pozdávať.

„Zastavte!" zavelil „Chcem vystúpiť!"

„Naozaj?" zavrčal vodič a nečakane sa obrátil dozadu. Pustil volant. Martin až nadskočil. Pohľad do tej tváre bol strašný. Nikdy niečo také nevidel. Akoby sa díval na čerstvú obeť brutálnej autohavárie. Nechcelo sa mu uveriť, ale takisto ho premkol pocit, že mu bol veľmi povedomý. Hlúposť, pomyslel si.

Auto si medzi tým začalo robiť čo sa mu zachcelo. Martin zdesene rozmýšľal ako sa odtiaľ dostať. Nechcel sa práve on stať obeťou brutálnej autohavárie.

„Chyťte ten volant! Ježiši, veď nás zabijete!" kričal.

„Skutočne?" zaškeril sa vodič a natiahol svoju veľkú ruku, s výraznými jazvami, za Martinom. „Zomrieš. Tak, ako..."

No koniec vety už Martin nepočul. Na zlomok sekundy v tom dokonca pocítil iróniu. V momente, ako videl načahujúcu sa ruku, inštinktívne otvoril dvere a vyskočil za jazdy von z auta. To sa rútilo ďalej, až kým na najbližšej križovatke nevrazilo do horiaceho stánku.

Martin dopadol o niečo lepšie. Mal šťastie. Keď vyskočil, odhodilo ho priamo do kopy odpadkov a kartónov. Pooškieral sa pri tom o chodník a utŕžil aj niekoľko poranení, z ktorých mu teraz vytekala krv, ale mohlo to byť aj vážnejšie. Chvíľu tam ležal, nevládal sa pohnúť. Keď sa však presvedčil o tom, že je stále medzi živými, sťažka sa pozbieral a očistil sa od odpadkov. Aspoň pokiaľ to šlo.

Vstal. Snažil sa zorientovať. Nepoznal to tu.

Prešiel o kúsok ďalej, kde na takmer zrútenom dome objavil tabuľu s názvom ulice. Našiel ju na mape a ku podivu sa potešil. Bol už celkom blízko. Štúdio bolo podľa mapy iba dve ulice odtiaľ. Zabočil teda za roh a vydal sa k svojmu cieľu.

Netrvalo dlho a bol na mieste.

Televízne štúdio bolo jedno z najväčších budov v meste.  Na jej vrchole sa ešte včera hrdo týčila obrovská vlajka so symbolom spoločnosti - veľké modré oko. Ľudia ten znak nemali radi. Zdalo sa im, akoby ich neustále pozorovalo a to v nich prebúdzalo paranoju.  V minulosti pyšne vlajúca doména budovy teraz roztrhaná, poničená na rozborenej zemi. Pokorená, ako celé mesto. Martina zahrnul pocit patriotizmu a túžba po pomste. Tá trvala do chvíle, než si uvedomil, že mu ide o krk a nie je akčný hrdina. Musí prežiť - iba o to ide.  

Vošiel do budovy. Kedysi bola nádherná vstupná sála zdobená surrealistickými obrazmi, podlaha z mramoru, na strope visievali starožitné lustre. Zostali iba spomienky. Strop už nezdobilo nič, iba veľké krvavé fľaky. Po obrazoch akoby sa zľahla zem a mramor bol tiež zničený.

Túžba pomôcť akoby zasa vzplanula, no bol to iba záchvev hrdinstva, ktorý o chvíľu vystriedal pocit samoty. Nikde nebolo ani stopy po ľuďoch . Vošiel do prvých dverí, čo uvidel. Tie viedli na chodbu, tá na ďalšiu chodbu a tak dokola. Ani stopa po živých a ani po mŕtvych.

Ukázalo sa, že iba jedny dvere boli zamknuté. A práve tie, čo ho zaujímali najviac. Dvere od bezpečnosti. Skúsil ich vyraziť, no neúspešne.

Počul odtiaľ zvuky. Konkrétne stony, ženské stony. Chvíľu na dvere rozprával. Nič.

V momente, keď už to chcel vzdať sa otvorili. Z miestnosti vyšla mladá  žena, v ktorej spoznal reportérku z mimoriadnych správ. Pozerali na seba. Mohla ubehnúť sekunda, no im sa to zdalo ako celý deň. V jediný moment sa necítili tak osamotení. Toto zistenie v nich prebudilo nádej.