Šarkany majú šťastie

Našla som ju u seba raz v noci. Zobudila som sa, v izbe bola tma ako v rohu. Ešte v polospánku som sa poškrabala na nohe a obrátila sa na bok, keď vtom sa moje telo niečoho dotklo.

Nadvihla som sa, otvorila oči a s vreskotom vyletela z postele.

Bežala som cez náš veľký dom, dole po schodoch a zastavila som sa až v obývačke. Sadla som si na koženú pohovku a dychčala ako po maratóne. V celom dome bolo ticho, len veľké starožitné hodiny pokojne tikali.

Po chvíli som opäť stála pri mojej izbe a pootvorila dvere. Zažmurkala som do tmy.

Zhrozene som rozoznala obrys akejsi postavy stojacej v strede miestnosti.

„Pozri, nie je dôvod..." povedal hlas a v tom okamžiku som už trielila kade ľahšie. Potichu som vošla do spálne mojich rodičov. Otec chrápal a mama ticho odfukovala na kraji postele, zdalo sa mi, že z nej každú chvíľu spadne. Pozrela som na jej tvár - vyzerala neuveriteľne smutne. Často tak pôsobila, bolo to kvôli malému znamienku, ktoré mala celkom pri ľavom kútiku oka - vytváralo dojem slzy.

Jemne som ňou potriasla.

Otvorila oči a pozrela na mňa.

„Čo?" opýtala sa mrzutým hlasom.

„Prepáč, že ťa ruším, ja len že...zdá sa mi, že, teda vieš..."

Matka zatvorila oči.

„Mami?"

Opäť ich otvorila. „No čo je, preboha."

„Zdalo sa mi, že v mojej izbe je akési cudzie dievča. Ja viem, znie to trochu..."

Matka sa prevalila na druhý bok, takže som jej videla len chrbát. „Bože môj. Veď máš už šestnásť."

Chcela som ju opraviť, že mám ešte len pätnásť, ale potom som radšej zostala mlčky stáť v tme a pozerala na ňu. Začala ticho odfukovať.

Išla som do obývačky, ľahla si na pohovku a pravidelný tikot hodín ma uspal.

Pondelkové ráno bolo šedo-vyblednuté. Vonku fúkal studený vietor spolu s listami zo stromov.

Sedela som si za veľkým stolom v jedálni a Beáta mi priniesla raňajky. Milo sa na mňa usmiala. Keď sa za ňou zatvorili dvere, opatrne som sa pozrela vedľa seba a pokrútila som hlavou.

„Toto nie je normálne," povedala som. Dievča pokrčilo plecami.

„Čo už narobíš."

Sedela celkom pokojne, na sebe veľké, neforemné šaty, v ktorých sa jej útle telo strácalo. Chudá tvár s trochu vypúlenými očami, dlhé tmavé vlasy vyzerali, akoby nevideli hrebeň už roky a v zapletených chuchvalcoch trepotala krídlami celkom pekná bábôčka pávooká.

„Toto je sila. Čo tu vlastne chceš?" opýtala som sa a nespúšťala oči z motýľa. „Si nejaká mŕtva, či čo? Chceš sa pomstiť, alebo..."

Dievča sa rozosmialo a pokrútilo hlavou. „Šibe ti?"

„Dosť," priznala som.

Zrazu sa otvorili dvere a do jedálne dynamickým krokom vošla mama. V strede miestnosti zastala a zhrozene na mňa pozrela.

„To v tomto chceš ísť do školy?" vyšlo z nej.

Pozrela som na seba - ošúchané džínsy, čierny sveter. „No?"

„Dobre, ale potom sa nečuduj, že ostatné deti v triede sú k teba, ako by som to povedala...Čo tak sa obliekať aj trochu farebnejšie? Pozri na mňa."

Matka mala na sebe žltý kostým s minisukňou a čiernymi lodičkami. Kvôli znamienku pri oku však vyzerala smutne.

„Aha," povedala som. Matka pokrútila hlavou.

„A ešte jedna vec. To čo malo znamenať, že ma budíš uprostred noci? Si normálna?! Skús aj trochu rozmýšľať, áno?"

Mama odklopkala preč. Dievča s motýľom na mňa len rýchlo pozrelo a obe sme mlčali.

Cestou do školy sedela vedľa mňa vzadu. Náš rodinný šofér si vpredu spokojne popiskoval, tak som si povedala, že je to v poriadku.

V triede som ju posadila na voľné miesto pri mne.

„Čáu, čo máš nové?" otočila sa na mňa so sileným úsmevom moja bývalá najlepšia kamarátka, ktorá sedela lavicu predo mnou.

Pozrela som na dievča vedľa seba. „Ale nič."

Vyučovanie začalo a učiteľka ma obvinila, že nedávam pozor a stále pozerám von oknom. Samozrejme, v skutočnosti som sa nepozerala von, ale na moju novú susedku, ale nahlas som to radšej nepovedala.

Cez veľkú prestávku sme vyšli na dvor a sadli si na lavičku. Všetci ostatní z triedy stáli v hlúčiku na druhom konci a nahlas sa smiali, pri čom na mňa poškuľovali.

„Čo sa tak rehlia?" opýtalo sa ma dievča.

„Ale, asi len tak," odpovedala som rýchlo.

Fúkal studený vietor a listy šuchotali. S úsmevom som sa striasla.

„Počuj, keď mi prestane šibať, tak odídeš?"

Zamrvila sa. „Uvidím."

Decká v triede začali zase zabŕdať. Že čo mám na sebe také staré nohavice, keď sú moji rodičia takí bohatí a podobne. Už som si na to skoro zvykla, no aj tak som sa radšej na zvyšok vyučovania zašila na záchode. Len tak som sedela na mise, to milé dievča mi klopalo na dvierka a snažilo sa ma rozveseľovať rôznymi spôsobmi, napríklad vtipom o slonovi a ťave. Potom som zavolala šoférovi a on mi sľúbil, že o päť minút bude stáť v uličke za školou, tak ako vždy.

Víkendy som od malička neznášala a tento nebol výnimkou. Rodičia sa totižto rozhodli, že si ideme púšťať šarkana na kopec za naším domom.

Vonku fúkalo a bola poriadna zima, aj keď na oblohe nebol jediný mrak. Otec sa zohol a postrapatil mi vlasy.

„No, čo máš nové, kočka moja?"

Zamračene som pozrela na jeho veľkú tvár, ktorú som už dlho nevidela tak zblízka a prekvapene si všimla, že akosi zostarol. Pokrčila som plecami a vybrala šarkana z obalu. Rozväzovala som motúzik, ktorým bol priviazaný a otec sa mi snažil pomôcť, no všetko len nešikovne zaplietol. Potom ma nahnevane odstrčil.

„Nechaj to tak, to robia otcovia!" Za hodinu a pol, počas ktorej vybavil sedem telefonátov a poslal dva e-maily cez mobil, šarkan konečne vyletel do vzduchu a trepotal farebným chvostom.

Pozrela som na oblohu a dlaňou si zakryla silné lúče slnka. Nebo bolo modré a šarkan na ňom nádherne žiaril, bláznivo lietal zo strany na stranu, zhora dole. Motúzik v mojej ruke bol silno napnutý.

„Ten má šťastie," povedala som si pre seba ticho.

Otec žiaril spokojnosťou a objal ma. „Moja malá dcérenka." Podráždene som sa od neho odtiahla a zavrčala: „Prestaň už!"

Mama nás celý čas mlčky pozorovala a keď som jej podala motúzok, opatrne ho chytila a pozrela na oblohu. Všimla som si, že zrazu neuveriteľne zosmutnela, ale možno to bolo zase len tým znamienkom. Rýchlo mi motúzik podala naspäť a išla domov, lebo mala ešte veľa roboty do práce.

O chvíľu sme prišli aj my s otcom, vymrznutí s červenými lícami a Beáta navarila ovocný čaj. Otec žiaril spokojnosťou.

„Bolo to fajn, nie? Som rád, že sme si po dlhej dobe našli čas byť celá rodinka takto pekne spolu."

Ani som naňho nepozrela a išla do izby. Na posteli sedelo dievča a listovalo si v akejsi knihe. Pozrelo na mňa a usmialo sa. „Ako bolo?"

Ľahla som si na posteľ a položila si hlavu na jej stehná. „Ále," privrela som oči.

V pondelok večer vonku pršalo, tak sme si s mojou novou kamarátkou listovali v rockových časopisoch. Horlivo som jej vysvetľovala, ako to vo svete hudby chodí, hovorila som jej o skupinách. Zrazu sa prudko otvorili dvere a dnu vošla moja matka. Prekvapene som nadvihla obočie - v mojej izbe nebola snáď celú večnosť.

Do jednej ruky zdrapila časopis, do druhej moje rameno a surovo ma zodvihla hore.

„Mladá slečna," vyprskla, „práve mi volala tvoja triedna učiteľka! Platíme ti kvalitnú školu, celé dni v práci drieme na teba a ty si pokojne odídeš uprostred vyučovania?! A keď si na hodine, tak absolútne nedávaš pozor?! Ja už naozaj nechápem, ako môže byť niekto taký sebec!"

Mlčky som hľadela hore na mamu.

„Ani mi na to nič nepovieš?!" vyštekla.

Pokrčila som plecami. Ona ma chvíľu ticho prebodávala pohľadom, potom ma pustila, zobrala mi všetky cédečka a časopisy a ráznym krokom kráčala preč. Bola už skoro pri dverách, keď sa zrazu prudko otočila, tromi krokmi podišla ku mne a z ničoho nič ma jedným z časopisov surovo pleskla po hlave. Prekvapene som na ňu pozrela a nevedela, či sa mám rozosmiať alebo niečo podobné.

Ona, s červenou nahnevanou tvárou, pomaly zodvihla ruku do vzduchu a silno ma udrela časopisom druhý krát. A potom to zúrivo urobila znovu. A znovu.

Navrela jej žila na čele a ja som bola v takom šoku, že som sa ani nepohla.

Matka zrazu prestala, ticho na mňa pozrela a vyšla von z izby. Časopis si zobrala.

Ja som si sadla na posteľ a vydýchla.

„Ty brďo."

 Dievča ma pohladkalo po líci a povedalo: „Kašľať na to." Tou jedinou vetou ma dosť dojalo a snažila som sa nerozplakať.

A potom, keďže sme si chceli zodvihnúť náladu, sme dostali nápad ísť na strechu. Moja izba bola celkom hore a podkrovným okno sme sa ľahko dostali von. Sadli sme si na mokré škridlice a nad hlavami sme si rozprestreli veľký dáždnik. Dážď naň pokojne bubnoval a všetok smútok zmizol.

„Bože, to je perfektné," povedala som.

„Kráásáá," zakričalo dievča.

„Úúžasnéé," skríkla som aj ja a šialene sme sa rozosmiali.

Potom som vstala a postavila sa na kraj strechy. Pozrela som pod seba a zvolala: „Teraz by som vyletelááá!"

Dievča sa zrazu z ničoho nič rozbehlo a skôr ako som si stihla vôbec uvedomiť, čo sa deje, preletela cez okrej strechy. Namiesto toho, aby padla dole, však letela vzduchom ďalej. Potom sa zastavila, obrátila sa na mňa a uškrnula sa.

Nezmohla som sa ani na slovo - to dievča sa jednoducho normálne vznášalo vo vzduchu.

„Nevyskúšaš to?" zakričala na mňa.

Pokrútila som hlavou. „Zbláznila si sa?!"

„Nebój, nespadneš."

Pozrela som dole na svoje nohy v premoknutých papučiach a jednou som pomaly pohla dopredu. Počula som jej hlas, ako ma povzbudzuje, tak som po dlhej chvíli váhania pevne zatvorila oči a vykročila do prázdna pred sebou.

Šokovane som si uvedomila, že nepadám, ale visím vo vzduchu. Podo mnou bola naša záhrada, stromy a popadané listy. Dievča sa na mňa usmialo.

Aj ja som sa usmiala. Rozosmiala som sa.

Pomyslela som si, že teraz určite vyzerám ako mama na tej fotke, ktorú máme v rohu obývačky. Vždy som bola tým obrázkom fascinovaná - bola na ňom ona, asi dvadsaťročná, visela na veľkej naklonenej skale. Nenalíčená, vlasy rozcuchané a na tvári obrovský úsmev. Otec mi raz, veľmi dávno povedal, že chcela byť kedysi profesionálnou horolezkyňou a celý život cestovať po hornatých krajinách.

Moje myšlienky prerušil hlas dievčaťa.

„Poď sem," zakričalo. „Umrieš, keď uvidíš zhora tie polia za vaším domom."

Nadšene som sa odrazila od ničoho a letela za ňou.