Tabula rasa - kapitola 3.

„Volám sa Katka."

„Ja... som Martin."

Nastalo ticho. Martin bol trochu v rozpakoch, nevedel od Katky odtrhnúť zrak. Je až  neuveriteľné ako sa líšila od osoby, ktorú videl večer čo večer hlásiť správy. So strachom v očiach, rozstrapatenými tmavými vlasmi a trochu rozmazanou špirálou vyzerala tak... skutočne. Nebola to top modelka z obálok módnych časopisov, no bola veľmi pekná. Napriek únave a očividným starostiam, ktoré poznačili výraz v jej mladej tvári. Aj Martin si to hneď všimol.

Po chvíli sa však spamätal. Kvôli niečomu predsa prišiel.

„Čo sa tam stalo?" spýtal sa aby nejako nadviazal rozhovor a kývol hlavou k dverám, z ktorých práve vyšla.

Katka chvíľu len zarazene mlčala. Akoby si nebola istá ani tým či má a chce odpovedať, ani tým, či vôbec odpoveď pozná.

„Nič..." na tvári sa jej zrazu zjavil výraz profesionálnej reportérky. „Prepáč, musím už ísť" dodala a otočila sa na odchod. Prešla iba necelé dva kroky keď začula Martina:

„Počkaj!"

Katka sa otočila.

„S kým môžem hovoriť? Potrebujem informácie o... o čomkoľvek čo vysvetlí čo sa tu deje..." začal Martin nervózne.

„Tí čo prežili sú už dávno preč... a tí ostatní..." reportérka sklopila oči a jej hlas zanikol. „A ja ti nemám ako pomôcť." dodala a chystala sa znova odísť.

„Áno? A kam chceš ísť?" spýtal sa Martin, teraz už trochu vyčítavo a nedočkavo. V skutočnosti bol však vystrašený a zúfalý. „Tak čo sa tu, dočerta, deje?!" zakričal do prázdna. Nečakal na odpoveď. „Si jediná kto mi môže pomôcť."

Katka chvíľu váhala.

„Poď so mnou" povedala napokon a vydala sa opačným smerom dlhou chodbou.

Martin ju prekvapene nasledoval.

„Včera večer to začalo. Z ničoho nič. Začali sa objavovať ľudia, čo by mali byť dávno mŕtvi. Myslím, že si si to musel všimnúť. Videozáznam mestskej polície by toho mal prezradiť viac."

Reportérka zrýchlila krok a nervózne sa obzerala, akoby čakala útok. Zastavila až v miestnosti s názvom video archív. Vytiahla pásku a vtlačila ju do prehrávača. Na dvadsiatich malých obrazovkách sa objavila malá izba - miestnosť na vypočúvanie ľudí. Martinovi bolo teraz absolútne jedno, ako to, že sa televízia k týmto záznamom dostala.

So záujmom sledoval dianie na obrazovke.

Mladý policajný dôstojník bol viditeľne nervózny. Práve vypočúval človeka, ale vyzeralo to, akoby  neznámy vypočúval jeho.

„Ta, u vás nie je normálne zabíjať?"

„Tu sa pýtam ja"

Cudzinec bol celý v čiernom, dlhý, chudý. Nažltnutá pokožka dosť desila. Oči mal prázdne, iba odrážali okolie. Keď rozprával, jemne nakláňal hlavu na pravú stranu. Neprejavoval žiadnu nervozitu a ani výčitky svedomia, že práve v meste zabil starú pani.

„Pokojne sa pýtaj, mladý. V očiach ti vidím nervozitu. Si  roztrasený. No, málo roztrasený"

„Prosím?"

„Keby si iba vedel s kým máš tú česť"

Tajomný muž bleskovou rýchlosťou chytil policajta pod krkom a silno stlačil. Pozrel do kamery  a...

„To je koniec záznamu?" spýtal sa Martin nedočkavo. Pri pozeraní ho ustavične z neznámeho striasalo.

„Koniec tohto záznamu. Ešte by mal byť niekde druhý. Jeho pokračovanie. Hm. Ukradol nám ho režisér"

„Zaujímalo by ma, čo v tom ďalšom je"

Katka sa žiarivo usmiala. V tom pekle jej úsmev na sekundu všetko preslnil. Akoby sa po ňom ale cítila previnilá, a tak sa zatvárila veľmi vážne.

„Ale ja som tú druhú pásku videla."

„A... čo je na nej?"

„No, prakticky zabil asi ďalších dvadsať strážnikov a povedal... ‘Celá táto planéta  bude moja prvá línia.' Potom... pozrel zasa do kamery a... zmizol. Iba tak."

„To je absurdné. Čo sa to tu deje? Ja to..."

Martin omdlel.

Zrútil sa na zem. Katka sa k nemu vystrašene vrhla. Skôr ako však mohla čokoľvek urobiť, zaskočilo ju ešte niečo ďalšie.

Doliehalo k nej vzdialené dunenie, ktoré sprevádzali slabé otrasy. Zvuky silneli.

Vybehla z miestnosti a pozrela na dlhú chodbu. Na jej konci sa nafukoval obrovský kúdeľ prachu, ktorý sa rýchlo šíril, steny sa chveli, praskali a zo stropu padala omietka.

Čo teraz? zhrozila sa. Musíme vypadnúť. A rýchlo.

Vrátila sa k Martinovi. Nemôže ho tu predsa nechať. Pokúsila sa ho prebudiť, párkrát ním prudko zatriasla, no nič nepomáhalo.

„Martin! Martin!" kričala na neho. Keď ale zistila, že to nikam nevedie, pokúsila sa ho zdvihnúť. Bol to však iba prejav číreho zúfalstva, keďže nemala šancu ho odniesť. V zmätku sa obzerala po miestnosti, keď jej pohľad padol do rohu na kancelárske kreslo na kolieskach.

S vypätím takmer všetkých síl vysadila nevládne telo na kreslo a tlačiac ho pred sebou sa vydala na chodbu.

Prach už bol všade a takmer nič nevidela, no po pamäti sa rozbehla smerom k východu. Aspoň v to dúfala. Nemala čas rozmýšľať nad tým, čo sa vlastne deje a čo bude robiť potom.

Opätkami klopkala po mramorovej podlahe a snažila sa manévrovať so svojim nákladom ako len najlepšie vedela. Preč z rozpadajúcej sa budovy.