Nový priateľ

Spisovateľ/ka: Pepushkaa | Vložené dňa: 19. januára 2008
http://citanie.madness.sk/view-9904.php
Nový priateľ ...


Kráčala tak opustená. Možno mala plnú hlavu snov, možno chabých myšlienok. Stále som chcel vedieť, o čom rozmýšľa. Vždy keď som ju videl, zdalo sa mi že ma lesklé oči. Nie také uplakané a červené ako keď Vás bolí líce po facke, len lesklé, akoby sa jej slzy z očí liali často...každý deň?... každú hodinu?...
Bola zaujímavo krásna. Nemala tú známu „barbie“ tvár.
Krásne modré ligotajúce sa oči. Vždy som si myslel, že musia byť očarujúce keď sa smeje. Tmavo ružové pery vždy bez úsmevu, boli zlepené k sebe, neusmievala sa na nikoho. Len prešla, nikdy si ma nevšimla. Blonďavé vlasy, jej olizovali tvár a stekali až po plecia. Povievali za ňou ako jej vlastný vietor. Žila vo svojom svete. Skoro vždy chodila v čiernej. Čierna farba pre ňu znamenala viac ako len znak smútku, odtieň sveta. Pre ňu bola čierna bielou. Jej úkryt snov, jej každodenný zápisník nesplnených nápadov.
Vidieť ju, bolo ako vidieť zasnenú alebo skôr smutnú princeznú. Ani raz som sa jej neodvážil pozrieť do očí, keď bola blízko.
Neviem...Asi som sa bál.. Čo ak niečo zistí?....
Nebola to tá 15stka čo si myslí, že zmení svet. Nie ona už dávno vedela, že ak sa o to pokúsi, svet zmení ju. Asi chcela navždy ostať taká, aká bola, i keď vedela že nemôže. Veď vekom rastú starosti, prichádza nový lepší/horší život.
Pri svojich každodenných prechádzkach sa tvárila, akoby ju okrem hudby a jej myšlienok nič iné nezaujímalo. Ale svoje láskavé srdce nemohla skryť pred svetom, ani pred sebou. Raz, keď som ju pozoroval už dlhší čas, sedela pri rieke a pozerala na západ slnka. Z očí sa jej kĺzali jemné pramienky sĺz, ale tú chvíľu si zapamätám navždy. Usmiala sa. Prvý krát za tých 5 mesiacov čo som ju vídal sa usmiala. Najprv som si myslel, že sa mi to len zdalo, po chvíli, som ale zistil čo bolo príčinou jej úsmevu. ( Naozaj bola krásna keď sa usmievala...Ako anjel.)
Videl som ako si rýchlo utiera oči a žmurká, aby nebolo vidno že plakala.
Upravila si vlasy a usmievala sa. Bola iná takú som ju nepoznal. ( Aj keď som ju naozaj nikdy nepoznal...).Ja som jednoducho vedel, že to nie je ona. Že možno to dievča ktoré tam v tej chvíli stálo, bola pred tým. No teraz, to už len hrala.
...Čakal som čo sa bude diať ďalej. Zrazu som k nej videl utekať malé dievčatko. Chytila ho za rúčku a prechádzali sa. Smiali sa a ona naozaj vyzerala byť šťastná.
Vtedy som si uvedomil, že nie len že ona sama je zvláštna,( v tom dobrom zmysle slova), ale aj jej srdce. Aj ono je zvláštne. Smutné, ale vždy čakajúce na šťastie. Čakajúce aspoň na trochu nehy a nádeje...
Po hodine prišlo nejaké dievča a vzalo malú bábiku ( ako som ju nazval).Usmiala sa a rozlúčila.
Ona sa zase vrátila k rieke, sadla si a znova sa jej z očí začali kotúľať slzy.
Takú som ju poznal. Ona nebola opustená. Ona sa len cítila osamelá medzi ľuďmi.
Odvtedy som začal zisťovať viac. Kam chodí, čo ma rada. Nemusel som sa jej to pýtať. Ja som to cítil. A naozaj. Tak ako ja aj ona milovala západy slnka. Chodila ho pozorovať skoro na to isté miesto ako ja. Veď tam som ju prvý krát videl...
A tak som sa rozhodol. Bol čas dať o sebe vedieť. Ako som hovoril, ešte vždy som sa jej bál pozrieť do očí. A tak som jej začal písať listy. Boli čiernej farby a písane strieborným perom. Niečo mi hovorilo, že ak budú vyzerať takto ona si ich pozrie. Aj keď som tomuto nápadu nedával veľkú šancu, bol mojou poslednou nádejou.
Prvý som nechal pri rieke. Povedal som jej v ňom o tom, ako som ju prvý krát videl a už som na ňu nezabudol. Povedal som jej, že chcem byť je novým priateľom.
Myslel som, že si ho ani nevšimne a už vôbec nie že odpíše. V liste som napísal aj to, že ak mi bude chcieť odpísať ma ten list nechať na tom istom mieste.
V tú noc som ani nespal. Čakal som do rána. Hneď, keď začalo svitať vybral som sa k rieke. Srdce mi ani nebilo, keď som uvidel nový čierny lístok so šikmým zlatým písmom...


Ahoj...

Ja mám priateľov. Nepotrebujem ďalších. Možno sú iní, ale aj ja som iná. Oni sú skvelí, mne nevadí, že mi niekedy nerozumejú, ani ja si niekedy nerozumiem. Sú to jednoducho moji priatelia....
Nerozumiem prečo ma sleduješ. Ja mám svoj svet. Tam nepatrí nikto... Len ja, Boh, obloha a hviezdy.
Chceš byť mojím priateľom... a prečo? Ja som len obyčajné dievča v čiernom. Nemám nič, čo by nemali tí okolo Teba.
Ja nemám čo stratiť. Ty ešte áno, svoj čas. Ešte si to premysli nestrácaj mnou čas...
Ale aspoň Ti poviem svoje meno... Dáša.



Ps: Nezabudni.. hovorila som Ti, že mnou nestrácaj čas ...

Tými slovami ma úplne zarazila. Prečo by som mal niečo stratiť? Nie.. Veď priateľstvo vždy len dáva, nič neberie. A ak berie, tak len z lásky.
Čím ďalej tým viac som ju túžil poznať. Nazrieť aspoň na malú chvíľu do jej duše.
Dáša.. to meno sa mi vrylo do srdca. Okamžite som jej odpísal. Povedal som jej svoje meno... a odpovede na otázky prečo?... aj keď som na ne odpovede nevedel. Je ťažké zabudnúť na náhle pocity tej chvíle. Vždy sa ma pýtala prečo? A ja som vždy odpovedal: „ Lebo máš srdce anjela, ale chýbajú ti krídla.“
...
Písali sme si takto dlho, predlho... Asi rok. Niekedy aj dve správy za deň. Je to zvláštne. Tak som sa bál a bolo to také jednoduché...
Za ten rok písania sme sa spoznali. Stal som sa jej priateľom. Nie tým všedným, ktorý Vás ma vraj celého prečítaného, ale tým nevšedným, ktorý aj keď vie veľa, hovorí že málo. Pretože celého človeka nikdy nepoznáme, vieme len toľko, koľko chceme my a koľko chce on. Každá správa mi o nej povedal niečo nové. Zistil som, že je veľmi múdra. Miluje angličtinu, históriu a hudbu. Je obľúbená a ma veľa priateľov. Pozná ich, ale oni nepoznajú ju. Akoby ju poznať nechceli. Jej otázky typu „ak by si mohol, čo by si na svete zmenil?“, berú za nepodstatné, jej názory na lásku za staromódne, jej predstavy o živote za príliš náročné. Oni ju poznať nechcú, oni si myslia, že ju už poznajú... Tí ktorí ju poznali sú už preč. Jeden je na ďalekej ceste životom. A druhá zase v inom svete...
To dievča, čo vtedy prišlo po malú bábiku, sa volá Andrea. Je to jej najbližšia priateľka. Poznajú sa už 8 rokov. Vždy bola ako jej mladšia sestra. Jej anjelik.
Za posledné 2 roky sa toho, ale veľa zmenilo. Andrea si našla chlapca a Dášine problémy už nestíhala počúvať. Dáša jej to nikdy nevyčítala. Vždy jej želala, aby bola šťastná. Andrea sa často snažila pochopiť ju, ale nemohla. Vždy žila v inom svete, s inými hodnotami. A Dáša sa ju vždy pokúšala chrániť. Mala ju naozaj rada ako svoju vlastnú sestru. Myslím že doteraz sú priateľky...
Mala 3 súrodencov. Jednu sestru a dvoch bratov. Bola to dobrá rodina, ale pre ňu bolo niekedy ťažké rozumieť im. Vždy ju chceli meniť na niekoho iného.
Priznala sa mi, že ich ma až príliš rada, na to, aby na nich mohla povedať hocičo zlé. Z toho usudzujem že to nebolo vždy také ružové. Ale mala ich rada, a ja som sa nechcel pýtať viac ...
Ja som jej hovoril o sebe o svojej rodine, o mojich priateľoch, o mojich chybách, o mojom hrubom bratovi, o mojom živote...
Naše listy boli našou oporou. Našli sme medzi sebou ozajstných priateľov.
Pýtal som sa jej prečo vždy plače a ona len povedala : „...plačem, lebo môj život sa otáča inam ako chcem ja. O chvíľu ma stiahne zo sebou do tmavých kútov sveta. Do potoka sĺz, do sveta bolesti. Do sveta dnešných ľudí...Môj plač neznamená vždy smútok...Slzy nehovoria len keď nevieme čo ďalej... Môj plač znamená nádej...“
Rozumel som jej, vedel som o čom hovorí. Dnešný svet už nie je o šťastí a láske. Dnešný svet nepozná priateľstvo...
Tie slová o jej plači ma zasiahli. Veď oni boli odpoveďou, prečo som si ju všimol. To ony obmäkčili moje srdce. Často sú slzy viac ako slová, často sú viac aj ako skutky.
Hovoria za nás veľa slov, škoda len, že im často nerozumieme.
Pamätám si tú chvíľu, keď som ten list čítal. Pri časti o slzách som sa usmieval, aj teraz sa usmievam. Ten hore, to naozaj zariadil. Jej nádej sa stala aj mojou. To ona nám umožnila spoznať sa...

Obaja sme potrebovali priateľa, na ktorého sme tak dlho čakali.. Ja na ňu a ona na mňa...
...

Pomaly som ale cítil, že sa blíži koniec. Nie nášho priateľstva, to ostalo, ostáva a ostane navždy aspoň v našich srdciach... Koniec našich listov – „našich stretnutí“...
Vedel som, keď prišiel posledný list. Posledná nádej, posledné stretnutie našich myšlienok...otváral a čítal som ho pomaly...

Ahoj!

Keď píšem tento list, znovu po dlhom čase plačem. V jednom z listov som Ti napísala, že svet ma ťahá preč, ťahá ma aj z miest ktoré nechcem opustiť. A tak ma aj teraz núti odísť. Prečo? nie je dôležité...Hneď na začiatku som Ti hovorila že mnou stratíš veľa času. Ja som nestratila nič, až teraz strácam. Strácam Teba. Ale navždy ostaneš v mojom srdci. Ty si a budeš navždy mojím priateľom. Vieš o mne viac ako iní. Ty vieš, že vždy hovorím pravdu, preto Ti ani teraz nebudem klamať. O tom že odídem, som vedela už dávno, nepovedala som Ti to, lebo som chcela posledný list napísať ja. Ty si začal a ja to skončím.
Vtedy pred rokom, som bola sama a ty si ma našiel. Našiel si bezbranného motýľa a zlepil si mu nenapraviteľné krídla. Bol si tam, keď všetci odišli. Bol si jediný, ktorý sa na mňa usmieval, aj keď som Ti ten úsmev nikdy nemohla opätovať. Bol si ten, ktorý ma spoznal, bez toho aby sa so mnou rozprával. Bol si jediný, ktorý sa so mnou nikdy nestretol a vždy vedel, kde budem. Bol si jediný komu nevadila, moja ohňom zohavená tvár. Bol si jediný ktorý si všimol dievča v čiernom....
Dal si mi silu usmievať sa. Nevšímať si zastrašených ľudí z mojej tváre. Dal si mi silu cez kúsky papiera. Dal si mi kúsok svojho srdca. A ja som konečne mohla nájsť NOVÉHO PRIATEĽA.
Ľudia už dávno nevedia kto je priateľ. Ľahšie odpúšťajú ľuďom to, že sa mýlili ako to, že mali pravdu. Ty si ma naučil odpúšťať pravdu.

Mať jedného pravého priateľa je viac ako hocičo iné... Ďakujem Ti.
Nikdy na Teba nezabudnem...

Dáša ...






.... Bol to posledný list... A po ňom som ju už nikdy nevidel... Stretávam ju vo svojich snov...alebo keď čítam všetky tie listy. Ešte vždy mi chýba...
A niekedy sa pýtam, prečo som si ju len všimol...?....
Odpoveďou mi je môj úsmev v zrkadle – aby som spoznal KTO JE PRIATEĽ.

„Priateľ navždy ostane priateľom.“


Spisovateľov komentár k príspevku

...moje myšlienky, môj život... a kúsok srdca... nevedela som kam to mam zaradit.. tak pre istotu nezaradene:)



Ohodnoť a okomentuj literárny príspevok

Hodnotiť a komentovať literárne príspevky môže len registrovaný užívateľ.


Komentáre k literárnemu príspevku

Usporiadať: Prejdi na stránku:
8 bodov
hezke  
Spisovateľ/AutorSimonka Pridané dňa10. marca 2008 18:01:37
Usporiadať: Prejdi na stránku:
Info o príspevku Info o príspevku
eKniha / eBook eKniha / eBook
Predchádzajúci príspevok Predchádzajúci príspevok
Nasledujúci príspevok Nasledujúci príspevok
Reklama
Hlasuj za príspevok Hlasuj za príspevok
  • asdf.sk
  • Bookmark and Share
Naj od autora Naj od autora
Štúrovčina
Kuchárka | Skratky | Zábava | Diplomová práca | Psychológia | Manageria | Antikvariát Sova | Tools | Stolár | Kotly | Orava | Kovovýroba | Monitoring | K6 | Bytové doplnky | Logo | Max hra | Spravodajstvo Mráčik | RSS katalóg | Twitter katalóg | Instagram na SK i CZ | Online finančná kalkulačka | Palivové drevo | Nákupné Centrum | Športové Centrum | Krása a zdravie | Bankomaty na Slovensku | Bankomaty v České republice | Tvoj Lekár | Ponuky práce v zdravotníctve | Zdravotná poradňa | Tvůj lékař | Vyber školu | Kto hýbe Slovenskom | Kdo hýbe Českem | Tvoj Notár | Tvůj notář | Sudoku for Kids | Road for Kids | Pair for Kids | Hanoi for Kids | 15 for Kids | Grid for Kids | Colours for Kids | Pexeso | Logic | Einstein | Snake | 3 Wheels | Find 8