Tabula rasa - kapitola 4.

Bolo iba popoludnie, no vonku sa zrazu zatiahlo a svet stmavol akoby bolo pred večerom. Keď sa dostali von, Katka sa vydala po rozbitom chodníku. Stále to celkom nechápala a nemala ani ďalší plán, iba automaticky šla. Museli sa dostať čo najďalej od štúdia.

            Po chvíli sa ale nešťastne potkla a skončila aj s Martinom na chodníku uprostred ruín.

            „Čo sa to robí??" začula. Pár sekúnd jej trvalo kým si uvefdomila, že je to Martinov hlas. Prebral sa, potešila sa.

            Vstala, oprášila sa a podišla s úsmevom k nemu. Podala mu ruku aby aj jemu pomohla vstať. Martin sa pomaly dvihol a pohľadom tak trochu nechápavým a tak trochu vystrašeným hľadal nemo u Katky odpovede na otázky, ktoré nevládal ani vysloviť. Okamžite pochopila a vysvetlila mu zvláštne udalosti poslednej hodiny.

            Ešte ani nedohovorila a Martin zrazu zbledol ako stena. Zahľadel sa kamsi do prázdna.

            „Aké vysvetlenie máš pre toto?" ukázal prstom za ňu.

            „Čože?" prekvapene sa obzrela. „Pane bože..."

Z prachu sa pomaly vynárala dlhá silueta muža. Jemne naklonenou hlavou akoby skúmal okolie. Upriamil svoj zrak na nich dvoch. Bol to muž z pásky. V skutočnosti vyzeral oveľa vyššie. Už z diaľky naháňal hrôzu a každým  krokom sa to zhoršovalo. Najhoršie sa zdali tie oči - kruté, neľudské. Ako išiel, triasla sa pod nimi zem. Hydranty praskali, posledné zvyšky svetla zmizli.

Martinovi sa akoby zastavil čas. Sústreďoval sa iba na to, ako prežiť. Necítil, že ho Katka ťahá za oblečenie a prosí, aby utekal.

Myšlienky na záchranu boli preč. Dnes ho už po druhý raz fascinovala  smrť. Nechápal, ako ho niečo také môže fascinovať a ako je možné, že pri tom stráca pud sebazáchovy.

Čím bližšie bol tajomný muž, tým prázdnejší bol on.

Katka nemohla ďalej čakať. Utekala rýchlejšie než za celý svoj život. Neustále sa obzerala, čo je s Martinom, no bolo to zbytočné. Cez ten prach nič nevidela. Iba začula niečo ako ďalšie výbuchy a... pocítila vpich šípky na krku.

Prebudila sa vedľa Martina na pohodlnej, veľkej manželskej posteli. Okolie bolo vlhké, chladné. Nachádzali sa v podzemí. Miestnosť sa nezdala príliš veľká. Vošla sa tam iba posteľ a konferenčný stolík. Na ňom bolo položené nejaké oblečenie a lístok.

Dajte si sprchu, oblečte sa do nových šiat, odpočiňte si.

Všetko sa vysvetlí.

Prečítala ho nahlas ešte zopárkrát. Usúdili, že nemá veľký zmysel protirečiť a tak spravili presne to, čo bolo na lístku. Sprcha bola v snáď ešte menšej miestnosti hneď vedľa.

Chvíľu si rozprávali, čo si pamätajú.

Katka trochu zahanbene opísala svoj útek, výbuchy a šípku. Martin zas, že sa nemohol pohnúť a keď už si myslel, že prišiel koniec, vybuchli nejaké granáty. Explózia ho vymrštila niekoľko metrov dozadu. Hneď, ako dopadol ucítil zásah šípky. To bolo všetko.

„Takže, keď sa k tebe blížil ten muž, ten z pásky, nič sa nestalo? Neprehovoril?"

„Nie, nie... koľkokrát to mám opakovať?"

„Pokiaľ viem, spýtala som sa ťa iba raz . Mohol by si byť vďačnejší, že som ti v štúdiu zachránila život."

Hádku  prerušil asi štyridsaťročný muž vo vojenskom oblečení.

„Vy ste manželia? Keby som to vedel, tak by som sa s mojim tímom nenamáhal vás zachraňovať."

„A vy ste kto?" spýtali sa s Katkou jednohlasne.

„My? My sme poslední ľudia, čo tu prežili. Odboj." muž jednou rukou odchýlil dvere na izbe a cez presklenú stenu chodby ukázal dolu do obrovskej haly. Hmýrilo sa to tam desiatkami mužov v rovnakých zelených uniformách. Kontrolovali nejaké údaje na rôznych blikajúcich prístrojoch a niekoľkých obrazovkách a neustále niečo zapisovali.

Katka sa na Martina s údivom pozrela. Cítila sa ako v nepodarenom akčnom filme. No bola rada, že v tom nie je sama.

„Ale čo to všetko znamená?" chcela vedieť.

„Všetko má svoj čas, madam. Tadiaľto prosím." odvetil s vážnou tvárou muž a vykročil po dlhej chodbe.

Dvojica ho bez slova nasledovala.

Na konci chodby prešli cez bezpečnostné dvere, za ktorými bol výťah. Zviezli sa o poschodie nižšie. Potom ich muž viedol po ďalších chodbách, ktoré boli takmer identické s tou predchádzajúcou. Tu by sa asi nik nechcel stratiť, prešlo Martinovi hlavou, keď sa nervózne obzeral po chladnom oceľovo sklenenom prostredí.

Asi v strede chodby prešli posuvnými dverami do malej miestnosti, sotva väčšej ako tá, v ktorej sa pred chvíľou sprchovali. Muž vyťukal číselný kód do klávesnice malej konzoly a priložil na snímač svoj palec.

O niekoľko sekúnd sa ozvalo cvaknutie a otvorili sa dvere zasadacej miestnosti.

„Posaďte sa" ukázal na stoličky okolo oválneho stola a sám prešiel na opačný koniec miestnosti. Zhasol umelé osvetlenie a za ním sa rozsvietila veľká obrazovka.

„To čo teraz uvidíte je iba zlomok toho, proti čomu naozaj stojíme. Je to však jediný dostupný materiál a tak sa s ním budeme musieť uspokojiť" začal. Na obrazovke sa objavila prvá fotografia. Katka zhíkla a zakryla si ústa. „Teraz je vám snáď jasnejšie, prečo sa i my cítime bezmocní."

Na obrazovke sa jasne črtala postava mladej ženy s čistým údesom v tvári a rukami neprirodzene pokrčenými pri hrdle akoby zvierala škrtiacu ruku. Nohy jej od popraskaného chodníka delilo len...

„... veď to je aspoň desať centimetrov...!"  vyhŕkol prekvapene a zároveň vydesene Martin.

Okrem požiaru v pozadí a dymu naokolo to bolo všetko. Nič iné na fotografií nebolo vidno. A ani nikoho.

Nasledovalo niekoľko ďalších podobne nezvyčajných záberov, ktoré muž v tichosti premietol. Potom obrazovka zhasla a rozsvietili sa svetlá.

„V priebehu niekoľkých hodín od včerajšieho dňa boli desiatky ľudí mŕtvych. A ešte viac ich je nezvestných. Neexistujú preto očití svedkovia, ani nik iný, kto vlastne vie ako náš nepriateľ vyzerá. Všetci sú buď mŕtvi, alebo zmizli bez stopy. Ako ste mohli vidieť, zábery sú za týmto účelom takmer nepoužiteľné." Muž prešiel pár krokov po miestnosti. „To, čomu čelíme nie je z nášho sveta. Čokoľvek to je, nie sme zatiaľ schopní to zneškodniť. Naša odbojová skupina, ako som už spomínal, pozostáva z posledných žijúcich. Väčšinou ide o vojenské oddiely a vedecké tímy. A vy..." dodal a na malý okamih pozrel do zeme. Potom sa nadýchol a premeral si každého zvlášť. „... ste poslední civili v meste, ktorí prežili."

Posledná veta doľahla k Martinovi a Katke ako vzdialená dunivá ozvena. Nezmohli sa na slovo. Cítili sa ako vo sne. Nemo pozerali na vojaka, potom na seba. Nedokázali stráviť čo jeho slová znamenali a už vôbec nemali pocit, že sa niečo vysvetlilo.