Tabula rasa - kapitola 5.

Potichu, zamestnaní vlastnými myšlienkami nasledovali vojaka až k obrovským kovovým dverám. Pred nimi sa zastavil a otočil:

„Tak, vážení, mal som vás odviesť až sem. Za týmito dverami je náš generál. Chce sa s vami stretnúť."

Otvoril dvere magnetickou kartou, s ľútosťou na nich pozrel, no nakoniec ich kamarátsky potľapkal po ramenách.

„Veľa šťastia. Snáď sa ešte uvidíme." hneď potom odišiel.

Martin a Katka bez váhania vošli dovnútra obrovskej miestnosti. Na stenách boli primontované monitory sledujúce dianie v základni. V strede stál obrovský, ručne vyrezávaný stôl zavalený kopami kníh, spisov, máp.

„Som rád, že ste tu." oznámil im hlas vychádzajúci z tieňa.

Obidvaja nervózne pozerali do rohu. Vyzeralo to, že sa nič nechystajú povedať a tak pokračoval.

„Dosť by ma zaujímal váš príbeh. No teraz naň nie je čas. Musím vám dať inštrukcie."

„Inštrukcie?" spýtali sa naraz .

„Hej, inštrukcie. Ak ste si to neuvedomili, tak vonku zúri vojna. A aj vy ste sa pridali na jednu zo strán. Teraz ste odboj."

Posledné slová vyslovil takmer s posvätnou hrdosťou. Pobavene pozoroval svojich nových spolubojovníkov. Po dlhej prestávke pokračoval:

„Preukázali ste svoje schopnosti prežiť a vyzerá to, že ste dobrý tím. Nerozdelím vás. Prinesiete mi spisy. Dôležité spisy zo súkromnej knižnice istého historika. Je nesmierne dôležité tie údaje získať. Preto dostanete k dispozícií vojakov a auto."

Ani jednému sa nápad veľmi nepozdával, no škriepiť sa by nemalo zmysel. Mlčky na seba pozreli. Cítili sa stratení. Takmer inštinktívne sa chytili za ruky.

„A ešte niečo" spomenul si generál a vyšiel z tieňa.

Bol to silný, svalnatý muž v stredných rokoch. Strnisko na tvári, malé pery, krivý, už asi niekoľkokrát zlomený, nos.

„Tie spisy sú naša jediná šanca na záchranu. Môžete ísť."

Rukou ukázal k východu.

Ako vo sne vyšli z miestnosti a kovové dvere sa za nimi automaticky zatvorili.

Stáli tam a nemali najmenšie tušenie o čom generál práve hovoril. A o tom čo bude nasledovať už vôbec nie.

Skôr ako sa ale mohli navzájom podeliť o svoje zmätenie, pribehol odniekiaľ mladý vojak. Bol síce mladší ako ten prvý, no nemal taký priateľský výraz v tvári.

„Som veliteľom tímu, ktorý vám bol pridelený." predstavil sa a poslušne zasalutoval. „Moji muži sú tu pre vás. Ak nemáte ďalšie otázky, odvediem vás k autu a môžeme vyraziť." muž, bez toho aby čakal na akúkoľvek odpoveď, urobil čelom vzad a vykročil. „Tadiaľto" dodal ešte.

Katka a Martin si vymenili nechápavé pohľady a vydali sa veliteľom.

Samozrejme, nemali ďalšie otázky.

Výťahom sa vyviezli hore. Cez dvoje bezpečnostných dverí vyšli do vonkajšieho krytého areálu základne. Bol to veľký prázdny priestor, ktorý od vonkajších ulíc delil len kupolovitý kryt.  Na stráženom parkovisku ich čakalo zaparkované auto.

„Tu vás opustím." veliteľ pristúpil k autu a otvoril dvere pri vodičovi.

„Čože!?" vystrašil sa Martin. „A čo váš tím?"

„Samozrejme môj tím je pripravený kedykoľvek zasiahnuť. V aute je telefón s potrebnými číslami, aj vysielačka. Taktiež je tam mapa a podrobnejšie inštrukcie o tom, čo máte urobiť."

„Ale vy nepôjdete s nami?" spýtala sa Katka.

„Kdeže" zakrútil veliteľ hlavou. „Väčšia skupina ozbrojených ľudí by iba vzbudzovala pozornosť. Je to delikátna záležitosť, ktorú treba vybaviť čo najskôr a v čo najväčšej tichosti. Preto sa na to dokonale hodíte."

Nechal dvere auta otvorené a podišiel k nim. „V aute je všetko čo potrebujete. V prípade akýchkoľvek ťažkostí sa s nami spojte." Vytiahol z vrecka diaľkový ovládač a stlačil na ňom sivé tlačidlo. Na vzdialenejšom konci areálu sa vertikálne otvorila brána a dnu prenikol lúč denného svetla.

Odkráčal k dverám a chystal sa vojsť dnu, no ešte sa otočil. „Veľa šťastia." poprial im a nechal za sebou iba bzukot zatvárajúcich sa dverí.

V aute bola GPS navigácia a tak nemali problém s orientáciou v meste. Automatická prevodovka v aute dávala Martinovi pocit, že auto ani neriadi sám. Chcel niečím prerušiť to trápne ticho:

„Pochopila si, čo máme robiť? Aspoň približne?

„Hej, pochopila. Hlavne asi to, že máme nájsť istého Gabriela, ako stojí v pokynoch. A nejaké dokumenty. Iba neviem ako  budú vyzerať. Ani to, o čom sa v nich píše. A to je celkom problém. Nemyslíš?"

„To hej. Pokiaľ nad nimi nebude neónová šípka s nadpisom - To sú oni - tak máme problém."

Katka sa zasmiala. Naplnilo ho to zvláštnym pokojom a sebavedomím. Príliš sa ale bál, že to niečím pokazí, a tak bol zvyšok cesty ticho.

V aute mali konečne možnosť poriadne si prehliadnuť mesto. Nechápali všetky tie zničené horiace budovy, nechápali ako to je možné a nechápali ako prežili. To, že sú v armáde a sú súčasťou nejakej hlúpej tajnej misie, ktorá je tak dôležitá. Hodili ich do jazera a dúfajú v ich plavecké schopnosti.

Začalo pršať. Auto sa ťažšie držalo na popraskanej ceste a šoférovať ho bol takmer nadľudský výkon.

Všetko zahalila temnota. Pred tmou ich chránili iba dva silné lúče svetla vychádzajúce z auta. Mal pocit, že sa okolo niečo hýbe. Nejaké postavy. Na okamih akoby zazrel tvár. Striaslo ho. Aj Katka vyzerala vystrašená.

„Pridaj!"

„Nemôžem, neudržal by som auto na ceste."

„Koľko ešte zostáva, kým tam prídeme?"

„Tak dva, možno tri kilometre."

„Keď pred  nami uvidíš nejakú osobu, pokojne to zraz!"

Tento rozhovor mu odvahy príliš nepridal. Stále si sám pre seba opakoval, už iba dva kilometre, už tam budeme!

Katka mala pravdu. Pred autom sa náhle objavili dve postavy. Martin na sekundu spanikáril a snažil sa im vyhnúť. Dostali šmyk. Pol tonový voz prerazil výklad obchodu a zastavila ho až stena.