Na krídlach noci

Po nepochopiteľnom blúdení nocou, neznámou krajinou, prichádza Eva na stráň. Stráň je zahalená do plášťa šedivej hmly. V šedivom plášti hmly je zhromaždených veľa ľudí oblečených v čiernom rúchu..

Na smrť vydesená Eva, spozná v dave stáť svojho manžela a syna. Práve sa s ostatnými chystajú nastúpiť do neobvyklého dopravného prostriedku. Jej srdce a celé telo zachváti nesmierna radosť.

Eva má pocit nevýslovného šťastia, že po namáhavom blúdení nocou nie je sama. Dlho neváha, šťastná zo stretnutia svojej rodiny sa usiluje pridať do davu, ktorého súčasťou je i jej manžel a syn. Túži ich objať, ale vôbec sa jej to nedarí. Udivená krúti hlavou.

Opatrne sa k Eve prihovoril manžel.

„ S nami nemôžeš ! Ty musíš ísť ďalej !“

Pochopila, že manžel o tom vôbec nerozhodol sám. Nebadane sa k nej približovali neznáme čierne postavy. Proti vlastnej vôli, musela kráčať po hmlistej stráni ďalej. Neistota a smútok lomcoval celou jej bytosťou.

Ticho sa ku nej pripojila postava v čiernom rúchu, ktorá s veľkou vážnosťou povedala.

„ Kde si sa doteraz túlala, Eva? Máš ty, ale šťastie. Náš pán prikázal, že ťa musíme čakať. Konečne pridaj do kroku! “ Priam, ako na krídlach, sa rozbehli do neznáma.

Konečne, celkom zadýchané, pribehli k nezvyčajným dopravným prostriedkom. Boli to štíhle dlhé koráby. Bola presvedčená, že všetky koráby sú už obsadené, do posledného miesta.

Náhle k Eve pristúpila postava zahalená do čierneho rúcha, ktorá jej dala zjavne najavo, svoju nespokojnosť s jej oneskorením. Veľmi jej odľahlo na duši, keď počula z korábu príjemný hlas.

„ Rýchlo nastúp Eva! Je čas. Viem, že si sa oneskorila, nie vlastnou vinou.“

Rozbehla sa za hlasom a mala pocit, že všetky miesta sú už obsadené. Nebolo to tak. V prednej časti korábu bolo jedno kreslo volné.

„ Sadni si!“ Počula za sebou príjemný hlas. Akokoľvek sa obzerala , ale bytosť s láskavým hlasom nevidela.

Koráb sa rozbehol nesmiernou rýchlosťou. Jej duša sa chvela veľkým vypätím. Usilovala sa nájsť známu tvár. Nedarilo sa jej. Zmáhala ju samota, smútok a strach o manžela a syna.

Po pristatí korábu, vystupovali čierne postavy veľmi rýchlo. Po výstupe musel ísť každý sám svojou cestou. Eva, mala v duši veľký zmätok. Zmetená prechádzala nespočetnými, dlhými chodbami. Náhle sa ocitla v miestnosti zo skla.

Celkom zúfalá, hľadala z veľkej sklenenej miestnosti východ. Trasúcimi rukami ohmatávala sklenené steny. Vyplašená búchala na všetky strany stien. V tom, nebadane zazrela stáť z vonkajšej strany miestnosti, vysokú bytosť odetú v bielom rúchu.

Bytosť sa usmievala s jej bezradnosti. V tom danom okamihu Eva zazrela priam široký východ z miestnosti. Náhle jasne počula známy hlas.

„Kráčaj za mnou Eva! “ Veľmi šťastná a spokojná, pomaly kráčala za bytosťou v bielom rúchu. Spolu vstúpili do priestrannej haly. V hale sa nachádzalo veľké množstvo psov.

„ Čo tu robia tie psy?“ Obrátila sa na bytosť s otázkou. So smútkom v duši zistila, že je medzi psami celkom sama. Stála, ako soľný stĺp. K vystrašenej Eve nebadane pristúpili menšie bytosti, oblečené v bielom rúchu. S veľkého koša jej podali krajec chleba, natretý tukom. Psy neboli k Eve nepriateľské, ale dožadovali sa chleba. Stále jej dušu lomcoval strach. Kŕčovite zvierala chlieb vo svojich rukách. Pri pohľade na chlieb ju hlad priam moril.

Malý čierny psík bol najodvážnejší. Veselo na Evu vyskakoval a pýtal od nej chlieb. Eva si pomyslela na bytosti, ktoré, jej s veľkou láskou podali chlieb. Aby ich neurazila, pomaly odhryzla malý kúsok z chleba. Chlieb mal nevýslovne dobrú chuť. Vôbec nezaváhala a podala chlieb malému čiernemu psíkovi. Psík radostne zaštekal a veľmi natešený bežal medzi ostatných psov, aby sa s nimi podelil.

Muž, ktorý ju v hale sledoval a ktorého medzi psami pred tým vôbec nevidela, nebol s Eviným správaním vôbec spokojný. Do knihy, ktorá bola položená na veľkom stole napísal.

„ Eva, sa správala svojvoľne. Nemala právo kŕmiť psov. To právo patrí iba vyvoleným !“

Zo zápisu si Eva nerobila ťažkú hlavu. Bola presvedčená, že konala správne, keď sa s chlebom rozdelila so psami. Videla, že majú nesmierny hlad a smutné oči.. Po zjedení chleba si posadali a vďačne gúľali na Evu, svoje zelené oči.

Ich zelené oči Evu nesmierne priťahovali. Veľmi túžila pohladiť malého psíka. S trasúcim hlasom povedala.

„ Kde ste sa tu všetci nabrali ? „ Žiadna odpoveď neprichádzala. Psy, ticho sedeli a ani na okamih nespustili z nej pohľad jasných zelených očí. Náhle započula známy hlas.

„ Eva poď za mnou.!“ Nechcelo sa jej ísť za hlasom. Váhala. Jej duša bola presvedčená, že našla priateľov. V neznámom svete sa pri psoch cítila bezpečne a nebola opustená.

Napokon sa rozbehla za hlasom. O chvíľu v spoločnosti vysokej bytosti v bielom rúchu vošla do nekonečných jedální. Evu priam ohromila vôňa a nekonečné množstvo rozmanitých jedál. Rozpačito si obzerala jedlá, vkusne poukladané na dlhých stoloch. Niektoré jedlá pripomínali Eve jej vlastný domov. Musela však priznať, že veľa jedla a ovocia v živote nevidela.

Rozhodne sa opýtala.“ Pre koho je pripravená taká veľká hostina?“ „ Je to predsa celkom jednoduché. Touto hostinou, privíta náš pán bytosti , ktoré prišli s tebou.“

Náhle Evu začala zmáhať nevýslovná únava. I keď bojovala s nevýslovným hladom, jedál sa ani nedotkla.

V duši pocítila nesmiernu úľavu, keď zbadala osvetlený východ z labyrintu jedálni.

Eva sa, akoby na povel, rozbehla do jasného svetla. V nekonečnom žiarivom svetle ju už čakala bytosť odetá v bielom rúchu. Náhle počula veľmi prívetivý hlas.

„ Konala si správne Eva.! Som s tebou spokojný, že nemyslíš len na seba!“

Eva sa nesmierne preľakla, keď videla vo svetle kráčať, nekonečné stádo psov. Nechápavo a s veľkou úctou, sledovala veselo kráčajúce stádo, ktoré sa jej odrazu stratilo z dohľadu.

Jej duša bola veľmi šťastná. Ticho kráčala vo svetle, v sprievode bytosti v bielom rúchu. Videla veľkú neopísateľnú nádheru. Kvetnaté záhrady a v nich paláce z množstvom malých a veľkých vežičiek.

Nadšene zvolala.

„ Toľkú krásu a nádheru, mohol vytvoriť len sám Pán Boh. V našom svete som nič podobné nevidela ! “

Bytosť sa z Evinej radosti pousmiala. S veľkou láskou vystrela ruky na stádo malých bielych barančekov, ktoré sa podobali na malé obláčiky.

Nakoniec bytosť dodala.

„ Zo stáda nesmie chýbať ani jeden baranček, lebo by sa porušila rovnováha. Každá živá bytosť je súčasťou nekonečného vesmíru..“

Eva sa chcela rozbehnúť do záhrad, ale veľmi prekvapená, keď videla len hlbokú priepasť, modrú oblohu a mraky. V tom počula rozhodný hlas.

„ Neprekonala by si ešte túto priepasť. Napokon máš veľa otázok, na ktoré ti je priskoro odpovedať. Manžel a syn sú v poriadku. Odprevádzali len svojich blízkych.

Vráť sa domov Eva! Vrátiš sa, až dokončíš svoju novú úlohu ! “ „ Prečo ste ma sem pozvali?“

„ Nemôžem ti dať uspokojujúca odpoveď. “ Tvoj čas sa ešte nenaplnil a ty by si moju odpoveď nepochopila.“

Eva náhle otvorila oči. „ No konečne!“ Ozval sa manžel.

„ Bál som o teba. Bola si veľmi bledá a duchom neprítomná.“

„ Neboj sa! Len som sa vrátila z nepochopiteľnej cesty.“

Zaznela spálňou Evina odpoveď. V tom si uvedomila, že je dnes volný deň.

„Pre pána Jána a čo si ma zobudil? Dnes je predsa sobota.“ „Spala si pridlho a raňajky sú už skoro studené.“

„ Spoločné raňajky! Chlapci už jedli? “ „ Nie čakajú na teba.“

Príjemne naladená Eva si uvedomila, že je slnečný deň a ona ešte neotvorila okná na spálni. Obraz, ktorý videla z okna ju nesmierne ohromil. Jasne videla obraz svojho návratu. Mala nesmierny problém spadla do hlbokej jamy, pri ktorej sa týčilo veľké množstvo žeriavov. Bytosti oblečené v čiernych rúchach jej pomáhali dostať z hlbokej jamy.

„Čo to má znamenať? Veď tam tie stroje nikdy neboli.“ šomrala pre seba. V tom počula synov hlas.

„ Mama, čo sa divíš! Z domova odchádzaš za tmy a za tmy sa vraciaš. Vôbec si nevedela, že na kopci stavajú nové sídlisko.

Eva sa ponorila do svojej duše a hľadala odpoveď. Ticho povedala.

„ To znamená, že nesmiem pochybovať o nočnej ceste.“

„ Čo si hovorila mama? „ Nič syn môj, i tak by si pochyboval.“