Noc

Opäť som sa zobudil uprostred noci. Nemôžem spávať. Celé hodiny sa prehadzujem z boka na bok, nedokážem zavrieť oči. Hladím do prázdna a keď sa mi konečne podarí zadriemať je to možno len na pár hodín.
Posadil som sa na posteľ a rukami si prešiel po dlhších vlasoch a dávno neholenej brade. Pozeral som von veľkým oknom na atramentovo modrú, mesiacom presvetlenú oblohu. Je taká chladná. Vedel som, že už nezaspím. V celom dome bolo ticho. Také to silné ticho až z toho počujete dunenie v ušiach. Nezniesol som predstavu, že by som mal ďalej len tak ležať na posteli a čakať na spánok. Zároveň ma to, že sa potulujem v dvojposchodovom dome z izby do izby desilo. Už nie.
Vyšiel som von zo spálne cez dlhú chodbu ku schodisku. S vŕzganím starých dosiek som po nich zišiel dole. Spodok domu bol veľmi priestranný. Bola to v podstate jedna veľká miestnosť, opticky rozdelená malými polstenami na tri časti.
V kuchyni bola kopa prachu. Bolo vidno ako sa vznáša vo vzduchu. Do vnútra cez okná prenikalo svetlo z pouličného osvetlenia. Nezažínal som. V chladničke nebolo nič, okrem fľašiek alkoholu. Ďalší chľast by som už nezniesol. Opláchol som pohár a nalial si do neho studené mlieko. Oprel som sa o kuchynskú linku a zadíval sa po miestnosti. Opäť do mňa vstúpilo to prázdno. Pomaly som usrkával mlieko a rozmýšľal nad všetkým a zároveň nad vecami, ktoré boli už zbytočné.
V nostalgii som prešiel do obývačkovej časti a sadol si do koženého kresla. Na chvíľu som si myslel, že zapnem telku, ale keď už som držal ovládač uvedomil som si, že ju vlastne nechcem pozerať. Tak som sa len tak prechádzal dokola po izbe.
Zasa to robím. Behám uprostred noci po dome. Ráno predsa vstávam do práce. Položil som pohár s mliekom na stolík a chystal sa odísť hore.
Cestou ku schodom som prechádzal okolo malej okrasnej fontánky. Napadlo ma, že už dávno som ju nepúšťal. Nejako som nad tým neuvažoval a len tak ju na chvíľu zapol. Zabublala a začala z nej striekať voda. Chvíľu som to sledoval a potom som ju hneď vypol. Trochu mi to zlepšilo náladu. Bol som rád, že funguje, vždy sa všetkým páčila.
Zvuk škrípajúcich schodov ma doprevádzal aj teraz cestou do izby. Keď som vyšiel hore začul som žblnkotať vodu. Zastavil som a vrátil sa späť.
„Veď som ju vypol!" Povedal som si trochu vystrašene. „Určite som ju vypínal! Muselo sa to samo zapnúť..." Vytiahol som ju zo zástrčky a zas odchádzal. Nebol som ani v polke schodov a zrazu som začul tichý detský smiech. Zamrzol som, chvíľu stál a zrazu opäť to žblnkotanie. Vydesilo ma to. Keď som sa otočil a chystal sa zísť dole, začul som ako keby malé detské nohy utekali po podlahe.
„Hej!" Zakričal som a rýchlo zbehol k fontáne. Bola zas zastrčená v zásuvke. Nechal som ju tak a už sa o ňu nestaral . Rozhliadal som sa po izbe. „Hej! Je tu niekto?" Zakričal som hlasom plným strachu a v skutočnosti som vôbec nechcel poznať odpoveď. Čakal som s nastraženými ušami.
Zrazu rana. Rozbilo sa sklo. Pribehol som tam a na zemi bol rozbitý pohár s mliekom. Opäť z poza chrbta detský smiech a potom ten beh. Chcel som tam ísť, ale v tom ma zaujala iná vec. Pri sporáku na ramienku visela kuchynská zástera. Ta zástera mala byť v skrini hore na poschodí.
„Nieee!!!" Zareval som. „Bože!!! Heeej!!! Kto je tu?" Zmocnila sa ma panika. Stále žblnkajúci zvuk fontánky v pozadí ma privádzal do šialenstva. Pomaly som sa priblížil k zástere a zvesil ju. Držal som ju v rukách a rozplakal sa. „Prosím nerob mi to...!" Zašepkal som a pritisol si ju na tvár. Schúlil som sa na zem do kĺbka. Opierajúc sa o sporák som cez zaslzené oči zbadal akoby tieň kráčajúcej postavy. Rýchlo som si ich pretrel a skočil na nohy. Neodvážil som sa nič zakričať len som ju so zatajeným dychom nasledoval do obývačky.
Kreslo bolo rozložené do polohy na vystretie nôh.
„Nieee!!! Nieeee!!!" Začal som vrieskať. Prudko som ho zložil. Obrátil sa a rázne chcel odísť.
„Aaaaaach" Ozvalo sa z kresla ženské zívnutie. Na chvíľu som zastal, ale potom sa opäť prudko pohol preč. Snažil som sa pozbierať posledné kúsky zdravého rozumu a všetko to ignorovať. Nedalo sa. Musel som sa otočiť. Kreslo bolo znova rozložené. Nešiel som k nemu ale rýchlo som vybehol hore po do svojej izby. Zamkol som sa a ostal stáť pri dverách. Ostalo ticho. Zrazu hrobový kľud. Nič sa nedialo.
Chytil som sa za čelo a posadil na posteľ. Musel som sa upokojiť. Díval sa von na ten krásne biely mesiac, ktorý osvetloval strechy vzdialených domov a cesty ulíc.
Potom niečo začalo ticho vŕzgať. Šlo to z vonka. Podišiel som bližšie k oknu a díval sa, odkiaľ to ide.
V záhrade hneď pod oknom, na detskej húpačke sedel malý chlapec. Hojdal sa a smial. Pozeral smerom na ženu, ktorá mu tlieskala a usmievala sa. Mesačné svetlo na ich telách sa akoby znásobovalo a obklopovalo ich.
Nedokázal som nijako reagovať. Len som stál a díval sa. Mohla to byť možno sekunda, ale pritom večnosť. Krásna večnosť. Ako masívny úder do hlavy, ktorý mi násilím pripomenul to čo som tak strašne chcel zabudnúť. Bolo to tak desivo úžasné. Z tranzu ma prebrala až slza, ktorá sa mi zošuchla z tváre a dopadla na bosé chodidlo. Potriasol som hlavou a zažmurkal očami. Rozbehol som sa dole. Rýchlo som odomkol dvere, prebehol cez chodbu, ktorá bola teraz dlhšia ako kedykoľvek predtým. Schody som vyslovene preskočil a bežal k veľkým preskleným záhradným dverám. Pred nimi som však so sklamaním zastal. Húpačka stále vydávala škrípavý zvuk, ale bola prázdna a pomaly zastavovala.
„Nie... Nemôžete ma zas opustiť...!" V momente som vyrazil sklenenú výplň a rozbehol sa k húpačke.
„Prosím nie... prosím... nechoďte preč..." Šepkal som s plačom objímajúc oceľový rám.
Ozval sa zvuk behu bosých nôh cez trávu splývajúci so smiechom. Vzďalovalo sa to smerom na ulicu ku kríkom pred domom. Chvíľu sa mi zas zdalo, že ich vidím. Držali sa za ruky, obzerali sa na mňa, usmievali, chichotali a ich výraz v tvárach akoby mi hovoril : „Chyť nás!". Vyzerali tak šťastne.
„Počkajte!!! Nieee! Marry!!!" Kričal som úplne zlomený a utekal za nimi cez záhradu. Nohy sa mi podlamovali a chodidlá som mal celé od blata. Utiekli niekam za kríky. Dobehol som tam, ale už som ich nevidel.
Stál som sám, špinavý, na asfaltovej ceste a triasol sa od zimy. Zrazu bolo opäť ticho. V stromoch krákali havrany. Utrel som si nos do rukáva a znova si pretrel oči. Ešte som tam chvíľu udýchane stál a sledoval či sa niečo nepohne, ale nič sa neudialo.
Vrátil som sa do domu. Vyzliekol si špinavé pyžamo a ľahol do postele.
Nabral som odvahu a z nočného stolíka vybral zarámovanú fotku. Od tej nehody som sa na ňu nedokázal pozrieť. Bola na nej Marry, ja a náš syn Michael. Pritisol som si ju k ústam
„Nikdy vás neopustím!" Zašepkal som. Položil som ju na stolík a s pohľadom upreným na ňu pomaly zaspal.